Od okamihu, keď ruské vojská vstúpili na Ukrajinu, existovali len dva možné výsledky. Ukrajina mohla dosiahnuť diplomatické riešenie, ktoré by obnovilo jej fyzickú východnú hranicu (t. j. Rusko by anektovalo veľkú časť východnej Ukrajiny až po rieku Dneper a zriadilo by pozemný most na Krym), a tak by pevne obnovilo svoju geopolitickú úlohu nárazníkového štátu medzi NATO a Ruskom. Alebo by sa Rusko po stratách na bojisku a diplomatických opatreniach mohlo stiahnuť do pôvodného februárového východiskového bodu a Ukrajina by pevne obnovila svoju geopolitickú úlohu nárazníkového štátu medzi NATO a Ruskom.

Od 286. dňa tohto piateho decembra, napriek veľkému hluku o jadrovej vojne a zmene režimu, sú to stále jediné realistické výsledky. Na vyriešenie krízy na Ukrajine je potrebná a postačujúca diplomacia. Kým si to všetky strany neuvedomia a nedohodnú sa, že si sadnú za rokovací stôl, čoraz krvavejší a účinnejší mlynček na mäso bude pokračovať. Súčasný stav vojny – toto dobývanie územia v štýle prvej svetovej vojny z 20. storočia plýživým postupovaním po zemi so zbraňami z 21. storočia – nemôže pokračovať donekonečna. Obom stranám dôjdu mladí muži na zabíjanie.

Cieľom Vladimíra Putina pri jeho invázii nikdy nebolo niečo rýchle a nikdy nezahŕňalo Kyjev. Vždy išlo o rozšírenie rýchlostnej prekážky, ktorou je Ukrajina medzi Ruskom a NATO. Tento problém je pre Putina čoraz akútnejší, keďže NATO posilňuje svoju silu v Poľsku. Hoci bolo Rusko pri rozpade Sovietskeho zväzu bezmocné vyjednávať za seba, bolo mu prisľúbené, že NATO sa nebude rozširovať na východ – lož – a teraz je Poľsko posvätným územím NATO, rovnako požehnaným ako Paríž, Berlín a Londýn, nedotknuteľným cudzou inváziou.

Ruský protiťah (a protiťah existuje vždy, títo chlapci hrajú šachy, nezabudnite) je prehĺbiť hranicu s Ukrajinou a strategicky znemožniť NATO prekročiť ju silou. Vojna by sa viedla s NATO na ukrajinskom území. Myšlienka, že Sovietsky zväz bol v rokoch 1989 – 90 oklamaný, je jadrom konfrontácie Ruska so Západom na Ukrajine a žiadny záver tohto boja sa neuskutoční bez uznania na mieste. Preto akýkoľvek plán na zahnanie Ruska späť k hraniciam spred februára 2022 by bol bojom do konca a nemožným víťazstvom pre Ukrajinu bez ohľadu na to, koľko amerických zbraní by dostala.

Rusko teda chce východnú časť Ukrajiny (východne od Dnepra) ako nárazníkovú oblasť. Chce Krym a možno aj Odesu ako základňu, aby mohlo v prípade, že k tomu niekedy dôjde, vpadnúť na sever do invázneho krídla NATO. Invázia na Ukrajinu je v Putinovom ponímaní akciou na úrovni prežitia (Západu sa to nemusí páčiť alebo s tým súhlasiť, ale musí to pochopiť) a vyrovnaním starých účtov z roku 1989 a nie je možné si predstaviť, že by po nevyhnutnom kroku, ktorým je začatie invázie, ustúpil bez dosiahnutia výsledkov. Nejde o “tvár”, ako to vykresľuje západná tlač, ale o doslova život alebo smrť v prebiehajúcom boji s NATO. Po roku 1989 v Putinovej kalkulácii neexistuje dôvera. Predstavte si, že by Severná Kórea v tejto chvíli požiadala o opätovné rokovanie o umiestnení demilitarizovanej zóny.

Krátka zmienka o nepoužívaní jadrových zbraní. Putinov plán závisí od boja s Ukrajinou, a teda aj s USA prostredníctvom zástupcov, nie od priameho konfliktu s vojensky silnejšími Spojenými štátmi a celým NATO. Napriek všetkým tvrdým rečiam Ukrajina nie je členom NATO a v blízkej budúcnosti sa ním pravdepodobne nestane, a tak jediným spôsobom, ako s istotou zapojiť Ameriku do boja na zemi alebo vo vzduchu, sú jadrové zbrane. To otvára dvere pre čokoľvek; kým sa tento hríbový mrak neobjaví, Rusko a USA sú manželským párom, ktorý sa háda, hovorí čokoľvek, ale obmedzuje sa na nahnevané slová a občas hodený tanier. Odpáľte tú jadrovú bombu a je to, akoby jeden z partnerov prerástol z nočných vychádzok s chlapcami do plnohodnotnej aféry, a v tom momente sú všetky pravidlá zahodené.

