Občania, politici, politológovia, prieskumné agentúry… všetci si kladú otázku ako dopadnú voľby: koľko percent kto dostane a aká koalícia vznikne. Menej často sa potom pýtajú, čo sa po tých voľbách bude diať a aký bude ďalší osud vzniknutej koalície.

A to je pritom tá podstatná otázka. Keby sa rovnakí ľudia ako sú tam teraz, v mierne pozmenenej zostave dostali k moci, ako by s mandátom naložili tentoraz? Nemalá časť verejnosti akosi tuší, že aj keby tieto sily vyhrali voľby, mohlo by to dopadnúť podobne katastrofálne ako toto volebné obdobie, keď dokázali aj jasnú a pohodlnú ústavnú väčšinu zmeniť už po necelých troch rokoch na totálny rozpad.

Prečo? Oni to totiž majú „v politických génoch“. Ten ich základný problém je v tom, že na rozdiel od vlastencov alebo rebelov za lepší a sociálnejší svet, u nich zrejme naozaj neexistuje skutočná myšlienka, ktorá by ich zjednotila – okrem jednej.

Tie smiešne výmysly o boji proti korupcii, keď sa ukázalo, že to vykrikuje tá najkorupčnejšia partička, aká tu kedy bola, tie rôzne múdro sa tváriace liberálne koncepty o údajne humanistickej tvári toho, čo má celkom jednoduché meno neokolonializmus, alebo úplne spontánna a nezištná láska k Ukrajine, Bruselu a USA… nič z toho pri všetkej úcte nie je skutočná myšlienka, ktorá by mohla naozaj spájať čestných ľudí, ktorí si vidia ďalej od nosa. Na tej strane politickej barikády v skutočnosti existuje iba jediný skutočný program, jediná myšlienka, ktorá môže naozaj spájať, zato je jedna z najsilnejších: láska k moci a peniazom.

A práve s tým je spojený ten principiálny problém. Skutočným lídrom môže byť iba niekto, kto najlepšie reprezentuje a zosobňuje danú myšlienku – lenže líder, ktorý najlepšie stelesňuje sebectvo, odrodilosť a zradu, nie je príliš atraktívny pre voličov. Na volebné účely preto musia skutoční šéfi z tohto brehu používať marketingové figuríny.

To je zrejme ten pravý dôvod, prečo u nás „na globálnom Západe“ vrcholové politické persóny sú často nastrčené figúrky, prázdni tlčhubovia, submisívne nástroje diaľkového riadenia bez vlastnej osobnosti, za ktorými sú v pozadí ukrytí skutoční mefistotelovia. Veď sa len pozrite na Bidena či Fialu…

Alebo, popri bezduchých politických nulách to často bývajú aj presvedčiví podvodníci a grázli, ktorí pochopili, že v tomto systéme majú šancu vyhrať prvú cenu. Na ich smolu však, špekulanti tohto typu zväčša nevedia ponúknuť nič iné, iba krátkodobý prvoplánový podvod v štýle blízkovýchodného bazára. Viď zjavy typu Macron, Trudeau alebo Johnson.

A takto je to aj na Slovensku. Na jednej strane máme mdlé postavy ako Čaputová či Heger, osoby bez vlastného názoru ideálne pre niekoho z úzadia ako nástroje riadenia, a na druhej strane hazardných hráčov ako Matovič či Sulík, ktorí však tiež – už z princípu – nemôžu byť dlhodobo úspešní, tak ako nemôže byť dlhodobo úspešná žiadna iná sľubotechna a žiadny gambler.

Kto by v tomto systéme, v globalistickom politickom močiari preplnenom vyššie uvedenými typmi, bezduchými nulami a bazárovými podvodníčkami, mohol byť skutočným lídrom? Jedine človek zosobňujúci machiavellistickú, cynickú a totalitnú podstatu programu týchto politických síl. Preto majú v týchto politických a mediálnych sférach takú autoritu – napriek ich, ako sme už konštatovali, extrémne nízkej popularite u verejnosti – ľudia typu Tódová či Lipšic.

Budúce voľby môžu dopadnúť všelijako. S tým, ako sa blíži ich termín, sa vynára aj otázka, či by koalícia z toho politického tábora, v prípade, že by opäť zvíťazila, vôbec mohla nájsť lídra, ktorý by ju dokázal doviesť k svetlým zajtrajškom – alebo aspoň k normálnemu dovládnutiu k ďalším voľbám.

Kto by to mohol byť? Vidíme, že v tomto volebnom období vládna koalícia dopadla tak, ako dopadla, v podstate práve preto, že nemala lídra: ten, ktorý mal prirodzene byť lídrom ako dominantný víťaz volieb, túto svoju úlohu absolútne nezvládol.

Lídra však nevidno ani medzi straníkmi majiteľa politickej eseročky OĽaNO Igora Matoviča. Tadiaľ v žiadnom prípade cesta nepovedie. – sú to zväčša podstate iba náhodní politickí turisti vybraní tak, aby neohrozovali majiteľovu dominanciu.

Podobne chýbajú vodcovské typy aj v ďalších stranách, ktoré si robia nádej, že v eventuálnej globalistickej koalícii nebudú chýbať. Ťažkú núdzu o lídra dlhodobo má Progresívne Slovensko a KDH – o smutných zvyškoch strany Za ľudí aj škoda hovoriť. Súc si vedomí tejto personálnej biedy, o návrate do veľkej politiky dokonca vraj uvažujú aj politické dinosaury z čias mikuláša Dzurindu, čo je naozaj svedectvo o veľmi hlbokom zúfalstve.

Ostalo ešte terárium strany SaS. Šéf tejto strany Richard Sulík, zdá sa, asi nie je celkom pánom svojho osudu. Je tu však jedna osoba, ktorá sa tvári čoraz suverénnejšie, a ktorá nevylúčila úvahy o tom, že by niekedy eventuálne kandidovala na šéfku SaS: bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková.

Zdá sa, že práve ona by mohla byť potenciálnou šéfkou celej globalistickej svoloče na Slovensku. Hoci v mnohých občanoch vzbudzuje antipatie, inak spĺňa všetky kritériá na lídra tejto partie: nechýbajú jej potrebné charakterové vlastnosti, sebavedomie, ctižiadostivosť, výrečnosť, bezškrupulóznosť ani manipulatívnosť.

Slovensko môžu pred jej návratom do veľkej hry zachrániť napríklad klesajúce preferencie SaS, ktoré sú už teraz nebezpečne blízko päťpercentnej hranice potrebnej pre vstup do Národnej rady a išli by zrejme ešte viac dolu, keby Kolíková otvorene kandidovala za šéfku SaS.

Dnes ešte nikto nevie ako sa sily na tomto brehu politickej rieky napokon preskupia – nepochybne budú usilovne pracovať na tom, aby sa im podarilo mať Slovensko pod kontrolou aj naďalej. Je teda možné, že sa opäť raz zopakuje scenár, keď tie správne potkany opustia potápajúce sa lode, aby sa zachránili na pripravenej novej bezpečnej palube a pokúsili sa s demokraciou/vôľou občanov opäť nejako vybabrať. Tak ako to v minulosti dokázali už viackrát: že podaktorí ľudia, napriek tomu, že sú absolútne nevoliteľní, akýmsi zázrakom v parlamente stále sú…

Ivan Lehotský