Môj profil 
Predplatné
Áno, viera v splnenie požiadaviek spojenectvom s Viedňou, bola zväčša len ilúziou, ktorá pretrvala do roku 1867. Ale aj vďaka tejto ilúzii získali Slováci pocit vlastnej subjektivity, čo si čoskoro všimnú aj nemecké noviny. Ale aj jednotlivci získali, aj keď nie veľa a nie na dlho. Necelý rok bol Janko Francisci liptovským županom a odvtedy ho oslovovali „Osvietený pán“. Štefan Marko Daxner sa stal druhým podžupanom Gemersko-Malohontskej župy v Rimavskej Sobote, potom prísediacim na zmenkovom súde v Debrecíne. Michal Rárus, v roku 1849 člen slovenskej deputácie, ktorá u panovníka v Olomouci žiadala splnenie národných požiadaviek, bol do roku 1853 županom v Banskej Bystrici, sídle Zvolenskej župy, v ktorej zaviedol slovenčinu ako úradný aj vyučovací jazyk.
Za úspech možno považovať aj vcelku neznáme „buntošenie“ na východe v rámci zimnej dobrovoľníckej výpravy (1848/1849). Slovenskí dobrovoľníci pod vedením bratov Bórikovcov úspešne ubránili Prešov pred vojskom košútovských honvédov a gardistov komisára Benického, ktorý chystal útok na mesto zo štyroch strán. Karol Bórik, ktorý viedol päť stotín vojska, vyrazil dokonca 4. apríla 1849 z Prešova prenasledovať honvédov, prenocoval v Kapušanoch a na druhý deň ráno sa pohol smerom na Hanušovce. Pri priesmyku pred Hanušovcami narazili jeho dobrovoľnícke jednotky na nepriateľa a toho sa im podarilo zahnať na útek. Slovenskí dobrovoľníci, ku ktorému sa pridalo aj niekoľko sedliakov, ozbrojených prevažne sekerami, rozohnali medzi Hanušovcami a Soľou aj jazdecký oddiel. Na druhý deň, 6. apríla, dorazili do Vranova, ale napriek očakávanému odporu sa dobrovoľníci predpokladaného boja nedočkali. Nepriateľ pred nimi zutekal! Tento úspech a agitácia medzi Šarišanmi a Zemplínčanmi sa prejavili v podpore dobrovoľníkov v týchto regiónoch. Prešovčania boli slovenskému hnutiu naklonení väčšmi ako napríklad Spišiaci.
Ale predsa len odpovedzme aj na otázku prečo nemohlo byť a nebolo slovenské povstanie z rokov 1848 a 1849 vojensky i politicky úplne úspešné. Zjednodušene to možno zhrnúť do slov: peniaze, propaganda a nedospelosť.
Prvej Slovenskej národnej rade chýbali peniaze. Hľadali ich na juhu, medzi Chorvátov zašiel Hurban, medzi Srbov Štúr. Ten však dlho nedával o sebe vedieť, a vo Viedni bez peňazí „v nepatrný počet asi štyridsiatich stenčil sa zbor sto dobrovoľníkov“. Autor tejto informácie Samuel Štefanovič vtedy predal, čo sa dalo speňažiť, prstene a zlaté hodinky, časť výťažku dal zvyšným dobrovoľníkom a časť použil na cestu za Štúrom na juh. Toho našiel u Obrenoviča v Srbsku, kde bol na odporúčanie chorvátskeho bána Jelačiča – ktorý tiež nemal peniaze. Obrenovič, bývalý vládca Srbska, často prebývajúci v Ivanke pri Dunaji, poskytol Štúrovi poukaz na 900 pušiek a prísľub na 40 až 60-tisíc zlatých. Štúr sa však oneskoril a za ten čas sa nachystané pušky dostali do rúk – Maďarom.
Peniaze získavali Slováci na verejných zhromaždeniach po mestečkách a dedinách, kde sa verbovali dobrovoľníci a robili sa zbierky. Prispievali chudobní zemania, roduverní Slováci, učitelia, kňazi. V Turanoch prispel krčmár Grossman, ktorý bol úprimným Slovákom, a aj iní turčianski židia na dôkaz svojich sympatií obohatili pokladnicu dobrovoľníkov niekoľkými stovkami zlatých.
Prispievalo sa aj inak. Kronikár dobrovoľníkov Mikuláš Dohnány napísal: „V jeden deň bola vyšla z magazínu všetka potreba, a ľudu bolo do šesťtisíc chlapov, ktorý mal byť zaopatrený a nasýtený. Jozef Miloslav Hurban povedal, aby čakali do obeda, že potrava musí prísť. Čakali; prišlo poludnie – a nikde nič. Prešla hodina a všetko bolo v najväčšej úzkosti. Naraz sa strhne krik a zo všetkých strán hučí: Sláva, sláva! – naproti rodákom, ktorí na mnohých vozoch prichádzali so všetkou možnou potravou a potrebou pre bojovníkov slovenských“.
