Fakty hovoria, že absolútny podiel Slovenska na celoštátnom národnom dôchodku stagnoval na 15% pri podiele obyvateľstva okolo 24–25%. Slovenská priemyselná výroba až v roku 1937 prekročila úroveň z roku 1913 a počet robotníkov v slovenskom priemysle sa zvýšil o 15%. No v tom istom čase v Maďarsku vzrástla priemyselná zamestnanosť oproti roku 1913 o 30%, teda dvojnásobne viac. Ak pred prvou svetovou vojnou zaznamenával priemysel na Slovensku v európskom meradle vysoké prírastky, v medzivojnovom období sa tento vývoj obrátil.

Prečo? Liberálny systém voľnej súťaže s oslabeným vplyvom štátu ukázal, že aj ako-tak efektívny priemysel na Slovensku v rámci Uhorska nebol konkurencieschopný s technicky vyspelejšími podnikmi v Česku. Ako napísal Imrich Karvaš, je „samozrejmou vecou, že hospodársky individualizmus a liberálna demokracia musia viesť k zosilneniu hospodárskej nerovnosti so všetkými sociálnymi a politickými dôsledkami. Na jednej strane do života uvedené rovnosť a sloboda v oblasti politických práv a na druhej strane politicky chránená a utvrdzovaná hospodárska nerovnosť museli viesť ku konfliktom“ – také aktuálne aj pre dnešné naše regionálne rozdiely!

Namiesto očakávania, že sa bude v novom štáte priemysel posilňovať, slovenské podniky boli dokonca likvidované. Tento jav, ktorému súčasníci dali názov „odbúravanie priemyslu“ (niektorí autori ho dnes celkom komediálne premenúvajú na „reštrukturalizáciu“), je výsledkom hospodárskej politiky medzivojnového štátu. Za dvadsať rokov bolo na Slovensku odbúraných spolu 660-685 priemyselných závodov. Je pravda, že súbežne český kapitál využíval lacnú pracovnú silu a strategickú polohu Slovenska a vybudoval zbrojársky závod v Dubnici (1937), rafinériu v Dubovej a niekoľko ďalších podnikov, svoje aktivity rozvinuli Baťa, Nehera, Rolný, vojenská výstavba oživila stavebníctvo, výrobu cementu a stavebných hmôt – zbrojná konjunktúra však bez primeranej hospodárskej politiky štátu nemohla podstatnejšie ovplyvniť slovenské hospodárstvo.

Výpočet základných príčin prehlbovania ekonomických nerovností medzi Slovenskom a Českom v rokoch 1918-1938 je takýto: 1) na Slovensko smerovalo menej rozpočtových zdrojov, ako by prináležalo podľa podielu obyvateľstva, 2) nižšie tarify na štátnych ako súkromných železniciach spôsobovali na Slovensku vyššie dopravné náklady, lebo tu bol výraznejší podiel súkromných železníc ako v Česku, 3) nerovnaká daňová politika znamenala vyššie daňové zaťaženie na Slovensku, 4) deflačná menová politika výraznejšie postihovala slovenské hospodárstvo orientované na export, 5) štátne objednávky sa prednostnejšie  umiestňovali v českých na úkor slovenských podnikov.

Svoju moc v novom štáte využili Česi formou nostrifikácií (povinné prenesenie centrál a sídla firiem na územie nového štátu) na získanie rozhodujúcich pozícií aj na Slovensku. Aj etnicky slovenskí podnikatelia posilnili svoje pozície, ale na ovládnutie veľkých závodov nemali dosť prostriedkov. Pôvodnú hegemóniu rakúskych a maďarských bánk nahradila hegemónia českého bankovníctva, osobitne Živnostenskej banky. Podobnú funkciu splnila v poľnohospodárstve pozemková reforma, pri ktorej mala rozhodujúci vplyv agrárna strana (Milan Hodža), a dokázala ju využiť na posilnenie svojich pozícií. Pozitívom je, že súčasťou reformy bola aj kolonizačná akcia na južnom Slovensku: zakladali sa tu nové osady a Slovákom a Čechom sa prideľovali nové usadlosti. Spolu išlo o takmer 800-tisíc hektárov pôdy. Takmer 400-tisíc roľníkov získalo v priemere poldruha hektára zeme.

