V roku 1968 niektorí politici v Československu, v rozpore s ústavou a navzdory vôli väčšiny legitímnej politickej reprezentácie a väčšiny národa sa rozhodli zavolať zahraničnú pomoc, pretože podľa nich sa politická situácia v krajine stala neúnosnou. Na ich pozvanie prišli armády bratskej veľmoci a ďalších spriatelených krajín a pomohli situáciu v krajine uviesť do požadovaného stavu. Časť krajín sveta takúto „bratskú pomoc“ odsúdila, časť s akciou súhlasila, najmä tie spriatelené.
V roku 2019 niektorí politici vo Venezuele, v rozpore s ústavou a navzdory vôli väčšiny legitímnej politickej reprezentácie a väčšiny národa chcú zavolať zahraničnú pomoc, pretože podľa nich sa politická situácia v krajine stala neúnosnou. Na ich pozvanie sa už chystajú do krajiny vpadnúť armády bratskej veľmoci a ďalších spriatelených krajín, aby pomohli situáciu v krajine uviesť do požadovaného stavu. Časť krajín sveta takúto „bratskú pomoc“ odsudzuje, časť ich s akciou súhlasí, najmä tie spriatelené.
Aký je v tom rozdiel? Človek so slniečkovými názormi vám odpovie, že veď je to jednoduché, predsa je rozdiel medzi zahraničnou politikou demokratických krajín a zahraničnou politikou krajín socialistického bloku z čias pred nežnou revolúciou, a že predsa nemožno tieto dva prípady porovnávať. A naozaj, nemožno. V roku 1968 išlo o zabránenie rozpadu spoločenstva s určitou ideológiou, kým tu ide o ropu, o obyčajné sprosté drancovanie. V roku 1968 u nás to bola, nazvime to, politická konfrontácia, kým vo Venezuele ide o očividný a klasický puč, ktorý bude spektakulárne krvavý, ak sa to podarí Američanom zorganizovať. A najmä, v roku 1968 západné „demokratické a pluralitné“ médiá ostošesť kričali, speváci spievali, sviečky sa pálili. Zatiaľ čo dnes tie isté západné „demokratické a pluralitné“ médiá sú automaticky na strane agresora, vreštiac o hrôzach, aké sa vo Venezuele dejú. A naozaj sa tam dejú veci z ich pohľadu hrozné: napríklad to, že občania stoja v dlhých radoch, aby podpísali petíciu na podporu prezidenta Madura.
A slovenské médiá hlavného prúdu? Škoda reči.
Ivan Lehotský