Stať sa môže čokoľvek a Putinov plán nemôže odolať “čomukoľvek” v podobe priamej intervencie USA. Preto žiadne jadrové zbrane. Putin bude bojovať konvenčne.

Sankcie nemajú význam a nikdy nemali. Energetické sankcie uvalené Spojenými štátmi od prvého dňa hrali v prospech Ruska, keďže ceny ropy rástli. Situácia sa môže vyostriť o mesiac alebo dva, keď v Nemecku nastane zima a zemný plyn z Ruska bude chýbať, ale to je domáci nemecký problém, ktorý USA pravdepodobne jednoducho odfláknu (Nemecko, kedysi hospodárska veľmoc a konkurent USA, vykázalo prvýkrát od roku 1991 zápornú nerovnováhu zahraničného obchodu, čo je pre Ameriku pekný bonus).

Situácia sa tak uvoľnila, že “niekto” musel vyhodiť do vzduchu plynovod Nordstrom 2, aby Nemecko upozornil, že sa možno bude musieť zaobísť bez ruskej energie, aby sa zachovala fikcia, že sankcie ukončia túto vojnu. Sankcie sú potemkinovským preludom pre americkú verejnosť, nie obmedzením Ruska. V Moskve sa žiadna zmena režimu nechystá, pretože neexistuje nikto, kto by mal moc ju uskutočniť a kto by chcel, aby sa niečo zmenilo.

Putinova výzva na diplomaciu sa uskutoční len vtedy, ak sa náklady na jeho strane budú naďalej zvyšovať v rámci jeho formy vojny. Tu Putin naráža na slabinu, ktorou je ním zvolený štýl vedenia vojny. Prvá svetová vojna bola ešte stále hrou na vojnu z 18. storočia, kde sa dve strany postavili do radu na poli a strieľali po sebe, kým jedna strana nezavinila koniec. V nej sa však na týchto poliach stretli armády s delostrelectvom, guľometmi a inými nástrojmi na zabíjanie z 20. storočia, ktoré boli oveľa účinnejšie ako muškety z 18. storočia. Bolo to neudržateľné, doslova to prežúvalo mužov a nakoniec to jednoducho vyčerpalo obe strany. Čerstvé jednotky z USA poskytli v rozhodujúcom záverečnom zápase prvej svetovej vojny výhodu britskej a francúzskej strane, ale keby USA zostali v roku 1917 doma, vojna by bola z vojenského hľadiska strašidelne nerozhodná.

Putin vie, že ho z východnej Ukrajiny nemôže vytlačiť nič iné ako úder NATO, a preto nemá motiváciu odísť. Putin od prvých výstrelov kalibroval svoju inváziu tak, aby nedal USA dôvod na pripojenie sa. Preto je titulka o použitých zbraniach takmer komická; Rusko vystrelí rakety na ukrajinské mestá, Ukrajina žiada od USA protiraketové zbrane. Amerika môže zachrániť svoju samozvanú úlohu obrancu Ukrajiny jednoducho týmito balíkmi plnenia zbraní spolu s niekoľkými špeciálnymi jednotkami a polovojenskými jednotkami CIA. Kde sú ruské strategické bombardéry? Kde je globálna vojna proti ukrajinskej lodnej doprave? Kde je úsilie o uzavretie západnej hranice Ukrajiny s Poľskom? Kde je gargantuovská Červená armáda, od ktorej NATO už 70 rokov očakáva, že vtrhne do západnej Európy?

Dobytie Ukrajiny, ktoré sa považuje za cvičenie malých jednotiek, nám veľa napovedá. Nič z toho nie je veľkým tajomstvom. Odchod z Ukrajiny, diplomatický výsledok, je Washingtonu dostatočne jasný. Zdá sa, že Bidenova administratíva sa hanebne uspokojila s tým, že nevolá dôrazne po diplomatickom úsilí, ale namiesto toho vykrváca Rusov, akoby to bol znova Afganistan 1980, a pritom sa tvári tvrdo a nasáva akékoľvek pozitívne pocity dvojstranných voličov, ktoré prináležia pseudo-“vojnovému” prezidentovi Joeovi Bidenovi. Podobne ako v Afganistane v roku 1980 sa zdá, že USA sú pripravené bojovať až do posledného miestneho obyvateľa (dodajú mu len toľko zbraní, aby neprehral) a potom budú čeliť nevyhnutnému vyjednanému koncu, čo bol hanebný postoj vtedy a je hanebný aj teraz.

Svet sfér vplyvu sa vrátil; uznajte to diplomaciou a prestaňte zabíjať.