59. časť neznámych slovenských dejín: Po smrti Ľudovíta Štúra Janko Francisci ako korunný princ

Bratislava 22. septembra 2019 (HSP/Foto: Kresba Marián Tkáč)

Po rokoch 1848–1849 sa už z obyvateľov Slovenska stával národ.  Kocky boli hodené: štúrovci a generácie po nich už vedeli, že potrebujú vlastné inštitúcie, a priamo (či nepriamo) nastúpili na cestu k vlastnému štátu

Odvtedy sa pokúšali Slováci stále a znova riešiť svoje postavenie vo všetkých sférach hospodárskeho, kultúrneho, spoločenského, aj politického života. Veď keď už raz vyhlásil ich veľký vodca (Ľudovít Štúr na Myjave 19. septembra 1848) nezávislosť, menší cieľ nemohli mať (aj keď nahlas o tom hovoriť, ba čo i len rozmýšľať, bolo ešte dlho hriechom, dokonca ešte v 20. storočí počúvali slovenskí vlastenci bez ohľadu na ideologickú orientáciu vyhrážku, že ak budú žiadať viac národných práv, odvisnú).

Prv, ako prišiel memorandový rok 1861, zomrel Ľudovít Štúr. Daniel Lačný, Štúrov modranský priateľ, napísal, že ho Ľudovít požiadal, aby s ním v pondelok na Štedrý deň 1855 išiel na poľovačku. Napokon išiel Štúr na poľovačku už v sobotu 22. decembra 1855: prišli za ním dvaja chlapci, a tak sa na lov vydal „mimo všetkých plánov“… Podľa Lačného pri love bližšie k Šenkviciam „prišiel ku priekope, oddeľujúcej vinohrady od rolí. Keď mal priekopu preskočiť, z opatrnosti spustil kohútiky a pušku zavesil si na plece, majúc jej cievy nahor obrátené. Ale ako preskakoval, noha sa mu na zamrznutej zemi skĺzla, následkom čoho nazad sa prešinul, t. j. padol; v páde obrátila sa mu puška dolu cievami, k jeho nohám, a jeden kohútik, silne naraziac na zamrznutú zem, rozbil kapsľu — cieva vypálila a celý nábitok i s fujtášom vohnala mu do nohy … Istý vozár z Kráľovej viezol v ten deň ku železnici do Šenkvíc drevo a idúc naspäť poľnou cestou cez modranský chotár, prišiel k miestu, na ktorom ranený Ľudovít Štúr ležal. Vozár, priezviskom Švrlinek, mal iba rebrinový voz, a na rebrinách boli krížom reťaze späté. Na tento voz vyložil pri pomoci chlapcov – honcov raneného Štúra a bez meškania priviezol ho do bytu vdovy Karola Štúra… Švrlinek žiadal vraj za dovezenie raneného Štúra päťdesiat grajciarov, čo mu i vyplatili.“

Lačný hromží, že Škvrlinek sa nezachoval ako správny samaritán a pokračuje: „Keď Štúra raneného doviezli, hneď pribehli žandári dopytovať sa, ako sa nešťastie stalo a či ho niekto iný postrieľal. On im povedal, že akú starosť majú oňho, že ho nikto nepostrieľal, že jemu samému sa to prihodilo. Hovoril im to po nemecky, a naposledok i toto: „Ale teraz bude vláda rada, keď sa dopočuje o mojom nešťastí.“

V byte vdovy po bratovi ranu prehliadli traja lekári, liečba pozostávala z neustáleho dezinfikovania rany, aby sa neprejavila gangréna. Namiesto lekárom predpísanej „smradľavej, zelenej vody“, ktorá po aplikácii neznesiteľne pálila, Štúr na radu jedného zo svojich ošetrovateľov súhlasil, aby mu ranu omývali – konským močom. Po troch týždňoch opatery sa rana na povrchu zacelila. Vtedy si Štúr všimol, že sa poranená noha bola kratšia ako zdravá, na čo upozornil lekára Gajaryho: „Pán doktor, ja mám tú nohu kratšiu, – ja bych mal krivo chodiť? Oprobujte ju natiahnuť!“ Keď to Gajary nechcel urobiť, Štúr: „Ale musíte – ja vám kážem na svoju zodpovednosť!“ A tak Gajary chytil opatrne nohu a proboval ju natiahnuť; ale keď pri tom Štúr bolestne zastonal, pustil Gajary nohu, ale o chvíľu ju musel zase naťahovať. V tom sa pustila krv z rany. Zbadajúc to, povedal Štúr: „Už je zle so mnou“ – a v ten istý deň v noci umrel. Stalo sa to 12. januára 1856.

Po smrti každej významnej osoby prídu po čase na pretras špekulácie ako sa to stalo, v tomto prípade napriek tomu, že Štúr bol presvedčený, že sa postrelil bez cudzieho zavinenia. Tak to oznámil aj policajtom, ktorí – čo keď sa prišli presvedčiť, či sa „vec podarila“?

