Bratislava 8. decembra 2019 (HSP/Kresba: Marián Tkáč)

V Paríži sa košarištiansky rodák, absolvent pražskej univerzity, hvezdár a „lev salónov“ Milan Rastislav Štefánik, zoznámil s najvyššími francúzskymi politikmi vrátane ministerského predsedu Aristida Brianda, a potom intenzívne „otváral dvere“ Tomášovi G. Masarykovi. Pripravil zriadenie ústredného odbojového orgánu a angažoval sa pri zriaďovaní samostatného česko-slovenského vojska. To bol dôvod, prečo odcestoval do Ruska, kde žili slovenskí aj českí krajania. 25. augusta 1916 sa dostal v Mogiľove k ruskému cárovi Mikulášovi a o niekoľko dní vznikla Kyjevská dohoda medzi predstaviteľmi ruských Slovákov a Čechov a amerických Slovákov s cieľom oslobodiť Česko-Slovensko

V roku 1917 bol Štefánik v Amerike, stretol sa so slovenskými a českými krajanmi a získal 3000 dobrovoľníkov. 21. apríla 1918 podpísal s talianskym ministerským predsedom Orlandom zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, vyzbrojovanej Talianskom.

Keďže po Brest-litovskom mieri medzi Leninom a Nemcami v marci 1918 sa česko-slovenské vojsko v Rusku (50-tisíc mužov) ocitlo v ofsajde, Štefánik už ako francúzsky generál odišiel nanovo do Ruska. Tu bol začiatok jeho komunistami tak nenávideného „protisovietskeho“ boja, za ktorý počas reálneho socializmu „tvrdo pykal“. Komunisti takmer do jednej odstránili jeho sochy. Štefánik, ktorý hovoril, že „boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej politike“, bol však v „nezhode“ aj s Masarykom. Ten sa vyjadril, že „první novodobý komunism byl český, naši Táboři jsou první novodobí socialisté, socialism jest čistě český“.

Cestou na Sibír sa Štefánik dozvedel, že 14. októbra 1918 sa stal členom dočasnej vlády. Krátko nato uverejnil Masaryk aj Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska, Washingtonskú deklaráciu, na ktorú sa dostal Štefánikov podpis bez toho, žeby poznal jej obsah. Veci sa teda diali mimo neho, zisťuje, že záujem jeho „druhov“ Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša nie je ani tak o osud légií, ku ktorým cestuje, ako o cárske zlato, ktorého sa zmocnili legionári spoločne s ruskými bielogvardejcami. 25. januára 1919 sa vracia do Paríža – to už je Masaryk na Hradčanoch. Zúčastní sa aj na práci mierovej konferencie, naznačí, že má ďalekosiahle plány a iné názory na budúci štát Slovákov a Čechov ako majú Masaryk a Beneš. Vyjadril sa, že chcel byť viceprezidentom pre Slovensko so sídlom v Bratislave. Chcel však niekto okrem Štefánika takýto úrad?

Najväčšmi zrejme ovplyvnilo jeho blížiaci sa tragický osud stretnutie s Benešom a spor, do ktorého sa s ním dostal. Chcel vedieť, načo sa použilo 120-tisíc dolárov, ktoré Benešovi na „oslobodenie Slovenska“ poskytli americkí Slováci. Keď Edvard nevedel odpovedať, Štefánik to uzavrel tak, že doma bude národný súd, pred ktorým sa Beneš zodpovie. No kto chcel súd o peniazoch, ktoré Edvard minul možno na svoje výlety do herní v Monte Carlo (takto akosi vraj spoznal aj svoju manželku Hanu)?

V roku 1919 naplašený Edvard informuje Tomáša G. Masaryka i Ivana Markoviča, slovenského politika, syna lekára a bankovníka Júliusa Markoviča, že: „… se Štefánikem jsem měl konflikt. Je mezi námi konec – myslím úplně“, čo mali zachovať „výlučně pro sebe“. Kto už len chcel po Štefánikovej smrti „národný súd“ s Edvardom Benešom?

V osudnú nedeľu 4. mája 1919, keď vzlietlo z udinského letiska lietadlo typu Caproni 450 na palube s Milanom Rastislavom Štefánikom, dvoma talianskymi letcami a mechanikom, na vajnorskom letisku ho „čakali“ francúzsky major Fournier a poručik Lévis. Štefánik sa chcel vrátiť na Slovensko – cieľom jeho cesty nebola Praha, ale letisko vo Vajnoroch pri Bratislave – lietadlom, ako symbolom vstupu Slovenska do novej epochy, do ktorej ho on povedie. (Tomáš G. Masaryk zvolil ako symbol na triumfálnu cestu Prahou automobil.) Milan sa na rodnú vlasť veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca v roku 1913.

