Najväčší koordinovaný zásah štátu do online priestoru

Investigatíva Markeru otvorila dvere do zákulisia, o ktorom slovenská verejnosť nemala vedieť. V dvoch uniknutých Google tabuľkách sa nachádza spolu 2 628 odkazov na príspevky, fotografie, videá, komentáre či celé profily, ktoré štátne orgány nahlasovali sociálnej sieti Facebook. Nešlo pritom o náhodné či individuálne podnety. Naopak, materiály odhaľujú centrálne vedený systém, ktorý fungoval minimálne dva roky, od februára 2022 až po január 2024 a bol koordinovaný naprieč viacerými rezortmi.

Najaktívnejším aktérom bola podľa Markeru Rada pre mediálne služby, ktorá nahlásila približne 921 položiek, čo predstavuje asi 35 percent celého objemu. Nasledovala Polícia SR, najmä jej útvary OPK a OKaP, s celkovo 512 podnetmi, teda takmer pätinou všetkých záznamov. Ďalšie nahlasovania prichádzali z Ministerstva vnútra, Ministerstva obrany, Ministerstva zahraničných vecí, Úradu vlády SR a viacerých sekcií komunikácie rôznych rezortov.

Zároveň sa ukazuje, že autorom jednej z tabuliek bola podľa histórie revízií Miroslava Sawiris, v tom čase vedúca strategickej komunikácie na Úrade vlády počas pôsobenia Eduarda Hegera, kde nastúpila po svojom pôsobení v politickej mimovládke Globsec. To naznačuje, že na systéme sa podieľali úradníci s prístupom k rozhodovacím procesom a koordinácii medzi rezortmi.

Samotný obsah podnetov ešte viac odhaľuje charakter tohto mechanizmu. Štát nahlasoval príspevky obsahujúce kritiku prezidentky Zuzany Čaputovej, statusy konzervatívnych komentátorov a opozičných politikov, názory týkajúce sa LGBT agendy, kultúrnych konfliktov či migračnej politiky. Objavovali sa aj príspevky kritické voči postoju vlády k vojne na Ukrajine, ale aj články alternatívnych médií, vystúpenia verejných aktivistov či whistleblowerov.

Meta pritom mnohé zo sporných príspevkov neodstránila. A práve to je najvýrečnejšie: z dokumentov vidno, čo všetko považovali štátni úradníci za obsah hodný odstránenia, hoci nešlo o nelegálny materiál a často ani o porušenie pravidiel samotnej platformy. To znamená, že štátna moc sa pustila do hodnotenia názorov a už nehovoríme o boji proti extrémizmu či kriminalite, ale o posúvaní hraníc legitímnej kritiky.

Čo sa dialo v informačnom priestore a v koho prospech úradníci konali

Uniknuté dokumenty neodhalili iba to, že štát zasahoval do online priestoru. Ukázali aj niečo oveľa dôležitejšie, že úradníci nekonali vo vlastnom mene, ale ako vykonávatelia cudzej objednávky. Ak by šlo o iniciatívu slovenskej politickej moci, je nepochopiteľné, že medzi nahlasovanými príspevkami sa ocitol aj obsah Igora Matoviča, vtedajšieho ministra financií. Je ťažko predstaviteľné, že by slovenský štát cielene nahlasoval príspevky vlastného člena vlády. Navyše cenzúra pokračovala aj v prvých mesiacoch po nástupe súčasnej koalície k moci.

To znamená jediné: kritériá nahlasovania nevznikali na ministerstvách, ale mimo nich. Úradníci zrejme iba vykonávali systém, ktorý bol prevzatý zvonka či už ako „odporúčania“, „usmernenia“ alebo „najlepšie praktiky v boji proti dezinformáciám“, či „nenávistnému prejavu“.

A práve tu sa dostávame k širšiemu kontextu, ktorý na Slovensku dlhodobo ignorujeme.

Vieme, že mimovládny sektor s prozápadným profilom je financovaný vládami USA, Veľkej Británie, Európskej únie a ďalších európskych krajín. Vieme, že tieto mimovládky participujú na strategickej komunikácii, monitoringu naratívov a dokonca na „ochrane informačného priestoru“ v rámci rôznych grantov či medzinárodných projektov. A vieme aj to, že mnohé z nich pôsobili priamo ako „poradcovia“ slovenských rezortov.