Počas zimnej dobrovoľníckej výpravy požiadal 8. marca 1849 Štefan Marko Daxner o finančnú podporu české družstvo Lípa slovanská. V žiadosti uviedol, že „známemu zboru dobrovoľníkov slovanských pod vedením p. Bedricha Janečka prisľúbený bol od c. k. poľného maršálka plat a odev zo štátnej pokladnice“, no tento sľub „však dosiaľ celkom vyplnený nebol, takže sa teraz zbor dobrovoľnícky v ťažkom, nepriaznivom postavení nachádza“. Slovenskí dobrovoľníci dostali od spolku Lípa slovanská 150 zlatých v striebre.
Celkove malo povstanie k dispozícii asi 60-tisíc zlatých, čo bolo málo. Nedalo sa to ani len porovnať s finančným zabezpečením maďarského pohybu (ktorý sa napokon napriek tomu tiež neskončil pri Világoši úspešne). Maďari si jednoducho nechali v uhorskom sneme odhlasovať 42 miliónov zlatých na vystrojenie a vydržiavanie 200-tisíc regrútov Uhrov – teda aj Slovákov – na potlačenie hnutí uhorských Slovanov (teda aj Slovákov). Náš bezprávny národ nemal v Uhorsku ani len také postavenie ako Chorváti, nemal vlastné správne orgány a inštitúcie, svoj rozpočet, svoje peniaze, nič.
A do dobrovoľníckeho povstania nemal ani štátom financované noviny. Vďaka slovenskému príklonu k Viedni začali tu 10. júla 1849 vychádzať dvakrát do týždňa úradné Slovenské noviny – a vychádzali až do roku 1861 (posledné číslo vyšlo 24. decembra 1861). Financovalo ich ministerstvo vnútra a zadarmo ich rozosielalo do 1200 obcí a mestečiek na Slovensku, čo nebolo málo. V roku 1849 vychádzali v slovenčine, ale čoskoro sa aj v nich prejavil Kollárov čechizujúci vplyv: od 1. januára 1850 začali vychádzať v češtine, ktorú „dobromyseľne“ pomenovali „staroslovenčinou“.
Došlo k tomu tak, že minister vnútra Alexander Bach na základe odporúčania Jána Kollára ponúkol miesto hlavného redaktora Danielovi Lichardovi, ako „najlepšiemu znalcovi života na Slovensku a výbornému ľudovému spisovateľovi“. Za druhého redaktora k Lichardovi vymenovali Andreja Radlinského, profesora z Banskej Štiavnice. Radlinský však bol v redakcii len krátko, lebo chcel presadzovať predovšetkým slovenské národné záujmy a nie vládnu politiku. Preto sa dostal do rozporov s Antonínom Beckom, osobným tajomníkom ministra Bacha a zároveň hlavným cenzorom Slovenských novín. Musel preto z Viedne odísť do Budína, kde dostal funkciu redaktora Zemského zákonníka. Stal sa prekladateľom zákonov z nemčiny do „staroslovenčiny“ pre potreby štátnej správy na slovenskom území.
Po Radlinskom sa stal druhým redaktorom novín Jonáš Záborský, ktorý sa tiež čoskoro dostal do sporov s Beckom. Hneď po príchode do redakcie mu „pán Rakúska“ Alexander Bach prísne zakázal čokoľvek písať o „slovenskej korunnej zemi“, ako aj kritizovať vládu a jej predstaviteľov. Záborského reakcia: „To znamená v reči obecnej toľko: nepovažujte vaše noviny za nič iného, ako za potravu sprostače; vaša vec bude kázať jej dôveru oproti nám a poslušnosť; všetko, čo my činiť budeme, vy schválite“. Keď chcel Beck zamestnať v novinách akéhosi Hermenegilda Jirečka, podarilo sa mu po mnohých intrigách vyhodiť stade Záborského. Ten musel 17. februára 1852 z Viedne odísť s veľmi zlým posudkom. Dali ho potom za farára do malej šarišskej dediny Župčany, kde ho čakala len bieda, strádanie i odtrhnutie od kultúrneho a spoločenského centra.
Zhrňme to takto: okrem nepriazne sveta, osobitne rodiaceho sa marxistického sveta, a nedostatku peňazí, trpeli Slováci chorobami detského veku, nedospelosti. Ak z nich spomenieme čo i len nedostatočné národné uvedomenie či nejednotu aj na základe chabej národnej propagandy, zdá sa, že sme v detskom veku ešte aj dnes. Ba v istom zmysle je to s nami ešte horšie. Na rozdiel od Radlinského a Záborského akoby dnešní „proslovenskí“ politici nechápali význam vlastných proštátnych médií, tlačených novín, televízie, rozhlasu. I obsahu školského vzdelávania. Kde inde sa potom Slováci majú učiť a poučiť z vlastných minulých chýb, ale aj úspechov?
Marián Tkáč
.jpg)
