“Ak ľudia definujú situácie ako skutočné, sú skutočné aj vo svojich dôsledkoch,” napísal sociológ W. I. Thomas. Výstižne pomenovaný Thomasov teorém, sformulovaný začiatkom 20. storočia, odráža jedno z neustálych nebezpečenstiev štátnického riadenia a je veľmi dôležitý pre prebiehajúce debaty o stratégii Washingtonu na Ukrajine, keďže vojna sa ťahá už dvanásty mesiac.

Senátori Lindsey Graham, Richard Blumenthal a Sheldon Whitehouse pricestovali začiatkom januára do Kyjeva, aby prisľúbili pokračujúcu podporu USA Ukrajine. “Predseda Kevin McCarthy povedal, že žiadne bianko šeky. To mi dáva zmysel. Nežiadame o nevyplnený šek. Ja nie,” povedal Graham. “Žiadam o vojenskú pomoc na dosiahnutie cieľa vyhnať ruských útočníkov z Ukrajiny. Ak sa to Putinovi podarí, pôjde o Taiwan. Ak bude Putin na Ukrajine úspešný a nebude stíhaný podľa medzinárodného práva, všetko, čo sme povedali od druhej svetovej vojny, sa stane žartom.”

Od výsledku vojny na Ukrajine závisí nielen osud Taiwanu, ale aj legitimita celého povojnového medzinárodného systému, tvrdia niektorí západní predstavitelia a politici. V konflikte “nejde len o prežitie Ukrajiny, ale aj o bezpečnosť USA a budúcnosť demokracie v 21. storočí,” napísal koncom minulého roka na Twitteri bývalý predstaviteľ Rady národnej bezpečnosti Alexander Vindman. “Úspech Ukrajiny varuje pred budúcou autoritárskou agresiou. Zatiaľ čo úspech Ruska manifestuje svet, v ktorom veľké štáty lovia menšie štáty.”

To, čo sa deje na Ukrajine, nie je nič menšie ako referendum o životaschopnosti demokracie na celom svete; Spojené štáty preto musia urobiť všetko, čo je potrebné, a to tak dlho, ako to bude potrebné, aby podporili vec Kyjeva.

Tento diskurz globálneho boja za demokraciu sa stal prostriedkom na dosiahnutie konsenzu medzi oboma stranami v súvislosti s ukrajinskou politikou Bidenovej administratívy – republikáni, ktorí by inak boli skeptickí voči angažovaniu sa vo východnej Európe, sú presvedčení lákavou ponukou, že pomoc Ukrajine znamená zadržiavanie Číny proti Taiwanu. Je tu len jeden problém: nie je to pravda. Analógia Ukrajina – Taiwan je empiricky nepodložená a koncepčne chybná. Je to reštart zle koncipovanej teórie domina z čias studenej vojny a hrozí, že ak sa dôkladne nerozptýli, umožní podobné katastrofické omyly.

V jadre analógia ponúka kauzálny mechanizmus na hodnotenie výsledkov a zámerov: hovorí sa nám, že Putinov “úspech” na Ukrajine vyvolá čínsku inváziu na Taiwan. Neexistujú však žiadne dôkazy o tom, že by sa čínsky vodca Si Ťin-pching a vysokí predstavitelia ČKS riadili takýmto myslením, a ani nemajú dôvod sa ním riadiť. Jednou z hlavných čínskych úvah v súvislosti so scenárom invázie na Taiwan je rovnováha síl v regióne. Súčasná a potenciálna vojenská pomoc USA Taiwanu, ako aj miestna prítomnosť amerických síl a ich potenciálna intervencia sú už zapracované do čínskych výpočtov.

Väčšia pomoc USA pre Kyjev neznamená väčšiu pomoc pre Tchaj-pej alebo silnejšie postavenie amerických síl vo východnej Ázii. Prečo by ČKS mala svoje vojenské plány zakladať na vývoji v úplne nesúvisiacom priestore vzdialenom tisíce kilometrov, namiesto toho, aby jednoducho vychádzala z faktov na mieste?

