Kauza kapitán Danko je natoľko banálna, že by sa jej Ďateľ.sk ani nemal venovať, pretože jeho objektív sa zameriava na širší obraz politickej reality. Avšak produkcia médií a politiky na túto tému prerástla do rozmerov, ktoré si zaslúžia komplexnejšie posúdenie.

Pre tentoraz vybavme úlohu médií konštatovaním, že skutočne mienkotvorné médiá by kauze kapitán Danko venovali okrajový a jednorazový priestor, zvyšok by ponechali bulváru. Takmer celá slovenská žurnalistika sa však na tomto prípade doslova pasie.

Premeškaná príležitosť mlčať

K politickej komunikácii patria aj patetické a expresívne gestá. Umením komunikačnej stratégie je odhadnúť správnu chvíľu a príležitosť na ich použitie a adresovať takéto posolstvo správnemu publiku. Tím, ktorý sa stará o komunikáciu Andreja Danka v tomto prípade očividne zlyhal. Vysvetľovanie rozdielov medzi povyšovaním vojakov v zálohe a v aktívnej službe je zložité a nezaujímavé. Pokúsiť sa prebiť rozvíjajúci sa škandál bozkávaním kapitánskych výložiek v priamom prenose na TA3 bolo len povestným prilievaním benzínu do ohňa. Hlboké mlčanie a zľahka povznesené ignorovanie prípadu by boli jediné adekvátne odpovede.

Andrej Danko: Predstavenie bez publika

Andrej Danko a jeho komunikačný tím si zvolili nevhodný čas, neadekvátnu príležitosť a nesprávne publikum. SNS dlhodobo inklinuje k armádnemu prostrediu. Z toho zrejme vychádza presvedčenie, že keď strana, tak aj väčšina populácie má ozbrojené sily v hlbokej úcte. Slovensko je malý štát, nevedie vojenské ťaženia, jeho zahraničné misie majú zväčša symbolický charakter. Aj to sú dôvody, pre ktoré si národ nevyvinul zvláštny emocionálny vzťah k armáde. Navyše v čase mieru (rozumej – Slovensko nie je účastníkom žiadneho z aktuálnych konfliktov) je bozkávanie armádnych insígnií prehnane patetické a v konečnom dôsledku smiešne.

Na gesto bozkov neboli splnené tri základné podmienky: vhodný čas, vhodná príležitosť a vhodné publikum. V tom spočíva neúspech gesta a jeho dôsledkom je okolnosť, že Andrej Danko prišiel o nezanedbateľnú časť dôstojnosti. Kauzu kapitán Danko už nikdy neotočí vo svoj prospech. Ďalším zlyhaniam sa môže vyhnúť iba tak, že prehodnotí komunikačnú stratégiu a schopnosti tímu, ktorý sa podieľa na jej tvorbe.

Andrej Kiska: Iveta Radičová v nohaviciach

Prezident Andrej Kiska a jeho tím poradcov postupujú sofistikovanejšie. Dokážu odhadnúť, kedy je správna príležitosť, správny čas a zväčša adresujú komunikačné posolstvá aj správnemu publiku. Prezidentovi muži vedia, že potenciál Andreja Kisku je najsilnejší medzi voličmi súčasnej opozície, ako aj medzi tými, ktorí po tragickom skone SDKÚ nemajú komu s čistým svedomím a so skutočným nadšením odovzdať svoj hlas. Samozrejme, prezident sa usiluje oslabovať Roberta Fica a loviť v jeho revíri, ale tam je oveľa slabší. Takéto sú silné a slabé stránky jeho politickej profilácie a poradcovia pána prezidenta im veľmi dobre rozumejú. Aj preto vedia, že ak má byť Andrej Kiska v roku 2020 úspešný, musia z neho urobiť Ivetu Radičovú v nohaviciach.

Nezanedbateľnou výhodou Andreja Kisku je do veľkej miery spontánna podpora médií, ktoré zaňho a za jeho tím odvedú veľký kus práce. Keď sa nedávno objavil prieskum verejnej mienky agentúry FOCUS, že Smer klesol na 22 percent, novinári začali okamžite vytvárať paralely s upadajúcim HZDS Vladimíra Mečiara a v ich očiach sa ako náhrada automaticky javil Andrej Kiska. Polis neskôr nameral Smeru 27 percent, čo ostalo prakticky bez odozvy. Andrej Kiska, jeho poradcovia a spojenci v médiách totiž správne rozumejú komunikačným veličinám, ako sú čas, príležitosť a publikum.

Robert Fico: Ako premeniť nevýhodu na výhodu

Vzájomne priateľský vzťah s médiami je silnou stránkou komunikačnej stratégie prezidenta; premiér Robert Fico sa s ním v tomto ohľade nemôže porovnávať. Kiska na tomto poli vedie nad Ficom na plnej čiare a do roku 2020 sa na tom zrejme nič nezmení. Napriek tomu nie je premiér bez šancí, pretože jeho komunikačná stratégia je založená na správnom posúdení výhod a obmedzení jeho politickej a mediálnej pozície.

Robert Fico vie, že vzhľadom na jeho obojstranne konfliktný vzťah s novinármi je nemožné, aby komunikačné posolstvá efektívne adresoval publiku prostredníctvom médií. Úlohou jeho nového komunikačného tímu je toto obmedzenie pretvoriť na výhodu, čo sa mu aj darí. Možno to znie paradoxne, ale výrok o novinároch – protislovenských prostitútkach nebol prejavom nezvládnutých emócií, ale premysleným ťahom. Robert Fico týmito slovami urobil z médií aktéra politickej hry (čo aj v skutočnosti sú) a pomenoval to, čo si veľká časť prinajmenšom jeho voličov myslí.

Výrokmi podobného druhu premiér mobilizuje svojich unavených a skľúčených voličov, ktorí si možno mysleli, že Robert Fico po prekonaní ťažkej choroby nevládze bojovať. Fakt, že si premiér práve po tejto udalosti vytvoril nový komunikačný tím, potvrdzuje, že je naspäť na scéne a že v roku 2020 chce opäť vyhrať voľby. Aj preto sa vracia k sociálnym témam, organizuje výjazdy do regiónov a obchádza médiá komunikovaním s voličmi prostredníctvom sociálnych sietí. Premiérov komunikačný tím prišiel s novým prvkom v podobe videí, ktoré sa veľmi podobajú na stratégie využívané Vladimírom Putinom a Donaldom Trumpom a pútajú pozornosť verejnosti a dokonca aj nepriateľsky naladených médií.

Kiska verzus Fico: Súboj idealizmu s pragmatizmom

Na strane pánov Kisku, Danka a Fica sú mnohé výhody a obmedzenia. Silnou stránkou prezidenta a premiéra je, že správne využívajú výhody a opatrne obchádzajú obmedzenia. Predseda parlamentu na rozdiel od nich túto schopnosť zatiaľ nenadobudol. A preto sa prinajmenšom dočasne vyradil z ringu o boj o reálnu moc v roku 2020.

Ak sa naplní predbežná predpoveď Ďateľ.sk a parlamentné voľby sa uskutočnia v riadnom termíne, súboj Andreja Kisku s Robertom Ficom bude súťažou medzi idealizmom a pragmatizmom. Keď na to príde, k problému idealizmu a pragmatizmu, k ich prednostiam a obmedzeniam sa ešte budeme musieť vrátiť.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na datel.sk