Ak Čaputová prirovnáva súčasné Slovensko k tomuto stavu, tak je to nehanebné špinenie vlastného štátu

Bratislava 29. marca 2023 (HSP/Foto: Screenshot; Facebook ECh)

Texty Eduarda Chmelára naliehavo pozývajú k mieru. A ten posledný okrem volania po mieri, okrem ocenenia dospelého kroku Smeru SSD, odpovedá aj na otázku, koho by sa vlastne občania Slovenska mali báť

Tak už to zaregistroval aj Chmelár, prirovnávanie nasledujúcich volieb k politickému boju, ktorý vyústil do porážky Mečiara, je čoraz viac zreteľné: “Posledné týždne ukazujú, že upadajúca mocenská garnitúra je pripravená použiť všetky legálne i nelegálne prostriedky na udržanie sa pri moci: od porušovania ústavy a obchádzania zákonov, cez zastrašovanie, šírenie klamstiev a kriminalizáciu opozície až po falšovanie výsledkov volieb (manipulácia hlasovania v diskusnej relácii Na telo ukazuje, akým smerom uvažujú). Je pritom smiešne, ale typické, že práve tí, ktorí obviňujú opozičných predstaviteľov zo šírenia dezinformácií, ich používajú ako pracovnú metódu. O Zuzane Čaputovej nemám dobrú mienku, ale naozaj som si nemyslel, že je schopná klesnúť na úroveň treťotriedneho krčmového konšpirátora. Vo svojom prejave počas Hodnotiacej konferencie o zahraničnej a európskej politike SR nepriamo strašila verejnosť pred víťazstvom opozície, keď povedala, že naše rozhodovanie vo voľbách bude podobné ako v roku 1997, keď nás Vladimír Mečiar pripravil o šancu vstúpiť do Severoatlantickej aliancie…”

Éru zapadajúceho Mečiara a dnešok dokáže Chmelár kvalifikovane porovnať: “Ja som na tom summite NATO v Madride pred 26 rokmi bol ako novinár. Vtedy sa s nami nikto nebavil, bolo to až nepríjemné, žiadna zmienka v oficiálnych dokumentoch, ani slovo v diskusiách, nič, neexistovali sme. Ani vtedajší český prezident Havel sa nás napriek očakávaniam nezastal. Iba Madeleine Albrightová počas záverečnej recepcie niekde v kúte nezrozumiteľne karhala Vladimíra Mečiara, to bolo všetko. Ak dnes Zuzana Čaputová prirovnáva súčasné Slovensko k tomuto stavu, tak je to nehanebné špinenie vlastného štátu, na čele ktorého stojí. Nech je Smer aký chce, ale je v plnej miere etablovaný v medzinárodných straníckych štruktúrach – viac ako ktorákoľvek iná parlamentná strana, Slovensko je pevnou súčasťou medzinárodných zoskupení, nikto to nechce zmeniť a nikto príčetný si to ani nemyslí. Iba jej ideologický súputník Martin Šimečka dnes ako zvyčajne blúzni v Denníku N, že vraj Robert Fico (dobre počúvajte) chce „zvrhnúť demokraciu a zaviesť autoritársky režim“ (sic!!!). Šimečka hystericky varuje, že nadchádzajúce voľby budú „zrážkou demokracie s autoritárskym populizmom na život a na smrť“ a obviňuje slovenských voličov, ktorí sa väčšinovo prikláňajú na stranu opozície, z nechápavosti. Vo svojej choromyseľnej fantázii ide ešte ďalej, keď sprisahanecky tvrdí, že Ficov plán je vraj súčasťou “svetového trendu”.”