Ak sa teda štát oprel o metodiky, ktoré vznikali mimo jeho priamej kontroly, nie je prekvapujúce, že výsledkom bol systém kopírujúci zahraničné bezpečnostné projekty používané v programoch NATO StratCom, britskej Zinc Network či amerických iniciatív typu GEC (Global Engagement Center). Tie nepracujú s kategóriami „pravda/nepravda“, ale s kategóriou „škodlivý naratív“, teda hodnotovým posúdením obsahu.

Ak takýto rámec preberú ministerstvá, výsledkom nevyhnutne bude nahlasovanie politickej kritiky, kultúrnych tém či akéhokoľvek obsahu, ktorý narúša preferovanú verziu reality.

Z uniknutých tabuliek sa ukazuje, že slovenskí úradníci iba realizovali politicky nezávislú, ale ideologicky veľmi jasnú objednávku: ochrániť verejnú debatu pred obsahom, ktorý nezodpovedá západnej bezpečnostnej a hodnotovej politike, a zároveň utlmiť politikov či komentátorov s „nesprávnymi“ názormi. Ak nahlasovali aj príspevky vlastnej vlády, znamená to, že proces nebol kontrolovaný politikmi, ale mechanizmom, ktorý si žil vlastným životom.

Tento mechanizmus však niekto musel vytvoriť, metodicky nastaviť a presadiť. A na Slovensku existujú len tri reálne centrá, ktoré majú na to kapacitu: politické mimovládky financované zo zahraničia, zahraničné partnerské vlády a nadnárodné štruktúry, ktoré už roky budujú platformy „ochrany informačného priestoru“ v krajinách EÚ. Úradníci boli v tomto procese iba operátormi, nie objednávateľmi.

A tu sa objavuje ďalší dôležitý fakt: aparát „strategickej komunikácie“, ktorý v minulých vládach zohrával kľúčovú úlohu v monitorovaní obsahu. Na pochopenie jeho fungovania a pôvodu dobre poslúži výpoveď jedného z ľudí, ktorí ho spoluvytvárali. Victor Breiner, zakladateľ projektu Infosecurity a dlhoročný propagátor stratkom prístupov financovaných aj britskou vládou, v podcaste Disinforeport zo 14. 9. 2025 emotívne opisoval svoj smútok z toho, že po nástupe vlády Roberta Fica mali byť útvary strategickej komunikácie na Úrade vlády „rozprášené“. V satiricky ladenom úvodníku sa sťažoval, že vedenie Úradu vlády zrušilo oddelenie, ktoré „pomáhal zakladať“ a ktoré malo podľa jeho slov pôsobiť ako štít proti zahraničným vplyvom. Z jeho vlastných slov však vyplýva, že nešlo o bežné administratívne jednotky, hovorí o expertke so zahraničným renomé, o „najväčších odborníkoch na strategickú komunikáciu“, ktorí slovenské tímy školili, a o metodikách vznikajúcich v spolupráci so zahraničnými partnermi.

Tento žiaľ nad zánikom stratkom aparátu by bol presvedčivejší, keby zodpovedal realite. Ukazuje sa však, že Breiner sa mýlil. Strategická komunikácia na úrovni štátu nezanikla. Pokračovala ďalej, len sa presunula na iné miesto a pod iné ministerstvo. A práve to je problém, ktorý bežný občan nevidí: politická moc sa mení, no personálna a ideová kontinuita „ochrancov informačného priestoru“ zostáva.

Pohrobkovia „Breinerových jednotiek“ dnes pôsobia na Ministerstve školstva u Tomáša Druckera, kde funguje nový útvar strategickej komunikácie. Práve tam sa presunuli ľudia, ktorí dlhodobo formovali štátny prístup k informačnému priestoru a pracovali s metodikami, ktoré vznikali aj pod zahraničným vplyvom.

