Bratislava 9. februára 2020 (HSP/Kresba: Marián Tkáč)

Na zasadaní Slovenského snemu 21. februára 1939 predniesol premiér Tiso programové vyhlásenie a v ňom nediplomaticky stálo: „Tu, na pôde svojho snemu budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát“. Vzbudilo to zmätenú reakciu v Prahe, pritom vyhlásenie samostatného štátu ešte ani vtedy nebolo na programe dňa. (Napokon ešte aj 6. marca sa najvyšší predstavitelia Slovenska dohodli, že nepodniknú nič, čo by mohlo hroziť spoločný štát s Čechmi.) Ďalej Tiso ako predseda vlády povedal, že „nechceme byť a nebudeme otrokmi žiadnej ideológie, ktorá by nevyvierala z našej slovenskej tradície, a ktorá by bola cudzia nášmu kresťanskému slovenskému charakteru.“

Zhruba v tom istom čase (koncom novembra 1938) Václav Klofač, ktorý sa stal spoluzakladateľom Strany národného sjednocení, napísal toto: „Národní socialismus vznikl u nás… Německo a jeho národní socialismus nesmíme jen dohánět, musíme jej předhánět“. (Spomínate si? Podľa Masaryka aj „první novodobý komunism byl český, naši Táboři jsou první novodobí socialisté, socialism jest čistě český“.)

A predsa, peniaze! Prvé kroky v podmienkach autonómie neboli práve najsľubnejšie, dokonca sa zdalo, že Slovensko autonómiu hospodársky neunesie. Karol Sidor, prvý podpredseda ústrednej vlády, predniesol výzvu na vypísanie celonárodnej pôžičky na hospodárske povznesenie Slovenska a pri tej príležitosti vyhlásil: „Musím vám pred oči postaviť hrozný fakt. Na Slovensku sme mali za 20 rokov asi 40-tisíc českých zamestnancov. Keď rátame, že každý jeden z nich dostal do roka priemerne len 15-tisíc korún, vyjde nám 700 miliónov korún. Vezmime 700 miliónov 20-krát, učiní to 14 miliárd. A to už je pekná sumička! Ale tých 14 miliárd nevyjadruje ešte dostatočne to, čo Slovensko v podobe príležitosti k práci a k zamestnaniu dalo Čechom… Sám Edvard Beneš, ešte ako zahraničný minister, použil niekoľko sto miliónov korún na opravu Černínskeho paláca. Len zariadenie v kuchyni stálo niekoľko miliónov korún! Náklady na tento a iný nepotrebný luxus hradili sme svojimi daňami aj my, Slováci. A to všetko ostáva v Prahe.“

Toto vyhlásenie pohoršilo českú stranu. Prejav „je zlostným protičeským prejavom a treba sa opýtať jasne, či chcú Slováci samostatný štát, alebo nie“. Tak sa vyjadril ústredný minister financií Václav Kalfus. A v dňoch 16. – 17. februára českí politici neprijali ani jednu zo slovenských požiadaviek na riešenie hospodárskych problémov v súvislosti s novým štátoprávnym usporiadaním. Na dôvernom stretnutí 23. februára oznámil Sidor predsedovi vlády Rudolfovi Beranovi, ministrovi zahraničia Chvalkovskému, že obštrukcia Prahy sa stáva pre Slovákov „neznesiteľnou a pre štát nebezpečnou“. Žiadal pre Slovensko pôžičku vo výške 300 miliónov korún.

Peniaze sú pri každom vážnom rozhodovaní „až na prvom mieste“. Na Tisovu otázku: „Sme my, Slováci, finančne sebestační?“ odpovedal 7. marca 1939 slovenský pridelenec pri pražskom ministerstve financií Alexander Hrnčár záporne. Pripustil však, že „po hospodárskej stránke a finančnej slovenský štát je možný, ak si zadováži jednomiliardovú pôžičku na hradenie rozpočtových schodkov“. Uviedol, že výdavky samostatného štátu by činili  3,130 mld., kým príjmy len 2,341 mld. (V skutočnosti boli schodky slovenského štátneho rozpočtu nižšie, napríklad v roku 1940 len 47 miliónov príjmoch 1,47 mld. a výdavkoch 1,51 mld.)

Pokiaľ ide o obavy, či sme schopní spravovať si svoje veci sami, opakovala sa história: koncom januára 1913 ružomberské Slovenské ľudové noviny si vrúcne želali, aby Slovákov Pán Boh ochraňoval pred odtrhnutím sa od Uhorska, lebo „zrúcanie monarchie by znamenalo našu istú národnú smrť v bruchu veľkých susedov“. A podobne to bolo aj v roku 1992, starší pamätajú. Dejiny v nás vypestovali pocit strachu z vlastných možností.

Tretieho marca 1939 odišiel na Lipský veľtrh a na návštevu  Berlína minister financií Mikuláš Pružinský spolu s Ďurčanským. Aj dezinterpretácia jeho návštevy – išiel podľa vlastných poznámok dohodnúť odbyt gbelskej nafty a záhoráckej kapusty do Viedne, no očiernili ho, že bol prosiť o nemeckú hospodársku pomoc, ktorú mu prisľúbili, ak sa Slovensko osamostatní – prispela k vojenskému zásahu pražskej vlády na Slovensku v noci z 9. na 10. marca 1939. Ten deň vošiel do slovenských dejín ako „Homolov puč“, ktorý dostal meno po divíznom generálovi Bedřichovi Homolovi, veliteľovi VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici. Ten podpísal vyhlášku o výnimočnom stave, štatáriu.

