Budova bola dvojposchodová a pred ňou sa nachádzalo obrovské vstupné nádvorie, vydláždené veľkými plochými kameňmi. V strede nádvoria boli dva vodotrysky – technický zázrak vtedajšej epochy – a okolo nich niekoľko kamenných lavičiek.

Cisár Michal III. bol nadšeným mecenášom nielen kultúry a umenia, ale veľmi podporoval aj rozvoj školstva a vzdelania. Bol pokladaný za najosvietenejšieho panovníka svojej doby. Aj Akadémiu Magnaura podporoval veľmi veľkoryso a bol veľmi hrdý na ňu.

Za jeho vlády študovalo na nej viac ako tisíc študentov a vyučovalo ich okolo osemdesiat učencov a profesorov. Michal dokázal zabezpečiť aj to, že vyučujúcim boli pravidelne vyplácané platy, čo bolo v tých časoch mimoriadne zriedkavé. Dokonca aj chudobní študenti, ktorých bola na univerzite tretina, dostávali vďaka cisárovi pravidelne štipendium.

Tento muž mal veľkú záľubu na učenosti a na vedomostiach. Raz do mesiaca pozýval k sebe do paláca najučenejších mužov z Konštantinopolu, pričom väčšina z nich boli profesori z Akdémie Magnaura.

Občas sa stalo, že na ich odporúčanie sa učených rozhovorov a diskusií na dvore cisára smelo zúčastniť aj niekoľko najmúdrejších študentov univerzity. Takej cti sa však ale dostalo len málokomu. A práve tento deň bol jeden z takých výnimočných dní, keď istý študent dostal pozvanie od cisára, aby prišiel v spoločnosti piatich profesorov na cisársky dvor a zúčastnil sa spoločne s nimi cisárskeho večera múdrych rozhovorov.

Tým študentom bol Anastázius. A tak bol tento deň v istom zmysle najvýznamnejším dňom jeho doterajšieho života. Najprv ho čakala skvelá prednáška o Proklovi a potom večer stretnutie s cisárom a učená diskusia s ním a s profesormi. Bol z nadchádzajúcej veľkej udalosti, pochopiteľným spôsobom, trochu nervózny. Veď to bola pre neho obrovská česť, že si vybrali práve jeho a aj preto bola jeho dnešná modlitba v Hagii Sofii obzvlášť vrúcná a koncentrovaná.

***

Už krátko pred pol ôsmou vstúpil do budovy, nad ktorou bol umiestnený vo veľkých písmenách ten istý nápis, ako si ho voľakedy dal urobiť nad vstupom do svojej preslávenej súkromnej Univerzity veľký, navždy nezabudnuteľný Platón.Ten znel:

„Kto nie je znalý matematiky, ten nech sem nevstupuje“

Presne o pol ôsmej už Anastázius sedel v jednom z piatich veľkých auditórií Akadémie, ktoré dnes bolo mimoriadne zaplnené. Bolo tam dobrá stovka študentov. V priestrannej miestnosti, kde neboli žiadne stoličky ani stoly, ale len vyvýšené kamenné stupne, na ktorých sa sedelo, panovala hlučná vrava. Všetky rozhovory sa točili len okolo jedinej témy. Okolo osoby Prokla a jeho zvláštnej a záhadnej astronómii.

Netrvalo dlho a v dverách auditória sa objavil sám veľký, študentami nesmierne  rešpektovaný a obdivovaný Fotios.

Vyziabnutý, kostnatý, stredne vysoký muž mohol mať okolo šesťdeiat rokov, čo v tom čase bol už úctyhodný starecký vek. Napriek tomu jeho tvár vyžarovala energiu a čulosť. Hlavu mu pokrývala stále ešte hustá hriva neposlušných vlasov, ktoré len tu a tam boli šedivé, čo v jeho veku bolo nanajvýš pozoruhodné. Ale ešte pozoruhodnejšia bola bystrosť jeho ducha.

Len čo vstúpil do sály, tak hlasy okamžite stíchli a pohľady všetkých prítomných sa upierali na váženého a všetkými študentami veľmi obľúbeného učenca a profesora.