Nejde pritom len o domnienku. Jeden z predstaviteľov tohto prostredia Domician Zahorjan sa tým pochválil v inom diele Disinforeportu, ktorý pripravuje projekt Infosecurity financovaný okrem iného aj britskou vládou. Ako upozornili aj Hlavné správy, útvar strategickej komunikácie na ministerstve školstva dnes nadväzuje na prax, ktorá sa formovala v minulosti. To vytvára obraz nie štátom riadenej politiky, ale modelu, v ktorom zahranične financované projekty usmerňujú domácich aktérov, ktorí následne uplatňujú rovnaké postupy v štruktúrach ministerstiev.

Preto je nevyhnutné, aby sa dnešná politická moc pýtala nielen na to, kto nahlasoval, ale najmä: kto definoval pravidlá, kto poskytoval metodiku a kto určoval, čo je „škodlivý naratív“ a čo má byť odstránené? Až táto otázka odhaľuje skutočný problém: štátom vykonávaná cenzúra nemusí byť riadená štátom.

Čo z toho môže byť trestný čin a prečo je problém, že slovenské právo nepozná „cenzúru“

Keď Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 3 hovorí „cenzúra sa zakazuje“, väčšina ľudí si pod tým predstaví jasnú hranicu: štát nesmie zasahovať do šírenia informácií a názorov. Uniknuté dokumenty však ukazujú, že viacerí štátni úradníci do tejto hranice vstúpili cieľavedome, koordinovane a vo veľkom rozsahu. Otázka, ktorá prirodzene vyvstáva, je jednoduchá: môže byť takéto konanie trestným činom?

Podstatné je, že slovenské trestné právo nepozná samostatný trestný čin „cenzúry“. To však neznamená, že zásahy štátu do slobody prejavu sú beztrestné. Práve naopak môžu naplniť skutkovú podstatu iných trestných činov, najmä ak sa preukáže úmysel, zneužitie právomoci alebo politická motivácia.

Najrelevantnejšou je skutková podstata zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona. Tá sa môže naplniť vtedy, ak verejný činiteľ vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, prekročí ju alebo nesplní povinnosť, ktorú zo svojej funkcie má a tým spôsobí inému škodu alebo zadováži prospech sebe či inému. Ak úradník nahlasoval legálny obsah občana, novinára či politika bez právneho dôvodu, konal mimo svojej kompetencie. A ak to robil v prospech konkrétneho naratívu, politickej línie alebo externého aktéra, ide presne o to, čo § 326 postihuje.

Vážnejším problémom je zásah do ústavného práva na slobodu prejavu. Fakt, že štátne orgány systematicky hodnotili občianske prejavy mimo akéhokoľvek zákonom definovaného konania, môže byť kvalifikované ako protiústavná činnosť štátnych orgánov. Ústava zakazuje cenzúru, no neponúka priamy mechanizmus trestnoprávnej sankcie. Preto je skutočným nástrojom na postihnutie takéhoto konania práve § 326, najmä ak sa preukáže politický motív alebo koordinácia s externým aktérom.

A napokon je tu aj tretia rovina: možné porušenie základných práv podľa čl. 19 a čl. 26 Ústavy a čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Občan, ktorého obsah bol na podnet štátu obmedzený alebo odstránený, sa môže domáhať ochrany svojich práv nielen na Slovensku, ale aj pred Európskym súdom pre ľudské práva. V judikatúre je ustálené, že zásah do slobody prejavu môže byť nezákonný aj vtedy, ak bol „neviditeľný“, teda nie legislatívny, ale faktický.

Preto je dôležitá otázka, ktorú by mala položiť aj súčasná politická reprezentácia: Ako je možné, že štátni úradníci mohli vykonávať zásahy do slobody prejavu bez jasného zákonného základu a bez politickej kontroly?

A ešte dôležitejšia je otázka pre generálnu prokuratúru: Nevzniká tu dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa?

Ak uniknuté dokumenty nie sú predmetom právneho vyšetrovania, potom ústava zostáva len deklaráciou, nie pravidlom, ktorého porušenie má dôsledky. A presne toto je okamih, keď by mala koalícia konať, ak to so slobodou slova myslí vážne.

