Bratislava 17. novembra 2019 (HSP/Foto:Kresba Marián Tkáč)

Slovenské dejiny konca 19. a začiatku 20. storočia potvrdzujú, že Maďarmi spravované Uhorsko zostalo v hlbokom feudalizme pozakrývanom „maďarskosťou“: vyhláseniami o slobode, ktoré tak rád svet počúva. No zatiaľ čo nakladanie s nerakúskymi národmi v rakúskej časti súštátia bolo mierne, v uhorskej časti sa maďarizácia stupňovala. Nerovnosť národov Uhorska sa zračila vo všetkom: spoločné bankovky boli z jednej strany „rakúske“ a uplatnil sa na nich jazyk všetkých národností rakúskej časti štátu (teda okrem nemčiny aj čeština, poľština a taliančina), na „uhorskej strane“ sa použila iba maďarčina

Už národnostné zákony z rokov 1608 a 1609 navonok hovorili o rovnoprávnom postavení všetkých národov v Uhorsku, pričom však stolice dostali právo popri latinčine úradovať aj v maďarčine. V súvislosti s obsadením Dolnej zeme Osmanmi otvorili sa slovenské mestské brány maďarsky hovoriacej šľachte. A keď sa v mestách napriek tomu aktivizoval slovenský národný život, zakladali sa školy a formovala sa slovenská inteligencia (Sinapius Horčička, Tobiáš Masník, Daniel Krman, Vavrinec Benedikt z Nedožier, Samuel Timon, Matej Bel, Adam František Kollár, Juraj Papánek a iní), čoskoro prichádzali zákony umožňujúce bezohľadnú maďarizáciu. Na sneme v roku 1827 sa zdvihla vlna maďarizácie s jednoznačným cieľom: pomaďarčiť Slovákov z dôvodu ochrany pred Ruskom a nebezpečím panslavizmu: vplyv napoleonských vojen. Po roku 1830 nemohol byť v úrade zamestnaný nikto, kto neovládal maďarčinu, v roku 1906 prijal snem smutne známe Aponiho zákony, ktoré zaviedli povinné vyučovanie maďarčiny na všetkých základných školách! Ako vidieť, ak majú Maďari cieľ, kráčajú za ním vytrvalo a postupne, napokon aj dnes je každá účasť maďarskej strany v slovenskej vláde vyvážená nadprávami pre maďarskú menšinu.

Maďarizácia bola skutočnosť, pri ktorej normy a zákony boli absurdné, ale prijímali sa ako normálne, ako realita, ktorej sa treba prispôsobiť, žiť v nej i za cenu popretia vlastnej identity. Premena Slovákov v Maďarov bola už takmer dovŕšená. Mnohí sedliaci z čisto slovenských dedín na východnom Slovensku rozhodne popierali, že sú Slováci, keď im niekto položil takúto otázku. Pritom paradoxne to boli práve ich príbuzní, ktorí za oceánom udržiavali slovenskú nádej na lepšiu budúcnosť. Jedným z nich bol aj Michal Bosák, ktorý sa stál v Amerike bankárom a 25. júna 1907 sa podpísal na americkú 10-dolárovú bankovku. V tom istom roku založili Slováci v USA Slovenskú ligu v Amerike.

A predsa, zo slovenského hľadiska najúspešnejšie uhorské voľby sa konali v máji 1906 – končili sa však na súdoch. SNS kandidovala piatich kandidátov a trinástich nová Slovenská ľudová strana (aj keď oficiálne vznikla až 29. júla 1913 zo slovenského krídla uhorskej katolíckej Ľudovej strany – Néppart), ktorá išla do volieb pod heslom „Za tú našu slovenčinu“. Zvoliť sa podarilo sedem slovenských poslancov (za SNS Metod Bella, za SĽS Pavol Blaho, František Jehlička, Ferdiš Juriga, Martin Kollár, František Skyčák a Milan Hodža).

Uhorský snem mal však vyše 400 poslancov a maďarské strany získali na Slovensku 45 poslancov. Len 15% slovenských voličov teda hlasovalo za Slovákov, mnohí totiž podľahli neslýchanému násiliu a hlasy iných prekrútili. V Giraltovciach znemožnili slovenského kandidáta Ivana Pivku tak, že ho slúžny vypovedal na desať rokov z celej Šarišskej stolice a poslal ho „postrkom“ domov, na Oravu. Jeho súper, budúci minister spravodlivosti Lányi, vynaložil na voľby 200-tisíc korún a odkázal Pivkovi, že i keby mal väčšinu, „jön egy kis magyar királyi eröszak“ (príde malé maďarské kráľovské násilie), a jednako len prepadne.

Súdnu dohru mali aj voľby v Ružomberku, súdili tu Andreja Hlinku, ktorý sa stal ružomberským farárom v roku 1905. Ten vo voľbách podporoval Vavra Šrobára a súd ho odsúdil za „podnecovanie proti maďarskej národnosti“ na dva roky väzenia a 1500 korún pokuty, Šrobára na rok a 900 korún pokuty. V tom čase maďarónsky biskup Párvy suspendoval Hlinku z kňazstva.