Vďaka svojej veľkej učenosti a múdrosti, ale i nemenšej dobrotivosti, užíval všade obrovskú obľúbenosť a úctu, a to nielen medzi študentami. Hovorilo sa, že aj sám cisár Michal III. si s veľkým rešpektom neraz vypočuje jeho rady a názory.

Študenti pri pozdrave svojho profesora povstali a zaznelo ich hromadné: Kali mera – dobrý deň, pričom sklonili hlavy a na srdce si položili pravú ruku. To bol v Byzancii najvyšší prejav úcty pri stretnutí. Fotios ich odzdravil krátkym úklonom hlavy.

Tento muž bol nielen jedným z troch najmúdrejších a najučenejších osobností celej Byzancie, ale patril aj k nepatrnému počtu vysokých autorít v cisárstve, ktoré plne rešpektovali aj mladých ľudí. A Fotios bol schopný im prejavovať aj priateľskú náklonnosť na báze rovného s rovnými.

Niečo také bolo v byzantskej nanajvýš autoritatívnej a veľmi prísne patriarchálno ortodoxnej spoločnosti mimoriadne zriedkavé. Jej predstavitelia ustavične zdôrazňovali neomylnosť starých a dôležitosť devótnej poslušnosti mladých ľudí. Fotios bol v tomto ohľade skutočnou výnimkou, čo len dokazovalo jeho veľkú múdrosť a aj preto ho mladí priam zbožňovali.

Svoju prednášku začal krátkym zhrnutím Proklovho života od jeho mladosti až po jeho smrť.

„Porozprávam vám mladí priatelia moji o absolútne výnimočnom mužovi, ktorého múdrosť a naozaj neobyčajné vedomosti si nesmierne vážim. Podľa mňa bol najvýznamnejším učencom celej antiky. Žiaľ – a to je veľmi paradoxné – sa takmer vôbec ndostal do povedomia ďalších generácií a čím viac času prešlo od jeho doby, tým viac sa na neho zabúdalo.

A dnes sa o ňom všeobecne už nič nevie. A to napriek tomu, že časovo nám bol oveľa bližšie ako Platón, ktorého dnes pozná takmer každý. Medzi nimi ležalo skoro celé jedno tisícročie.

Veľký Proklos nám musí byť blízky už aj len tým, že pochádza z nášho mesta, z Konštantinopolu. Presný dátum jeho narodenia nepoznáme. Nie je zaznačený v žiadnych starých análoch, ktoré máme k dispozícii.

Ale podľa mojich výskumov a zistení sa musel narodiť v roku 410 alebo 411. Pochádzal zo zámožnej patricijskej rodiny, ktorá žila v Lýkii, v juhozápadnej Malej Ázii. Prokloví rodičia sa presťahovali do Konštantinopolu niekoľko rokov pred jeho narodením. Bol ich tretím synom a mal ešte dvoch starších bratov. Jeho otec bol právnikom a bývali vo vlastnom veľkom dome, ktorý bol na Ulici cisára Justiniána.

Proklos – neobyčajne nadaný už od útleho detstva – absolvoval časť svojich štúdií v Konštantinopole. Neskôr sa rozhodol, že pôjde na ďalšie štúdiá do slávnej Alexandrie, kde sa venoval predovšetkým literatúre, rétorike a svojej najobľúbenejšej disciplíne – astronómii.

Jeho otec by bol však veľmi rád videl, keby jeho múdry syn študoval právne vedy a venoval sa ako on, právnickému povolaniu. Ale Proklos o tom nechcel ani len počuť, lebo jeho fascinovali len prírodné vedy a filozofia.

To ale veľmi sklamalo jeho otca, lebo ten si nadovšetko prial, aby si jeho syn zvolil to isté povolanie ako on. Syn ostal neoblomný a nedal sa prehovoriť. Svoje štúdiá ukončil v Aténach na Platónovej Akadémii, kde sa venoval najmä matematike, a samozrejme, akože inakšie, aj svojej obľúbenej astronómii.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

47. časť si môžete prečítať TU

48. časť si môžete prečítať TU