S ekonomikou súvisí aj iná krivda, ktorá sa udiala Slovensku: faktická výmena slovenských dedín na Orave a Spiši za uhoľný revír v Tešínsku. O územnom česko-sliezskom spore na základe dohody ministra zahraničia Beneša s poľským premiérom Grabskim, rozhodla arbitráž. Rada veľvyslancov v belgickom meste Spa 28. júla 1920 pripojila 44 sliezskych obcí k Česku a 27 slovenských obcí s 25-tisíc obyvateľmi k Poľsku, kde následne podľahli bezohľadnej polonizáci. V roku 1968 dokonca uvalila cirkevná vrchnosť na dve slovenské obce, Krempachy a Novú Belú, cirkevnú kliatbu – interdikt, za to, že odmietali poľskú liturgiu.

A nezamestnanosť lámala rekordy, v roku 1922 bolo na Slovensku 80-tisíc nezamestnaných, v zime 1932-1933 vyše 300-tisíc. Riešením na bolo v Česku nevídané vysťahovalectvo, ktoré postihlo predovšetkým severné a východné Slovensko. V rokoch prvej ČSR sa zo Slovenska vysťahovalo štvrťmilióna Slovákov. Doma pre nich neboli pracovné príležitosti, žiadosti o pracovné miesta sa vracali so zlopovestným „nelze vyhověti“, a pritom miesta na Slovensku boli obsadené českými polokvalifikovanými silami. Sám predseda česko-slovenskej vlády (od roku 1935) Milan Hodža o tom napísal: „Pri reštrikcii zamestnancov na Slovensku sa stalo, že z istého úradu bolo prepustených 30 domácich ľudí. Prišli sa sťažovať a vyhlásili, že by nič nenamietali proti svojmu prepusteniu, keby nebolo hneď vzápätí prišlo na ich miesto 30 ľudí z Prahy. A takýchto prípadov sa stali stovky“ (M. Hodža: Články, reči, štúdie, Bratislava 1934). Z 20-tisíc zamestnancov ústredných inštitúcií bolo len 126 (teda 0,5%) Slovákov, čo bolo ešte menej, ako v časoch maďarizácie, keď v štátnych úradoch pracovalo 2,5% Slovákov!

Nuž, v Ottovom obchodním slovníku (1924) je jasne definované postavenie Slovenska v novom štáte: „Slovensko bude naší koloniální zemí. Je mylným názorem domnívatí se, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničiti. Příklad je Rusko se Sibíři“.

Hľadali sa riešenia. Národohospodársky ústav Slovenska a Podkarpatskej Rusi, založený v roku 1931, ovládaný regionalistami na čele s I. Karvašom, žiadal „podporovať zo všetkých síl industrializáciu Slovenska“. Vychádzali z toho, že „industrializačný vývoj na Slovensku, ktorý sa začal v 80. rokoch 19. storočia maďarskou priemyselnou politikou, ktorá ohromnými výhodami začala podporovať zakladanie a rozširovanie nových podnikov, nebol v roku 1918 ešte ukončený“, a tak „kapitálovo silne vyvinutý exportný priemysel krajín zamoravských mohol voľne konkurovať so slabým priemyslom slovenským. Štát česko-slovenský nebol po stránke hospodárskej pripravovaný ako celok, a dôsledky toho sa museli dostaviť. Nie je možné prevádzať splynutie dvoch území na princípe voľnej súťaže. To je možné len usmernenou politikou“.

Aj komunisti v máji 1937 prijali Plán industrializácie Slovenska: „Na tom, že je stále ešte priepastný rozdiel medzi hospodárskou, sociálnou a kultúrnou úrovňou Slovenska a českých krajín, nesie vinu bezohľadný postup českého finančného kapitálu a hospodárska politika doterajších vlád. Táto nešťastná politika sa na Slovensku hneď od začiatku prejavovala v odbúravaní priemyslu, čím podťala aj jeho prirodzený rast. V tejto politike nemožno ďalej pokračovať, ak Slovensko nemá ostať večnou popoluškou republiky.“

Andrej Hlinka žiadal „investovať všetok zo Slovenska pochádzajúci súkromný kapitál len na Slovensku“ a ďalej chcel, „aby na odškodnenie doterajších krívd páchaných na slabšom Slovensku bol utvorený reparačný fond zo spoločenských štátnych prostriedkov, aby sa čím skôr vyrovnali náležitosti Slovenska s krajinami zamoravskými“. Hlinkom vedená ľudová strana niekoľkokrát predložila do parlamentu autonómne návrhy, no bezúspešne. Českí partneri nedokázali chápať, že za dvadsať rokov slovenský národ dozrel – aj vďaka ich pomoci – natoľko, že plášť utkaný centralistickou politikou Prahy už mu bol primalý.

Marián Tkáč