Ako zabrániť opakovaniu: systémové riešenie namiesto neviditeľnej cenzúry

Trestnoprávna rovina je dôležitá, ale sama osebe tento problém nevyrieši. Ak úradníci prekročili svoje právomoci a zasiahli do slobody prejavu bez zákonného dôvodu, musí byť vyvodená zodpovednosť. No zároveň platí, že samotné potrestanie jednotlivcov problém nevyrieši. Uniknuté dokumenty odhaľujú hlbší mechanizmus: na Slovensku roky fungoval systém, ktorý umožnil tichú, neviditeľnú a nekontrolovanú cenzúru, bez jasného právneho rámca, bez verejného dohľadu a bez kontroly politických orgánov. Ak sa má dôvera občanov obnoviť, musí sa zmeniť celá architektúra tohto procesu.

Problém nie sú jednotlivci, ale úplný nedostatok pravidiel

Na Slovensku dnes neexistuje žiadny účinný nástroj verejnej kontroly toho, čo štát nahlasuje sociálnym sieťam, kto o tom rozhoduje a aké kritériá používa. Úradníci tak mohli prostredníctvom interných tabuliek či neformálnych komunikačných kanálov zasahovať do obsahu občanov, novinárov a politikov bez toho, aby o tom verejnosť vedela. Práve v takomto prostredí vzniká najnebezpečnejšia forma cenzúry: tá, ktorá sa deje potichu, bez viditeľných stôp a mimo akéhokoľvek dohľadu.

Ak sa má situácia zmeniť, je potrebné jasne určiť, kto môže nahlasovať obsah, v akých prípadoch a podľa ktorého zákonného ustanovenia. Každý zásah do verejnej debaty musí byť právne odôvodnený, zdokumentovaný a spätne kontrolovateľný. V opačnom prípade vzniká rovnaký priestor pre zneužitie, aký odhalili uniknuté tabuľky.

Verejný register zásahov: rozhodujúci krok k transparentnosti

Najúčinnejším spôsobom, ako ukončiť prax tajných tabuliek, je zavedenie verejného registra všetkých zásahov, ktoré štátne orgány iniciujú voči sociálnym sieťam. Inšpiráciou pre tvorcov registra by mohli byť práve uniknuté tabuľky. Register by sa stal nástrojom na to, aby žiadny podnet nebol poslaný potajomky a aby neexistovali žiadne „neviditeľné zásahy“ do verejného priestoru. Každý krok by bol spojený s konkrétnym úradom, presným opisom nahláseného obsahu, uplatneným zákonným dôvodom a výsledkom, ktorý platforma na základe podnetu vykonala.

V okamihu, keď bude každý takýto zásah automaticky viditeľný, úradník si veľmi dobre rozmyslí, či bude nahlasovať politický komentár, kritiku prezidenta, opozičný status alebo článok novinára. Transparentnosť je najspoľahlivejšia prevencia pred zneužívaním moci.

DSA a trusted flaggers: európske povinnosti a slovenská nadstavba

Digital Services Act už zavádza viaceré mechanizmy, ktoré môžu Slovensku nielen škodiť, za čo DSA žne kritiku, ale aj pomôcť, ak ich správne doplníme. DSA vytvára kategóriu „trusted flagger“ subjektov, ktorých podnety musia platformy vybavovať prioritne. Okrem štátnych orgánov sa nimi môžu stať aj mimovládne organizácie či súkromné subjekty, ak preukážu odbornosť a nezávislosť. To znamená, že do procesu zásahov do online priestoru môžu vstupovať aktéri, ktorí nemajú žiadny verejný mandát a nie sú orgánom verejnej moci.

Trusted flagger však ani po získaní akreditácie nie je štátnym orgánom. Je to len subjekt s privilégiom, ktorého podnety majú vyššiu váhu než bežné nahlásenia. A práve preto musí byť pravidlo jednoduché: každý, kto má právo iniciovať zásah do obsahu, či už štátny orgán alebo mimovládka, musí podliehať rovnakým pravidlám transparentnosti.

Slovenský zákon by preto mal jasne určiť, že všetci akreditovaní trusted flaggeri musia zverejňovať ročné správy o svojich nahláseniach a zároveň zapisovať každý svoj podnet aj do národného verejného registra. Je neprípustné, aby mimovládna organizácia mala privilégiá pri ovplyvňovaní online priestoru, ale žiadnu zodpovednosť voči občanom, ktorých obsahom manipuluje. Údaje nesmú končiť len v bruselskej databáze; slovenská verejnosť musí mať prístup k rovnakým informáciám.