Vyvrcholením priam „etnického kanibalizmu“ bola policajná streľba 27. októbra 1907 v Černovej. Žandári tu zastrelili 15 odporcov vysvätenia kostola bez účasti černovského rodáka Andreja Hlinku. Po tomto akte štátneho teroru sa svet prvý raz dozvedel o genocíde národa pod Tatrami. Vtedy Nóri dokonca ponúkli Slovákom ostrov, na ktorý sa môžu vysťahovať. Aj rozumní Maďari (noviny Az Ujság) to pochopili: „Vražda pomôže Slovákom, nie nám!“ Kostol napokon predsa len vysvätil na Petra a Pavla v júni 1910 už ako rehabilitovaný kňaz Hlinka osobne. Málo sa vie, že od 15. mája v tom istom roku sa na Dolnej zemi konal proces so Slovákmi v Kovačici len preto, že ako slovenskí luterani odmietli spievať v kostole po maďarsky.

V posledných uhorských voľbách (1910) získali Slováci tri mandáty: Ferdiš Juriga, František Skyčák a Pavol Blaho. Začiatkom roku 1914 sa však Skyčák vzdal mandátu a Blaho musel narukovať. A tak jediným slovenským poslancom ostal iba kňaz Ferdinand Juriga.

V takejto situácii sa zásadne a natrvalo rozštiepili Slováci, čo cítiť dodnes: liberálno-pokrokársky orientovaní čechoslovakisti sa oddelili od konzervatívnych národniarov. Zrejme to súvisí so zásahom Čechov do našej politiky. Ešte v roku 1878, keď Samuel Štefanovič ako Hurbanov vyslanec predložil v Prahe návrh na spoluprácu slovenských a českých politických hnutí, poslanec rakúskeho snemu Rieger to odmietol: „Vy jste všeho tohoto zlého na vině, proč jste se odtrhli od nás a přijali vaši kočištinu za řeč spisovnou?“ O dvadsať rokov neskôr Tomáš Masaryk, stály účastník slávností v Martine, v auguste 1897 na banket neprišiel a traja mládenci (Pavol Blaho, Vladimír Makovický a Vavro Šrobár) sa vybrali za ním do susednej Bystričky po tom, čo v Martine stihli predniesť návrh, aby „Slováci nehľadeli viac na Rusa“, ale dohodli sa s Maďarom a Čechom, vysúkali rukávy, urobili si za hlavné mesto Pešť, a „nie túto dedinu“.

Vajanský ani nestihol schytiť bakuľu, a – do slovenských dejín definitívne vstúpili Česi, reprezentovaní Masarykom. Po tom, čo na budúci rok (1898) vyšlo v Skalici prvé číslo Hlasu, Masaryka, ktorého Vajanský do istého času oslovoval „drahý doktore náš“ a ďakoval mu, že on a jeho pani Charlota vozievali jeho dcérku Vierku z pražských štúdií cestou na prázdniny do Bystričky, nazval ho teraz „neobrezaným židom, miernym radikálom, nečeským Čechom bez ř, rusistom s polonizmom, človekom bez minulosti a prítomnosti, filozofom prepadnutým, humanistom s neľudskou pomstivosťou a dravosťou, ktorý každé leto kazí slovenskú mládež.“

Keďže dovtedy už aj k nám dorazil „divoký kapitalizmus“, ktorý trestal chudobu, pretože priniesol najrozličnejšie zverstvá: hladové platy, neľudskú pracovnú dobu 15 i viac hodín, prácu žien a detskú prácu od piatich rokov, bezbrannosť voči pracovným úrazom, ťaživú chudobu starých, chorých, slabých a nezamestnaných, ktorí mohli prežiť len vďaka súkromnej alebo verejnej dobročinnosti. Postupne sa začalo organizovať robotnícke hnutie a zároveň prichádzali tí intelektuáli, duchovní, politici (ale aj jednotliví podnikatelia), ktorí boli pobúrení chudobou a vykorisťovaním robotníctva, s novými názormi na hospodárstvo a spoločnosť. Socialistické hnutie na Slovensku sa spája so vznikom autonómnej slovenskej sociálnej demokracie v roku 1905, s vydávaním Slovenských robotníckych novín (od 1. októbra 1904 v Bratislave), ako aj s menami Ján Nepomuk Bobula a Emanuel Lehocký.

Objavil sa aj revolučný socializmus, v roku 1848 vyšiel Komunistický manifest, podľa ktorého „proletári nemajú čo stratiť, iba svoje okovy. Dobyť však môžu celý svet. Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Takýto nadtitul mali dnes liberálne, „žlté“ (i „dúhové“) slovenské noviny Pravda až do roku 1989. Marxisti-leninisti, ktorí po druhej svetovej vojne načas ovládali jednu tretinu sveta, aj Slovensko, spoliehali sa na násilie (triedny boj), sociálni demokrati chceli zlepšiť situáciu robotníkov krok po kroku reformami, zákonnou cestou.

Kritikom utrpenia sociálne odkázaných bol aj Andrej Hlinka, líder Slovenskej ľudovej strany. V roku 1900 napísal: „Moloch kapitalizmu pohltí všetok čas robotníka, najviac ponechá mu niekoľko hodín v nedeľu, aby ťažko zarobený groš krčmárovi, bratovi kapitalizmu, za obeť hodil a na tele i duchu zmorený v pondelok ráno ďalej pokračoval v duchamornej práci“. Nestal sa však zástancom nijakej odrody socializmu, ale kresťanského solidarizmu, vychádzajúceho z pápežskej encykliky Rerum novarum.

Marián Tkáč