89. časť Neznáme slovenské dejiny: Kto ovládol Slovensko po 29. auguste?

Bratislava 19. apríla 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Koncom roka 1941 na otázku Jána Mikulu, vtedy šéfa Združenia priemyslu, obchodu, živnosti, bánk a poisťovní: „Čo bude s nami, keď vyhrá vojnu Hitler?“ – odpovedal prezident Tiso takto: „Ako kňaz verím v riadenie Božie. Boh nedovolí, aby vo svete vládol systém, ktorý je proti viere. Koľko kňazov i biskupov je už v nemeckých koncentračných táboroch. Svet by riadila nemecká rasa, a my Slováci, Slovania, by sme boli v nevýhode. Nepasovali by sme do nemeckého „lebensraum“. Možno by nás presídlili niekam do Ruska.“ A na ďalšiu otázku: „Pán prezident, a čo keď vojnu vyhrajú komunisti?“ bola odpoveď takáto: „Boh nás neopustí a aj s boľševikmi raz urobí poriadok. Pevne v to verím.“ Ako vidieť, Tiso sa bál „nemeckej rasy“, bál sa „boľševikov“, a bál sa o „osud Slovákov a Slovanov“ (teda aj Rusov)

O tri roky padlo Slovensko zo závetria rovno do vojny. Beneš v roku 1937 povedal: „Raději Hitler než Habsburk“, teraz už v náručí Stalina žiadal, aby mu ten „nariadil“ potrestať Slovákov, čím vydesil aj komunistov, aj čechoslovákov: čaká aj ich Sibír? A tak mnohí dôstojníci Slovenskej armády išli „do ohňa“, aby si zaistili pozície… Teda boj proti „slovenskému klérofašizmu“, alebo obyčajný ľudský strach, čo bude po vojne?

V stredu 30. augusta vyhlásil Husák, že „toto nemá s našou akciou nič spoločné“, ale v piatok (1. septembra) už bol v Bystrici a vypracoval Deklaráciu SNR: „Toho dňa“ sa utvorila SNR, ktorá „preberá všetku zákonodarnú a výkonnú moc na Slovensku“ a končí sa zvolaním: „Sláva Československej republike!“ Pár dní po „začiatku vysťahovania“ vypravili z Bratislavy do Bystrice osobitný rýchlik so salónnym vozňom riaditeľa železníc Viesta – brata generála Viesta. Laco Novomeský občkával, odišiel do povstania, až keď ho minister Mach upozornil, že ho chce zaistiť Gestapo.

Čatloš 1. septembra odzbrojil bratislavskú posádku a v noci dezertoval k povstalcom, čím vlastne zradil sám seba. Tí mu neumožnili predniesť rozhlasový prejav, ktorým chcel tentoraz vyzvať vojsko, aby sa pridalo k povstaniu. Na príkaz Londýna ho zatkli a vedno s generálom Turancom dopravili do Moskvy, kde ho vypočúvali, ale neodsúdili, až Národný súd v roku 1947.

Aj keď SNR mala (a či nemala?) moc iba na území ovládanom povstalcami (veď sem Beneš vyslal komisára Nemca čoby „guvernéra Slovenska“ a z Moskvy čoskoro prišiel „radiť“ ďalší český komunista Šverma) podala 2. septembra bratislavská vláda vážne chorého Tuku demisiu. O tri dni vymenoval prezident novú vládu na čele so Štefanom Tisom, predsedom Hlavného súdu, svojím treťokolenovým bratrancom (prezidentov starý otec bol bratrancom starej mamy Štefana Tisa). V ten istý deň zvolili v Banskej Bystrici šesťčlenné predsedníctvo SNR a predsedami sa symptomaticky stali český komunista Karel Šmidke (vtedy Schmidke) a – Vavro Šrobár.

77-ročný Šrobár, predstaviteľ čechoslovákov, zase raz „zahviezdil“. Jeho aktivita na konci augusta spôsobila chaos, za čo si „zaslúžil“, aby ho Beneš na diaľku „posadil“ do novej funkcie. Pre Beneša neprichádzal do úvahy Ursíny, „ten přeci podepisoval Žilinskou dohodu den poté, co jsem abdikoval“. Šrobára považoval za svojho človeka, „který jako bývalý ministr s plnou mocí má i jistou legitimitu.“ A zrazu mal Šrobár o 36 rokov menej…

Začiatkom septembra 1944 sa začal dvojmesačný ozbrojený boj pod velením Jána Goliana, od 5. septembra v hodnosti generála, „naša vojna“, SNP. Keď 7. októbra priletel z Londýna generál Rudolf Viest, stal sa veliteľom armády z vôle Beneša on. „Naša vojna“ to nebol úspešný štátny prevrat, ale prehratá vojna. Jozef Jablonický popisuje, ako padla Banská Bystrica do nemeckých rúk: nemecký veliteľ zakázal vojakom preniknúť do mesta, ale hliadka o počte asi desať mužov v noci zablúdila a prišla až na hlavné námestie Banskej Bystrice. Na druhý deň Viest vydal rozkaz o zastavení ďalšieho odporu a rozpustil armádu. Potom spolu s Golianom ušli z Donovalov do hôr, zajali ich Nemci a v Nemecku popravili.