Zásadné je aj pravidlo, že štátny orgán ani trusted flagger nesmie žiadať platformu o zásah inak než prostredníctvom oficiálneho, plne zdokumentovaného mechanizmu. Žiadne bočné kanály, žiadne telefonáty, žiadne excelové tabuľky. Každý zásah musí mať svoje miesto vo verejnom registri a nič mimo neho.

Cenzúra sa dnes skrýva v algoritmoch, nie len v mazaní

Digitálna cenzúra už dávno nespočíva len v odstraňovaní príspevkov. Dnes je oveľa bežnejšie, že obsah zostane technicky online, no platforma ho potlačí algoritmom tak, že jeho dosah klesne na minimum. Ak takýto zásah vznikne po podnete štátneho orgánu, ide rovnako o zásah do slobody prejavu, a preto musí byť rovnako evidovaný.

Ak má verejný register plniť svoj účel, musí obsahovať nielen informácie o vymazaní, ale aj o downrankingu, obmedzení viditeľnosti, vylúčení z odporúčaní, demonetizácii či akomkoľvek inom algoritmickom obmedzení. V opačnom prípade by sa štátna cenzúra jednoducho presunula z mazaní do algoritmov.

Osobná zodpovednosť úradníkov: ústava nesmie byť len symbol

Súčasťou nového systému musí byť aj dôsledná osobná zodpovednosť. Úradník, ktorý prekročí právomoc a zasiahne do slobody prejavu bez zákonného dôvodu, musí niesť služobné aj právne následky. Ak ústava zakazuje cenzúru, musí existovať sankcia za jej porušenie, inak je tento zákaz len formálnym vyhlásením bez reálnej váhy.

Kľúčom je obnova dôvery občanov

Jadro problému nespočíva len v technických detailoch alebo legislatívnych medzerách, ale v hlbokej kríze dôvery. Občania prestali veriť, že štát ich necháva slobodne diskutovať a že nezasahuje do verejnej debaty podľa politickej potreby. Ochrana slobody slova v 21. storočí preto nespočíva v deklaráciách, ale v konkrétnych pravidlách, ktoré bránia tomu, aby moc mohla potajomky manipulovať informačný priestor.

Bez týchto pravidiel sa môže celý mechanizmus objaviť znova. Pod inou vládou, s inými úradníkmi, ale s rovnakým účinkom. Preto je na koalícii, aby presadila systémové zmeny, ktoré zaručia, že cenzúra na Slovensku nebude skrytým nástrojom štátnej správy, ale dôsledne zakázanou praktikou, ktorej sa dá vždy postaviť na odpor.

Sloboda slova nebude chránená, ak ju nebudeme chrániť my

Kauza s uniknutými tabuľkami nám pripomenula jednu jednoduchú pravdu: sloboda slova sa nestráca zo dňa na deň. Stráca sa potichu. V excelovských súboroch, v neverejných e-mailoch, v anonymných podnetoch, ktoré nikto nikdy nevidí. Takýmto spôsobom sa môže aj v demokratickej krajine zrodiť mechanizmus, ktorý umožní štátu nebadane zasahovať do verejnej debaty. A to je presne dôvod, prečo ústava cenzúru zakazuje.

Ak má mať tento zákaz skutočný význam, nestačí ho len citovať. Treba ho naplniť obsahom: transparentnosťou, právnym dohľadom a osobnou zodpovednosťou tých, ktorí nakladajú s veľkou mocou. Sloboda slova nie je automatická. Je to systém bŕzd a protiváh a tie musia byť nastavené tak, aby odolali pokušeniu každej vlády, bez ohľadu na farbu trička.

Dnes máme možnosť vytvoriť mechanizmy, ktoré zabránia tichej cenzúre v budúcnosti. A ak to neurobíme teraz, neurobí to za nás nikto iný. Slobodu slova si totiž musíme strážiť sami. Alebo ju raz stratíme bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Ak to koalícia neurobí teraz, ďalšia príležitosť už nemusí prísť.