Ale predsa: prečo sa Štúr pobral s puškou na pleci už v sobotu – „na pokyn dvoch honcov“? Tí honci podľa všetkého boli pri tom… a čo keď „nejakým spôsobom“ zavinili pád oni? Napríklad natiahnutím drôtu, o ktorý sa Štúr potkol? Lebo predsa… Štúr žil pod policajným dohľadom a v svojej knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorú dokončil len niekoľko mesiacov predtým (v roku 1853 či neskôr?), napísal po nemecky, že slovanské národy by v budúcnosti mali žiť v jednom ekonomickom celku s Rusmi, čoby mohlo znamenať, žeby mali rovnaký systém štátnej ekonomiky a žili by vo vlastných štátoch v zhode s ostatnými Slovanmi podľa svojich zvykov a zákonov, pričom v ekonomike i s rovnakým colným systémom. Panslavizmus ako Brno! Nemohla práve kniha s proruským  postojom spôsobiť jeho smrť? Veď to, čo vtedy napísal, je ťažkým hriechom aj dnes, keď neslovanská „demokratická“ Európa priamo ohrozuje naše slovanské a kresťanské tradície. Keď nás priam núti prijať iné, nám cudzie hodnoty.

A čo to teda napísal Štúr? „Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal kresťanstva, potom by bolo svätou povinnosťou slovanstva znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu ku konečnému víťazstvu.“ – „Vieme, že nám na Západe vyčítajú slabosť, neohrabanosť, neschopnosť, nedostatok zanietenosti a podľa toho nám vo svetových dejinách prisudzujú na veky podradnú úlohu…, no všetko má svoj čas.“ – „Prečo ich zakaždým zalieva hrôza pri tom najmenšom presune ruského vojska?“ – „Vzhľadom na pomery, v ktorých žijeme…, by sa mali Slovania celkom a bez výnimky pripojiť k Rusku.“ – „Rusi sú spomedzi Slovanov jediní, ktorí si zachovali svoju samostatnosť a tým zachránili česť slovanského mena.“ – „Keď sa raz slovanské kmene, ktoré zatiaľ stoja mimo ruského štátu, s ním spoja do jedného celku, Rusko im bohato nahradí cudzích spojencov. Buďte teda trpezliví, Slovania, nadíde náš deň, na juhovýchode sa začne brieždiť.“

Pohreb Ľudovíta Štúra za účastí tisícov smútiacich sa konal 15. januára o 14. hodine na cintoríne v Modre. Pochovával ho jeho priateľ Hurban.

Ktovie, ako by sa vyvíjal osud Slovenska, keby Štúr neumrel? Umrel však. No žil Hurban, ale aj Štúrov možno najvernejší stúpenec Francisci: ten radšej prišiel o Aničku (ktorej sa hneď „zmocnil“ práve Hurban), akoby porušil Štúrov príkaz o celibáte. Ešte za života Hurbana bol teda národným prebúdzačom a organizátorom číslo jeden Ján Francisci. Po tom, keď sa z liptovského župana stal úradníkom v Pešti, a tam od 19. marca 1861 vydával dva razy do týždňa Pešťbudínske vedomosti, noviny, aké práve vtedy bolo treba. Aj na to, aby sa pričinili o „ujavnenie“ veľkého hromaždenia slovenských národovcov 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine.

Francisci, jeden z troch slovenských sokolov, ktorým Maďari tesali uprostred októbra 1848 šibenice v Plešivci (ešte Štefanovi Daxnerovi a Michalovi Bakulínymu), bol hlavným organizátorom stretnutia delegátov slovenských miest a obcí – ako to zapísal Andrej Sládkovič – „v slobodnom meste slávnej Turčianskej stolice Svätom Martine, naveky tým sa oslávivšieho zišiel sa 6. a 7. júna 1861 národ, jeho zástupcovia, zvolení skrze duchom slobodnej spolkovitosti v ústavnej krajine uhorskej“.

Naši predkovia cítili väčšmi ako my význam symbolov, aj preto sa zrejme prvé veľké národné zhromaždenie konalo práve 6. a 7. júna 1861. Prečo? V časoch barbarského povstania Františka II. Rákociho, ktorý sa v roku 1704 stal pánom Slovenska a formálne vyhlásil aj „slovenský štát“ (Tótság), došlo práve v tie dni – 6. a 7. júna v roku 1707 k veľkému poníženiu Slovákov. Keď na sneme v Ónode si zástupcovia Turčianskej stolice dovolili kritizovať Rákociho politiku, ktorá ruinovala hospodárstvo Uhorska a napísali o tom svoje Memorialis, prišiel na rad lynč na maďarský spôsob: jedného vyslanca Turčianskej stolice, Melchiora Rakovského na mieste zavraždili (rozsekali mečmi), druhého, Krištofa Okoličániho popravili a viacerých uväznili. Dokonca – celú Turčiansku stolicu vyčiarkli zo zoznamu uhorských stolíc. Aj Rakovský a Okoličáni sú naši zabudnutí hrdinovia.

Šiesty a siedmy jún 1707 boli dňami poníženia Turca aj Slovenska, aj preto sa „povýšenie“ Slovenska a Turca malo udiať práve v tie dní o 154 rokov neskôr, v roku 1861. Šiesteho a siedmeho júna.