A aby tej hrôzy neubúdalo, Nemci chystali trestné sankcie. Chceli bombardovaním zrovnať so zemou Banskú Bystricu, Zvolen a Brezno, malo byť zastrelených tristo ľudí, ktorých mali Nemci v rukách a 15-tisíc odtransportovaných do Nemecka. Všetci už vtedy vedeli, čo znamenajú nemecké represálie, osud Lidíc bol známy. Podľa svedectva Jozefa Vrbu generál Höffle s Hitlerovým súhlasom upustil od odplaty s podmienkou, že prezident vyznamená „istý počet“ nemeckých vojakov. Tiso teda neodmietol pozvanie zúčastniť sa na oslave nemeckého víťazstva, aby si neuzavrel možnosť ďalších intervencií v prospech Slovákov, 30. októbra slúžil v Banskej Bystrici omšu a rozdal asi 60 „plieškov“.

Šrobár si život zachránil tým, že 23. októbra odletel do ZSSR. V priebehu povstania býval u povereníka financií Viliama Paulínyho. Mimochodom, pojem povereník, niečo ako minister autonómnej vlády, vymyslel práve Šrobár, označenie minister bolo prisilné – patrilo iba členom pražskej vlády, kam smeroval… Do lietadla neprizval Paulínyho, na voľné sedadlo umiestnil (podľa Balka) svojho psa. Paulíny nevediac o ničom, ostal v Bystrici, sám sa vydal Nemcom a zahynul v Nemecku.

Pred odchodom budúcej pražskej vlády do Košíc, sa v marci 1945 zúčastnil Šrobár v Kremli na recepcii. Sedel naľavo od Stalina, napravo Beneš. Kým ten sa správal podľa protokolu, Stalin sa dobre bavil so Šrobárom. Celá spoločnosť si všimla dvoch starcov, ktorí si výborne rozumeli, Slovák Šrobár dokázal držať krok so Stalinom v pití, a tak si ho získal. Táto priazeň sa mu čoskoro vyplatila. „Osvojila“ si ho Demokratická strana a ako jej nominant sa stal ministrom financií. Bola to vážna funkcia, na jeseň 1945 takto „riadil“ zjednocovanie meny slovenskej a protektorátnej – Slovák…

Iba menšiu, čechoslovácku časť slovenskej inteligencie, „postretol“ Šrobárov osud. Asi 5000 reprezentantov slovenskej kultúry, ktorí sa doma cítili reálne ohrození – odišlo koncom marca až začiatkom apríla 1945 do emigrácie. Bola to veľká rana pre Slovensko, nie však posledná. Odišli tí, ktorí štrnásty marec uvítali a prispeli k takému závratnému rozbehu slovenskej kultúry, aký ani v najbujnejších predstavách neočakávali. Podaktorí s režimom spolupracovali, Šaňo Mach vymenoval za kultúrnych referentov Hlinkovej gardy matičných tajomníkov Jána Martáka a Stanislava Mečiara, a 80-ročného Škultétyho za jej čestného člena. Iní, ako Jozef Cíger Hronský prísne dodržiavali nestraníckosť. Ján Marták sa v marci 1939 nadchýnal: „Máme svoj Slovenský štát. Nášmu pokoleniu dožičil Boh strmo a vyrovnane si zastať na začiatok novej cesty a vykročiť na ňu samostatne!“ Každoročne aj s manželkou putoval 14. marca do Bratislavy na oslavy. Keď však v druhej polovici septembra 1944 začali v povstaleckej armáde pôsobiť „osvetoví dôstojníci“, tu sa uplatnila časť matičiarov na čele s Jánom Štefánikom, a bol medzi nimi aj Ján Marták. Najskôr člen HSĽS, teraz účastník povstania, čoskoro člen komunistickej strany, 3. apríla 1945 prevzal v Košiciach od povereníka Ondreja Pavlíka dekrét dočasného správcu Matice slovenskej. Keď partizáni zo Sklabine rozpútali teror, dostal sa Cíger Hronský na zoznam nespoľahlivých osôb. Aj Mečiar, Geraldini, Cincík, Florek. Cíger sa ocitol ako väzeň v pivnici pri martinskej železničnej stanici. Utiekol do Krupiny a do Martina sa vrátil až začiatkom novembra. 25. januára 1945 však odišiel do Bratislavy a stade v apríli do emigrácie. (A tam napísal román Na trasovisku, ale predovšetkým založil Zahraničnú Maticu slovenskú.) Podobný osud stihol aj viacerých z členov Spolku slovenských spisovateľov, ktorí podpísali 2. októbra 1944 Ohlas, v ktorom vyzvali národ, „aby sa spamätal“, že každý národ má právo na svoj štát, na tom nič nemôžu zmeniť „nijaké násilné zásahy“: Valentín Beniak, Mikuláš Gacek, Ľudo Zúbek, Ján Poničan, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Ján Smrek, Ján Kostra a ďalší. Niektorých z nich „postretol“ Šrobárov osud, iných osud Cígera Hronského.

Marián Tkáč