A práve v ľuďoch, ktorí strašia populizmom a autoritatívnym režimom, vidí Chmelár nebezpečenstvo pre Slovensko: “Jediní, koho by sme sa mali obávať, sú takíto extrémni centristi, ktorí vyhrocujú demokratické voľby na “súboj na život a na smrť”. Mali by sme spozornieť, ak sa nám títo šialenci vyhrážajú takouto dramatizáciou volebného zápasu, čo tým majú na mysli: znamená to, že neuznajú víťazstvo opozície? Alebo sa ju v prípade jej porážky chystajú pozatvárať, resp. umlčať? To nie sú plané obavy, uvedomte si, že nebyť predčasných volieb, dnes by bol už schválený zákon, ktorý by zakázal nepohodlné médiá a vylúčil osoby ohrozujúce ich postavenie z verejného diskurzu. To je dôvod, pre ktorý celkom vážne varujem, že Progresívne Slovensko je najhoršia škodná, lebo ich predstavy o zahraničnej politike, ale aj tzv. regulácii médií ohrozujú suverenitu štátu a slobodu jednotlivcov. Preto aj keď mi je myšlienka Petra Pellegriniho na spoločenské zmierenie sympatická, nemôžem veriť, že ju myslí úprimne, ak uvažuje o spolupráci s takýmito ľuďmi. Zároveň sa pýtam – ak sa už Zuzana Čaputová vyhráža, že štátne orgány musia zasiahnuť proti šíriteľom dezinformácií – prečo nekonajú voči takýmto ľuďom, ktorí vedome šíria lživé poplašné správy o to, že tu chce niekto zaviesť diktatúru a vytrhnúť Slovensko z jeho medzinárodného ukotvenia.”

Chmelár je až príliš milosrdný k propagande, ktorou sme zavalení: “Základný problém studenej občianskej a informačnej vojny, ktorá tu zúri s neobyčajnou intenzitou, vidím v tom, že vládna moc vrátane prezidentky republiky vylamujú otvorené dvere a (teraz už viem, že vedome) mätú spoločnosť o východiskách, cieľoch a požiadavkách opozície. Neustále vykrikovanie prezidentky, premiéra a ministra zahraničných vecí, že sme súčasťou západnej civilizácie a patríme do Európy, vyznieva ako zakomplexovaný pokrik neurotických indivíduí, ktorí sa potrebujú sebautvrdzovať vo vlastnej identite, hoci im ju nikto neberie a nikto im neprotirečí. Oni predsa musia vedieť, že koreň veci je niekde úplne inde. Nebudem sa vracať k podstate prebiehajúcej vojny, píšem a hovorím o tom toľko, že to musí snáď už aj unavovať.”

Už sme kdesi písali, že vládna klika nedrží palec na tepe doby. Niečo podobné si myslí aj Chmelár: “Na tomto mieste iba skonštatujem, že prezidentka republiky a hlavná veliteľka ozbrojených síl buď nechápe alebo nechce chápať podstatu súčasných zmien v svetovej politike. Jej vajatanie, že vraj “je čoraz viac tých, ktorí presadzujú svetový poriadok založený na sférach vplyvu, a nie na spoločných pravidlách”, je úplne mimo. Ktože to presadzuje svetový poriadok založený na spoločných pravidlách? Spojené štáty? Nuž nech sa pani Čaputová nedá vysmiať. Ja viem, že má noty priamo z Washingtonu a opakuje po nich všetky frázy, ktoré tam vymyslia, od tej o “nevyprovokovanej vojne” až po tento najnovší výmysel o “spoločných pravidlách”. Veď to boli práve Spojené štáty, ktoré svetový poriadok založený na spoločných pravidlách rozbili, keď zistili, že vzmáhajúce sa mocnosti vo svete sa nechcú podriadiť ich vlastným americkým pravidlám. Čína dnes nevytvára s Ruskom nový vojenský blok, to je zámerná dezinterpretácia, takto Peking neuvažuje. Čína chce práveže skoncovať so svetom rozdeleným na sféry mocenského vplyvu a Washingtonu sa nepáči, že to oslabuje hegemonistické postavenie USA.”

Smer SSD otvorene vyjadril svoju budúcu líniu v zahraničnej politike. Či s ním súhlasíme, alebo nie, je to dospelý krok dospelej strany, odvážny pred voľbami. Zvyšuje dôveryhodnosť Smeru v zmysle, že nemieni vymeniť hlasy za populizmus. Víta to aj Chmelár: “Preto nadšene vítam – naozaj úprimne a srdečne vítam – strategický dokument zahraničnej politiky, ktorý dnes schválilo predsedníctvo strany Smer-SSD a jednoznačne tým určilo hlavnú tému nadchádzajúcich volieb. Smer sa v podstate konečne odhodlal ideologicky zadefinovať to, čo už nejaký čas (možno politologicky neuvedomene) robil. Otvorene sa prihlásil k realizmu, jednej z najvplyvnejších teórií medzinárodných vzťahov, ktorá sa zameriava na ochranu národných záujmov a rešpekt k záujmom iných štátov. Ba čo viac, počul som tam (aj keď Ľuboš Blaha to takto priamo nepomenoval, ale vyjadril rešpekt k iným kultúram a civilizáciám) aj prihlásenie sa k morálnemu pluralizmu – kto chce o tejto problematike vedieť viac, nech si prečíta v našich končinách dostupnú knihu Tomáša Sobeka Právní myšlení, ktorá je kritikou moralizmu v medzinárodných vzťahoch. Je to výborné východisko. Je naozaj v bytostnom záujme Slovenskej republiky, aby sa usilovala o dobré a priateľské vzťahy s každým, kto má o to záujem, aby sme počet našich priateľov rozširovali, a nie zužovali, ako to robí súčasná vláda. S úsmevom pritom konštatujem, že Smer-SSD si na dnešnej tlačovej konferencii osvojil dokonca aj moje heslo „Chlieb a mier“.”

