„Takto povedané konanie oboch krajín vyzerá na prvý pohľad hanebne. Prečo by Poľsko a Maďarsko nemali dodržiavať právo? Vari nechcú právny štát? Naše proeurópske médiá dlhodobo bičujú tieto dva štáty, že odmietajú v Bruseli pokľaknúť, skloniť šiju a pobozkať vladársky prsteň Európskej komisie. Tento archaický symbol nadvlády je totiž naozaj kľúčom k tomu, čo je vláda práva,„ uviedol na začiatok svojho komentára Vondruška.

Pripomenul, že absolventi právnických fakúlt si odnášajú titul JUDr., ktorý vznikol v stredoveku a bol odvodený z latinského Juris utriusque doctor, čo znamenalo doktor obojakého práva, teda rímskeho (civilného) a kánonického (cirkevného).

„Aj temný stredovek teda vedel, že v reálnom živote koexistujú rôzne právne systémy, pretože existujú zákony univerzálne a parciálne, vyjadrujúce rôzne úrovne moci. A zákon, ako je známe, vždy vyjadruje záujmy vladárov,“ podotýka autor.

.

Zdôraznil, že v stredoveku vedľa seba existovali práva dve. Prvé, kanonické, bolo univerzálne cirkevné a jednotne platilo v celom kresťanskom svete. Jeho cieľom bola definícia ideológie kresťanstva, správanie kresťanov a zásad fungovania cirkevného kléru.

Druhé, rímske, bolo právo zemské. Tým sa rozumelo, že každý panovník si na svojom území vyhlasoval vlastné zákony, ktoré sa týkali reálneho chodu krajiny, spôsobu vládnutia, obsadzovania úradov a súdov, výber daní, finančné záležitosti koruny aj ľudí, trestné právo atď.

„Lisabonská zmluva v princípe pripúšťa v Európskej únii dvojitú právnu rovinu – centrálnu a zemskú. Lenže nikde nie je definované, či sú rovnocenné, alebo či to európske smie diktovať zemskému právu. A čo je horšie, nie je v nej jasne rozdelené, kam až môže jeden právny systém zájsť na úkor druhého,“ pokračuje Vondruška.

Boj o „právny štát„

Spisovateľ nevylučuje, že mu odborníci na právne systémy budú odporovať a predložia tisíce stránok rôznych definícií a výkladov.

„Ale práve v tom je zakopaný onen pes právneho úpadku modernej Európy. Zákonov je toľko a schvaľujú sa na toľkých miestach, že právne myslenie jednotlivých zainteresovaných inštitúcií nie je kompatibilný, nieto ešte právne potreby jednotlivých krajín,“ zdôraznil autor.

Vondruška sa to odvážil povedať aj inými slovami a konštatoval, že je v tom neuveriteľný bordel a závisí nie na zákonoch, ale na tom, kto najhlasnejšie kričí a má za sebou viac novinárov.

V súvislosti s témou dvoch systémov zákonov Vondruška uznal, že sa aj v čase stredoveku v mene boja o moc snažil pápež nadradiť kanonické právo tomu rímskemu, aby získal kontrolu nad svetskou mocou.

„Rovnako tak sa aj dnes snaží Európska únia bezpodmienečne ovládnuť svojich členov a chce nariaďovať všetko. Počnúc tým, kde a komu sa majú klaňať, až po to, aké toaletné papiere sa majú používať a koľko, aby sme šetrili životné prostredie a práva menšín,“ prichádza s paralelou publicista.

Potom sa Vondruška opäť vracia k postoju Poľska a Maďarska. Podľa autora ich boj nie je o tom, že by tieto krajiny nechceli dodržiavať právo.

„Len chcú, aby Európska únia rešpektovala ich zemský právny systém, ktorý vychádza z potreby tej ktorej krajiny a jej ľudu. V oboch prípadoch ide o vlády, ktoré získali v demokratických voľbách drvivú väčšinu hlasov voličov. A demokracia je predsa len a len o tom, že si ľudia v slobodných voľbách rozhodnú, ako chcú žiť a kto má vládnuť. Nie urevaná menšina a aktivisti na uliciach, ale väčšina rozhoduje!“ vyzdvihol publicista.

Z toho Vondruška odvodzuje, že v boji o „právny štát„ nejde o ideály, ale o moc.

„Ide o to, či bude v Európe vládnuť ako jediné diktátorsky presadzované právo, vyhlasované Bruselom, alebo či si jednotlivé krajiny udržia autonómiu v tom, ako majú vlastne v rámci EÚ existovať. Je to rovnaký rozpor, aký po stáročia viedol k vojnám medzi pápežom a jednotlivými kresťanskými panovníkmi,“ zas pripomína dejiny historik.

Potom sa Vondruška ironicky vyslovuje na adresu riadiaceho orgánu Európskej únie.

„Správne definované by teda mala Európska komisia povedať, že na európske dotácie má nárok len ten, kto bude slepo počúvať Európsku úniu a jej zákony bude bez protestu presadzovať doma. A nepodnikne nič, čo by síce chceli ľudia danej krajiny robiť, ale ak by sa to Bruselu nepáčilo, svojim ľuďom to nedovolí. Spor o ‚vládu práva‚ je sporom o ďalší krok k prevzatiu moci Bruselom (a v pozadí samozrejme Nemeckom) nad celou Európou,“ vysvetľuje publicista podstatu EÚ.

Vondruška považuje za krátkozraké kritizovať Poľsko a Maďarsko preto, že obhajuje svoje štátne záujmy. Upozornil, že ide o filozofickú a právnu podstatu celého sporu.

„Má národ právo slobodne sa rozhodnúť? Majú ľudia právo obhajovať svoje predstavy o vlastnom živote? Musí väčšina slepo počúvať menšinu? Platí mechanizmus demokratických volieb, že zvolení predstavitelia krajiny realizujú v politike záujmy tých, ktorí ich zvolili? A sú vlády jednotlivých krajín svojprávne alebo sú poskokmi Bruselu?“ pýta sa historik.

Na záver autor poznamenal, že Európska únia je v súčasnosti paralyzovaná svojou neschopnosťou a aroganciou.

„Úprimne si želám, aby sme ani my neboli poskokmi Bruselu a v rámci V4 týchto svojich prezieravejších susedov podporili. Ide totiž o budúcnosť upadajúcej Európy,“ podotkol.