To svedčí o tom, že konsenzus ohľadom nutnosti “potláčať” alebo “zadržiavať” Čínu, sa v americkej politickej elite definitívne sformoval.

Ak ešte mal Peking nejaké nádeje, že v prípade víťazstva demokratického kandidáta vo voľbách roku 2020 sa vzťahy medzi USA a Čínou vrátia do viac menej pokojného formátu z čias Baracka Obamu, potom pokus odtrhnúť Hongkong od Číny a rozdeliť čínsky národ prečiarkne tieto nádeje navždy.

Aby sme pochopili logiku rokovania Washingtonu, nemali by sme čítať texty návrhov zákonov, ale články na podporu hongkonských separatistov v amerických médiách. Za rituálnymi frázami o demokracii a slobode vidíme ich hlavný dôvod, ktorý spočíva v jednoduchej téze: “Hongkong nie je Čína”, pričom americkí novinári majú dokonca kvázi vedecké argumenty na jej podporu.

Podľa prieskumov, ktoré vykonal Hong Kong Public Research Institute a na ktoré sa odvoláva aj časopis The Economist, sa cez 60 percent obyvateľov Hongkongu vo veku 19 až 39 rokov nepovažuje za Číňanov, ale za obyvateľov Hongkongu.

Viac než to … Západné médiá podotýkajú, že k prudkému rastu popularity tejto “nečínskej” regionálnej identity došlo hlavne v posledných piatich rokoch, počnúc hromadnými nepokojmi z roku 2014. Možno, že tento fenomén (v prípade, ak prieskumy Hong Kong Public Research Institute skutočne odrážajú realitu) je spojený s úspešnou prácou práve západnej propagandy, ktorá aspoň časti hongkonskej mládeže zrozumiteľne vysvetlila, že nie sú žiadnymi Číňanmi, ale predstaviteľmi inej národnosti alebo inej kultúry. A že život pod britskou korunou dal tomuto územiu právo a možnosť byť akousi zvláštnou krajinou.

To je divné najmä vzhľadom na to, že tí, kto skutočne žili v kolónii pod názvom Britský Hongkong, teda terajší starci a ľudia starší ako 40 rokov, sa vždy považovali a považujú za Číňanov. Mimochodom v kontexte rozsiahlych nepokojov v tejto problematickej provincii čínskych susedov by si Rusko malo vziať dôležité ponaučenie: terajšia záľuba západných oponentov (a niektorých ruských politických aktivistov) v pestovaní “regionálnych identít” a “regionálneho vlastenectva” je pokusom o vytvorenie podmienok na zriaďovanie budúcich ” ruských Hongkongov”. Tam, kde sa im to podarí.

Keď opisuje Kongresom schválené protičínske návrhy zákonov, upozorňuje agentúra Associated Press na vystúpenie predáka demokratickej väčšiny v dolnej snemovni amerického parlamentu: “Nancy Pelosiová povedala, že odvaha mladých protestujúcich v Hongkongu stojí proti” zbabelej vláde, ktorá odmieta rešpektovať prioritu zákona a zásadu jedna krajina, dva systémy, ktorá mala zabezpečiť plynulé politické prechodné obdobie po tom, čo bola táto bývalá britská kolónia vrátená Číne v roku 1997 “.

V podstate vedenie ČĽR dáva signál o tom, že podmienky, za ktorých bol Hongkong vrátený vlasti, neboli splnené a preto majú USA plné právo trestať za ich porušenie.

Toto želanie potrestať Čínu a postupne od nej oddeliť Hongkong sa stáva tým viac zrejmým, ak vezmeme do úvahy, že okrem sankcií bola v Kongrese schválená zvláštna rezolúcia, ktorá logiku kongresmanov odôvodňuje. Ako oznámila BBC, “zákonodarcovia schválili tiež nezáväznú rezolúciu, ktorá uznáva vzťahy Hongkongu so Spojenými štátmi a odsudzuje zasahovanie Pekingu”.

Len tým, že washingtonskí politici majú akýsi mimoriadne silný pocit americkej výlučnosti, sa dá vysvetliť neuveriteľná drzosť, ktorá im umožňuje odsudzovať Peking za zasahovanie do záležitostí čínskeho regiónu a pritom mu klásť akési podmienky a robiť pripomienky ohľadom procesu návratu britskej (a nie americkej) kolónie .

Môžeme to napokon pochopiť: súdiac podľa amerických vlajok, ktoré sú hlavným atribútom účastníkov hongkonských nepokojov, zborovému spevu americkej hymny a mítingov u amerického veľvyslanectva pod heslami “Trump, pomôž!”, Časť obyvateľstva Hongkongu (najmä mladých ľudí) sa cíti zároveň poddanými USA – a možno aj za päť minút Američanmi.

Čínske vedenie prejavuje pritom pochvalnú zdržanlivosť. Vzniká dokonca dojem, že sa protestujúcim a separatistom dáva možnosť, aby sami seba potrestali. Ide o to, že hongkonská výlučnosť, vysoké mzdy, možnosť získať dobré zamestnanie a tiež záujem, ktorý javia o toto mesto skutočne veľké nadnárodné spoločnosti – to všetko existuje len kvôli tomu, že Hongkong je tradičnou “finančná bránou do Číny”, ktorú využíva ostatný svet už od konca minulého storočia.

Teraz, keď čínska “kontinentálna” ekonomika už túto osobitnú “bránu” toľko nepotrebuje, jediné, čoho organizátori nepokojov dosiahnu, bude situácia, kedy väčšia časť finančných prúdov, a to spolu s dobre platenými cudzincami, obchodom s derivátmi a akciami (väčšinou čínskymi) a všetkými ostatnými príjemnými a výnosnými zvláštnosťami Hongkongu, pripadne jednoducho iným čínskym mestám. Ekonomika autonómie už zažíva recesiu, podniky sa zatvárajú, reštaurácia sa zatvárajú, turisti obchádzajú mesto stranou, majitelia drahých butikov a exkluzívnych predajní (v ktorých pracujú často sami mladí separatisti) trpia obrovskými stratami.

Mládež, ktorá dúfa, že Čína bude “potrestaná” zbavením Hongkongu exportných privilégií v obchode s USA (podobnú možnosť predpokladá jeden z návrhov zákonov), nechápe, že v tomto prípade zostane mesto bez peňazí a oni sami bez práce. Prax bohužiaľ ukazuje, že vysvetľovať ľuďom, ktorí chcú “zorganizovať majdan a zdrhnúť na Západ”, ekonomické následky ich konania, je vec úplne beznádejná.

Má to ale aj pozitívnu stránku: hlúposti tých, ktorí sú ochotní spáliť vlastné mesto alebo krajinu, len aby sa cítili “skutočnými Európanmi alebo Američanmi”, môžu byť vážnou výstrahou pre tých, ktorí majú predsa všetkých päť pohromade.