V skutočnosti sa čínska analýza rizík a prínosov v prípade nepredvídaných udalostí na Taiwane úplne líši od okolností, ktoré viedli k vojne na Ukrajine. Bidenova administratíva v období pred ruskou inváziou výslovne a opakovane vyhlásila, že na Ukrajine nebude nasadzovať vojenské topánky a namiesto toho sa bude snažiť uložiť Moskve náklady prostredníctvom kombinácie sankcií a vojenskej pomoci. To je v príkrom rozpore s dlhodobou politikou strategickej nejednoznačnosti Washingtonu, podľa ktorej USA môžu (ale nemusia) vojensky zasiahnuť na obranu Taiwanu pred čínskym útokom.

Washingtonu nič nebráni v tom, aby si na Taiwane zachoval dôveryhodnú odstrašujúcu silu, ktorú podporuje dôsledné úsilie americkej armády o posilnenie svojej prítomnosti v regióne, a to bez ohľadu na to, ako sa konflikt na Ukrajine vyvinie v nadchádzajúcom roku.

Je nielen možné, ale aj potrebné sledovať dva samostatné súbory politických cieľov vo vzťahu k Ukrajine a Taiwanu, už len preto, že základné okolnosti, od rovnováhy síl na mieste až po vojenské a politické premenné, sú odlišné. Je možné účinne signalizovať odstrašenie na Taiwane, ako to Washington robí už desaťročia, bez toho, aby sa na Ukrajine príliš angažoval na základe nepodloženého predpokladu, že Si dychtivo očakáva ruskú kontrolu napríklad nad Bachmutom, Záporožím alebo Odesou ako nejaký druh zelenej na rozpútanie úplne nesúvisiacej vojny vo vzdialenej časti sveta.

Zdá sa, že analógia medzi Kyjevom a Tchaj-pej sa opiera menej o konkrétne dôkazy alebo porovnateľné vojenské okolnosti a viac o voľné estetické paralely. Rusko a Čína sú v tandeme vykresľované ako protivníci v širšom globálnom boji medzi autokraciou a demokraciou. Tento hodnotovo orientovaný rámec predpokladá “autokratický tábor”, ako to vyjadril bývalý generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen, ktorý koordinuje svoje kroky s cieľom poškodiť Spojené štáty a ich spojencov na celom svete. Pripisuje zámery a predpovedá výsledky výlučne podľa vopred stanovených charakteristík režimu.

Nič z toho neznamená, že Čína nikdy nemôže napadnúť Taiwan, ale naznačuje to, že rozhodnutie o tom nebude vychádzať z toho, ako sa ruské sily správajú na Ukrajine.

Neexistuje žiadna vnútorná súvislosť medzi tým, čo sa deje na Ukrajine, a tým, čo by sa mohlo stať na Taiwane. Ak však politici trvajú na tom, aby si ju predstavili, potom by táto súvislosť bola reálna vo svojich dôsledkoch, ako naznačuje spomínaný Thomasov teorém. Výsledkom by mohlo byť veľmi dobre oživenie toho istého myslenia inšpirovaného teóriou domina, ktoré urýchlilo katastrofu vo Vietname. Tým, že si Washington zviazal ruky mylným presvedčením, že čokoľvek menšie ako úplná porážka Ruska nevyhnutne povedie k tomu, že čínske vojnové lode prekročia Taiwanský prieliv, by sa mohol ocitnúť v kaši, ktorá by paradoxne znížila bezpečnosť Taiwanu tým, že by posilnila geopolitickú ruku Číny a odklonila vojenské zdroje, ktoré by mohli smerovať do Tchaj-pej.

Je isté, že je naliehavo potrebné diskutovať o dlhodobých dôsledkoch vojny na strategický trojuholník Rusko – Čína – USA a o konkrétnych krokoch, ktoré možno podniknúť na zmiernenie pokračujúceho vzniku spoločného východného frontu proti Washingtonu a jeho spojencom. Ale upínanie sa na iluzórne spojenie medzi Ukrajinou a Taiwanom viac zamlžuje tieto dva konflikty, než odhaľuje, a len zvyšuje riziko vážneho omylu.