Ukrajina horí, ale krváca aj Európa a Slovensko: “Serióznejšie si musíme uvedomiť, že akékoľvek sľuby o tom, čo dáme dôchodcom, deťom, školám a prírode, nemajú zmysel, ak vedieme militaristickú politiku, ktorá úplne zbytočne odčerpáva potrebné zdroje. Posledné vyjadrenia zo strany ministra zahraničných vecí USA Antonyho Blinkena, že Ukrajina bude musieť o niektorých územiach aj rokovať, sú jasným signálom, že doterajšia politika eskalácie konfliktu a vyzbrojovania Ukrajiny bez náznaku diplomatických riešení, postupne zlyháva. Washington si veľmi dobre uvedomuje, že globálny diplomatický vplyv Číny rastie a Spojené štáty ťahajú za kratší koniec. V Kyjeve by si to mali uvedomiť skôr ako ich USA hodia cez palubu. Už som pred tým varoval viackrát – čím neskôr začne Ukrajina rokovať, tým viac bude musieť obetovať. Medzitým výročná správa medzinárodnej ľudskoprávnej organizácie Amnesty International za rok 2022 potvrdila to, na čo vo svojich analýzach upozorňujem prakticky od začiatku vojny: na „dvojitý meter“ Západu, s akým pokrytecky reaguje na porušovanie ľudských práv vo svete – na jednej strane prehnaný dôraz na ruskú vojenskú ofenzívu a na strane druhej mlčanie o situácii v Egypte, Saudskej Arábii či na okupovaných palestínskych územiach. Pretože táto správa jasne dokazuje, že najviac obetí v minulom roku nebolo na Ukrajine, ale v konflikte v Etiópii, o ktorom svetové médiá mlčali.”

Slovensko je kamsi mrkvou za nos ťahané, to musí prestať. Musíme mať vlastnú autonómnu a sebavedomú politiku. Ak sa budeme správať ako seberovní, seberovnými sa staneme: “A tak je veľmi dôležité, kto bude stáť v mierovom tábore, ktorý nestojí na strane Putina a nepodporuje ruskú agresiu (ako ho lživo ohovárajú vládni politici a skorumpované dezinformačné médiá hlavného prúdu), ale presadzuje diplomatické riešenia, bezpečnostné záruky pre všetkých a spoluprácu namiesto konfrontácie. V tejto fáze už nestačí vykrikovať, že chceme mier, ani preskakovať zo strany do strany (ako to robí Romana Tabák, ktorá vymetá poslanecké kluby rýchlejšie ako nočné bary), ale robiť koncepčnú zahraničnú politiku. S uznaním musím konštatovať, že Smeru, ktorý dnes hodil rukavicu ostatným politickým stranám, sa to podarilo. Pretože určovať hru nebudú tí, ktorí prednášajú reči o zmierení a nič pre neho nerobia, ale tí, ktorí nastolia témy, na ktoré musia ostatní reagovať. Mier je dnes nevyhnutným prvoradým predpokladom pre pokoj, stabilitu a rozvoj tohto regiónu. Nestačí, keď aj Čaputová s Hegerom povedia, že veď aj my chceme mier – možno ho chcete, ale nič pre neho nerobíte. Prihlásiť sa k mieru znamená napĺňať ho konkrétnymi krokmi. O tom niekedy nabudúce, ale dnes si musíme všetci uvedomiť: je čas hľadať a skladať mierovú koalíciu pre novú vládu Slovenskej republiky, ktorá ju vyvedie z tohto marazmu a chaosu. S tými, ktorí sa na ňom podieľali a s tými, ktorí chcú pokračovať v ničení ekonomiky militaristickými plánmi, to jednoducho nepôjde.”