“To, čo teraz zažívame, je viac než len skúška svetového poriadku po skončení studenej vojny. Je to jeho koniec.” Tieto slová nevyslovil ruský politik, čínsky alebo dokonca americký expert. Toto vyznanie predniesol minister zahraničných vecí USA Anthony Blinken počas prejavu na tému “Sila a cieľ americkej diplomacie v novej ére”.

Pravda, štátny tajomník začal zámenou pojmov.

Hegemón zlyhal

“Namiesto toho, aby americký establišment hovoril o konci americkej hegemónie, snaží sa nahradiť pojmy a hovoriť o konci starého svetového poriadku,” vysvetľuje politologička Elena Suponinová. Podľa nej po skončení druhej svetovej vojny existoval plnohodnotný poriadok, ktorý sa skončil rozpadom ZSSR.

“Potom sme sa pokúšali prísť s niečím novým. Prvým a neúspešným pokusom bolo vytvorenie americkej hegemónie ako takej. Jej vrcholom bol útok USA na Irak v roku 2003 s cieľom zmeniť režim v Bagdade. Zmena režimu sa uskutočnila, ale v Iraku stále nie je prosperita a stabilita. To podkopalo dôveryhodnosť paródie na poriadok, pod ktorým Američania rozumeli spoliehanie sa na ich diktát pravidiel správania,” vysvetľuje.

Podľa Blinkena sa však tento poriadok vyznačoval “desaťročiami relatívnej geopolitickej stability,” ktoré teraz “ustúpili rastúcej konkurencii autoritárskych a revizionistických mocností”. V Blinkenových očiach sú to Rusko a najmä Čína. Za čo, samozrejme, z pohľadu USA môžu Rusko a Čína.

Systém americkej (kolektívnej západnej) hegemónie, ktorý vznikol po skončení studenej vojny, bol však vo svojej podstate nestabilný.

Nebol postavený na objektívnom základe (založenom na zdrojoch, potenciáli a možnostiach), ale na momentálnej rovnováhe síl. Momentálna dominancia Západu nad dočasne oslabenými (Rusko), potlačenými (Irán) alebo aktívne rastúcimi, ale ešte nedorastenými centrami moci (Čína, India). V súlade s tým, keď oslabeniožili, roztiahli ramená a rozrástli sa, systém vybudovaný pod vedením Američanov bol okamžite v kríze.

“Úpadok bol postupný, ale čoraz viac príkladov presviedčalo ostatných, že sa neoplatí spoliehať na americké vedenie svetových procesov. Najskôr to bolo zlyhanie v Iraku, nasledovali americké neúspechy v Afganistane, neúspechy pri zvrhnutí vlády v Sýrii. Viaceré krajiny sa začali zdráhať držať krok s Washingtonom a plniť jeho pokyny,” hovorí politologička.

Neexistencia nového poriadku

V dôsledku toho väčšina sveta dospela k záveru, že nový poriadok musí byť iný. Nie však taký, ako ho vidia USA. Ale aký?

“To je najťažšia otázka. Veľa ľudí o nej hovorí, ale nikto nepozná odpoveď. Každá vplyvná krajina chápe len jedno: treba zohľadniť jej záujmy. Nie je však jasné ako,” pokračuje Suponinová.

K americkému projektu existuje niekoľko alternatívnych projektov.

Blinken vo svojom prejave napríklad hovorí o prechode od americkej hegemónie k vodcovstvu, teda o spoliehaní sa na systém aliancií. A to tak s demokraciami, ako aj s autoritatívnymi režimami. Sľubuje rozšírenie a prehĺbenie týchto spojenectiev až po americkú podporu rôznych hospodárskych a infraštruktúrnych rozvojových projektov.

Tento obraz však pravdepodobne nebude atraktívny pre väčšinu štátov, pretože aj vo svojom prejave Blinken jasne hovorí, že tieto aliancie budú pod prísnou ideologickou kontrolou Washingtonu. Vyzýva všetky politické sily v USA, aby sa spojili s cieľom vytlačiť tých, ktorí sa stavajú proti americkej vízii. Tých, ktorí uprednostňujú svoju suverenitu.

Zatiaľ čo Európania sa nakoniec podriadili diktátu USA, mnohé krajiny v Ázii a Afrike na čele s Čínou odmietli nasledovať politiku USA. Sú za iný druh poriadku, ktorý by bol založený na rovnocennom vyjadrení vôle aspoň tých krajín, ktoré by podľa hospodárskych, politických a geografických ukazovateľov mali byť na čele. To je, podmienečne povedané, multipolárny svet, ktorý by mal byť riadený akousi radou veľmocí (akýsi rozšírený BRICS).

V dôsledku toho nie je vylúčené, že nás čaká nová konfrontácia krajín. Na čele autoritárskej (väčšinou západnej) aliancie budú stáť Spojené štáty, zatiaľ čo na čele demokratickej a suverénnej aliancie bude stáť niekoľko krajín zastúpených Ruskom, Čínou a niektorými ďalšími.

Situácia na Ukrajine bude hrať kľúčovú úlohu v tom, ktorá vízia zvíťazí. Ak Spojené štáty v tomto konflikte prehrajú a Rusko v súlade s tým zvíťazí, americký autoritatívny poriadok dostane ešte hlbšiu trhlinu. Preto Washington deklaruje svoj zámer podporovať Ukrajinu až do konca, do posledného Ukrajinca, aby oddialil okamih jej oslabenia, najlepšie až po prezidentských voľbách v USA v roku 2024.

Pokiaľ ide o záujmy Ruska, pre prebiehajúci konflikt je potrebné len víťazstvo. A to bez ohľadu na termín a výsledok amerických volebných cyklov.