Môj profil 
Predplatné
Na ceste ho sprevádzali aj všetky dobré želania a požehnania jeho dervišského priateľa Maleka, ktorý mal slzy dojatia v očiach, keď sa lučili.
Sýrske hlavné mesto ho celkom očarilo. Malo celkom iný charakter ako Bagdad a Konštantinopol. Pripadalo mu ešte viac orientálnejšie ako Bagdad. V meste žilo aj veľké množstvo kresťanov a Židov – oveľa viac ako v Bagdade – a vládla v ňom aj mimoriadne veľká tolerancia.
Neboli tam ani najmenšie náznaky niečoho podobného, ako sa kalif obával, že sa môže stať v Alexandrii. Mutavakil sa veľmi obával krvavých náboženských nepokojov.
Hoci mesto nebolo také veľké ako Bagdad, nebolo o nič menej rušné. Kresťania i Židia bývali vo svojich štvrtiach a mohamedáni plne rešpektovali ich náboženský život.
Odhliadnuc od malých bežných nedorozumení a šarvátok, ako sa občas udiali v každom meste, kde žili rôzne kultúry a náboženstvá, neprišlo v Damasku po celé roky k žiadnym náboženským nepokojom a už vôbec nie k prenasledovaniam kvôli náboženstvu.
Z Damasku pokračoval Anastázius potom na svojej ceste do Egypta ďalej smerom na juhovýchod, kde bolo jeho cieľom prastaré prístavné fenícke mesto Sidon, odkiaľ sa chcel aj svojím sprievodom preplaviť priamo do Alexandrie.
Po príchode do starobylého Sidonu sa po krátkom odpočinku vybrali do prístavu, kde kotvilo niekoľko lodí, ktoré sa chytali plaviť do Alexandrie. Vybrali si jednu, ktorej kapitán, keď sa dozvedel, že sú posolstvom kalifa z Bagdadu, tak hneď prejavil veľké potešenie, že im môže ponúknuť svoje služby.
O necelú hodinu, krátko po tom, ako prišli na palubu lode, kapitán prikázal kormidelníkovi, aby vyrazili na cestu do Egypta.
***
Rýchly posol vladyku Dobromíra prišiel v neskorých popoludňajších hodinách posledného dňa jari na hradisko svojho pána nazývané Vyšný Kubín.
Prinášal veľmi znepokojujúce správy nielen z kráľovskej Nitry, ale aj z ďalekého Devína, vypínajúceho sa nad mohutnou riekou, ktorej starí Rimania dali meno Danubius. Nitra a Devín boli najdôležitejšími centrami mocnej Veľkomoravskej ríše.
Dobromír bol veľmi spupný a neraz aj odbojný vladyka vplyvného staroslovenského kmeňa Preslavovcov, ktorý žil na severe Rastislavovej Veľkej Moravy, v hustých a ťažko dostupných lesov Oravy.
Nad svojimi poddanými vládol mocnou a tvrdou rukou a činil tak celkom v duchu dávnych slovanských tradícií a obyčajov, ktoré mu boli nadovšetko sväté. On a jeho ľudia verili veľmi pokorne na starých bohov svojich predkov a uctievali ich a ctili si ich nadovšetko.
Rastislava pokladal za zradného odpadlíka od viery otcov a za potupného skorumpovaného zradcu posvätných zvykov, kultových idolov a tradičných rituálov dávnych slovanských predkov. Nenávidel ho z celej duše a opovrhoval ním tak veľmi, ako nikým iným.
Dobromír bol vladykom veľkokmeňa, ktorý tvorilo okolo desaťtisíc ľudí. Čo ho na Rastislavovi azda najviac hnevalo, bolo to, že chcel celému ľudu veľkomoravskému nanútiť nezmyselné, mu nesmierne vzdialené, a o to viac nepochopiteľné náboženstvo cudzích a mu nepriateľských národov. A naviac, bolo to predovšetkým náboženstvo nadutých neznesiteľných a nebezpečne rozpínavých Frankov.
Rastislav týmto náboženstvom chcel nakaziť a otráviť aj čistú neskazenú a prostú dušu jeho staroslovenského kmeňa.
Dobromír mu nemohol odpustiť, že na Veľkú Moravu povolal celé hordy úlisných vypasených a odporných franských kňazov, ktorí nenásytne dychtili po majetkoch Staroslovákov a po tom, aby celý ich národ dostali plne do svojej moci. Okrem toho ich ponižovali ako len mohli, neprestajne im dávajúc najavo svoju nadradenosť.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
77. časť si môžete prečítať TU
78. časť si môžete prečítať TU