Mimoriadny stav vyhlásila česko-slovenská vláda (bez vedomia jej podpredsedu Sidora), aby mohla zatknúť gardistov a obsadiť strategické body, po 19. hodine sa nesmeli občania pohybovať po uliciach. Zároveň s príkazom na vojenskú intervenciu odvolal Emil Hácha z funkcie predsedu autonómnej vlády Tisa spolu s celou vládou, a dosadil nového premiéra Jozefa Siváka. Ten sa však práve nachádzal v Ríme na inaugurácii pápeža Pia XII. a hneď sa zriekol tohto postu, a tak sa premiérom stal Karol Sidor, paradoxne hlavný veliteľ Hlinkovej gardy, proti ktorej vyhlásila Praha štatárium!

Bolo internovaných asi 250 osôb spomedzi hlinkovcov a Hlinkovej gardy. Českí četníci v Bratislave zastrelili gardistu Antona Kopala a Máriu Psotovú, strieľalo sa aj v Prešove. Operácia trvala asi 24 hodín a nepriniesla žiaden úspech, iba zhoršenie vzťahov medzi autonómnou a centrálnou vládou, medzi Slovákmi a Čechmi, čo urýchlilo rozpad Česko-Slovenska.

Veď na koho sa už potom mohli a mali Slováci spoľahnúť, keď zhruba po troch mesiacov autonómie sa Čechom nepozdávala politika slovenskej autonómnej vlády? A keď západné mocnosti cúvali pred Hitlerom a vydali strednú Európu do jeho rúk práve v čase, keď sa Slováci úplne zákonne ujímali správy svojich vlastných vecí? Zámienkou bola aj „pasivita Jozefa Tisa voči podvratnej činnosti ríšskej tajnej služby na Slovensku“, ako by on mal svoju výzvednú službu, pričom českí predstavitelia sa predháňali v ústretovosti voči Nemcom. Spoločný minister zahraničia Chvalkovský sa usiloval Nemcov presvedčiť, že Česi sú predsa len spoľahlivejší vazali Ríše ako Slováci. Samostatný štát bol slovenským politickým cieľom, ale „dlhodobým“. Potvrdil to Andrej Hlinka v rozhovore so zahraničným novinárom 5. júna 1938: „Pýtate sa ma, či my Slováci túžime po samostatnom štáte. Odpovedám vám otázkou: Či jesto na svete vôbec národa, ktorý by netúžil po samostatnosti?“

Nemá pravdu Svätoslav Mathé  (Slovenská politika v rokoch 1848 – 1993, Martin 2001): „Neuvedomovala si Praha, že týmto krokom dáva zároveň ˂zelenú˃ nemeckému zásahu?“ Zdá sa, že si to uvedomovala, podľa generála Eliáša bol „Hitlerův zákrok a jeho možný důsledek, konec Československa zahraničním zásahem – výhodnější než konec Československa vnitřním rozkladem“. Toto „české lišiactvo“ v istom zmysle predbehlo čas o šesť rokov. Zo Slovákov to vtedy možno skôr cítil, ako predvídal iba Karol Sidor, ktorý ako predseda autonómnej vlády odmietol následnú ponuku Hitlera na vyhlásenie samostatnosti. Ako jeden z mála štátnikov odkázal Hitlerovi: „Nie!“. Sidora „vyhledali v noci v jeho vile Seyss-Inquart a Bürckel a dělali různé nabídky, on zůstal pevný a věrný Československé republice“, uviedol Rudolf Beran pri výsluchu v roku 1946.

Homolov puč naozaj poskytol zámienku nacistickému Nemecku k zakročeniu v podobe „pacifikačnej akcie“, respektíve poskytnutiu pomoci „utláčaným Slovákom“, a tak viedol k definitívnemu rozdeleniu Česko-Slovenska. Na porade Hitlera s von Ribbentropom, Goebbelsom a maršalom Keitlom popoludní 10. marca prijali definitívne rozhodnutie o obsadení Česka 15. marca. A Slovákom chceli dať možnosť „vybrať si“.

Po Sidorovom odmietnutí vsadil Hitler na odvolaného Tisa, a v noci z nedele 12. na pondelok 13. marca pozval ho do Berlína. Ten od soboty už bol medzi svojimi veriacimi v Bánovciach, skade medzitým odmietol povolať na pomoc nemecké vojsko: „Keby raz Nemci sem prišli, už by sme sa ich nezbavili“. Prijať Hitlerovo pozvanie odporučili Tisovi na porade v Bratislave. Mal führera vypočuť, ale každé rozhodnutie rezervovať slovenskému snemu. Keď v pondelok napoludnie odchádzal s poslancom Danihelom do Viedne, tu sa k nim pridal Ďurčanský a odtiaľ ich osobitným lietadlom viezli do Berlína, nepomyslel ani na chvíľu na osud Rastislava? Na neblahý vplyv Nemcov na slovenské osudy?

Marián Tkáč