Lietadlo však nepristálo, blízko miesta pristátia sa náhle zrútilo, pričom viacerí svedkovia počuli streľbu. Všetci členovia osádky boli mŕtvi. Francúzski dôstojníci zmizli, a všetko, čo sa okolo tohto nešťastia odohralo odvtedy až doteraz, je obostreté hmlou záhad.

Šiesteho mája 1919 napísal major Šeba: „Keby sa bol vrátil živý, bolo by v republike pravdepodobne veľmi horúco. Aspoň sa pripravoval, že do všeličoho nahlas prehovorí, a už cestou si vyhŕňal rukávy. Najmä pre Slovensko mal celý rad organizačných námetov.“ Emil Karol Kautský, liptovský rodák, vydal v Austrálii v roku 2004 knihu „Kauza Štefánik – Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky“, v ktorej ponúka odpovede na mnoho „otáznikov“: bola pre Milana Rastislava Štefánika na Slovensku, ovládaného Vavrom Šrobárom, sluhom Prahy pripravená nejaká pozícia? Prečo sa Vavro Šrobár, vládca-diktátor Slovenska, neunúval na ivanské letisko privítať svojho spolužiaka Štefánika?

Prečo spolu s generálom Piccionem dali prednosť skalickému rubínu v rámci sadenia líp v Skalici pred slávnostným príchodom Štefánika? Veď ten si vzal do lietadla šabľu v očakávaní privítacej ceremónie. Prečo sa havária lietadla vyšetrila len tak, ako sa vyšetrila? Prečo boli účastníci vyšetrovania poučení, že ich najvlasteneckejšou povinnosťou je „zachovať mlčanie“? Prečo zmizli svedkovia, ktorí tvrdili, že sa na lietadlo s Milanom Rastislavom Štefánikom strieľalo? Bola Štefánikova havária politickým atentátom?

Prečo nebol ani na Štefánikovom pohrebe a ani na otvorení mohyly na Bradle Tomáš G. Masaryk? Jozef Husár, autor knihy „Musel generál M. R. Štefánik zahynúť?“ z roku 2000, odpovedá takto: „Musel preto, aby až do roku 1938 existoval unitárny česko-slovenský štát. Následne aj v rokoch 1945 – 1968. Dokonca bez pomlčky, ktorá bola pri jeho vzniku samozrejmosťou. Slovenský národ tým stratil štyridsať rokov plnokrvného života modernej slovenskej štátnosti.“ My len pridáme otázku: ako by vyzerali slovenské, ale aj európske a svetové dejiny, keby žil Milan Rastislav Štefánik v rokoch 1938 a 1939? Mal by iba päťdesiatosem rokov. Nebol by prezidentom Slovenskej republiky práve on? A vznikol by vôbec Slovenský štát až 14. marca 1939?

Smrť Štefánika na prahu Česko-Slovenska mala o to väčší negatívny dopad na Slovensko, že Čechom išlo v prvom rade o priestor, zvaný Slovensko, a nie o „zachovanie“ Slovákov. Tu sú slová českého historika Alberta Pražáka z nekrológu pri úmrtí Karla Kálala v roku 1930: „Slovenská otázka jest především česká otázka, protože my Slováků k své národnosti potřebujeme. Jsme obklopeni se tři stran Němci, máme k Slovanům východištěm jen úzky pruh země na Moravě a v Slezsku, ale územím Slováků máme širokou cestou k Slovanům, moře slovanského vzduchu, jehož potřebujeme, máme-li se dostatečně okysličovati a vůbec zdravě žíti… Kálal pojal československou součinnost jako českou úžitkovou hodnotu a jako náš prospěšný podnik…“

Pokiaľ ide o sochy, v roku deväťdesiateho výročia Štefánikovej smrti vrátila sa do nášho hlavného mesta stará „česká“ socha Štefánika. Namiesto generála Štefánika sa už po druhý raz na nábreží Dunaja, tentoraz pred novým divadlom, objavil „montér Štefánik“, nad ktorým bdie český lev.

Marián Tkáč