43. časť Neznámych slovenských dejín: Doba Márie Terézie

Bratislava 2. júna 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

V októbri 1740, po smrti svojho otca Karola III., zasadla na trón Mária Terézia. Stala sa uhorskou a českou kráľovnou a rakúskou arcivojvodkyňou. Išlo o jednu z najmocnejších žien vtedajšieho sveta, no na začiatku jej vlády to tak nevyzeralo. Novú 23-ročnú panovníčku odmietli rešpektovať na tróne takmer všetky európske veľmoci

Napokon však obľúbenosť Márii Terézii priniesla charizma a šarm, a na rozdiel od „veselých historiek“ aj vernosť svojmu manželovi. Ešte v prvej polovici 20. storočia – po desiatich generáciách – spievalo sa na zemplínskych svadbách na jej počesť „Vivat Mária Terézia!“

Mária Terézia sa narodila 13. mája 1717 a o jej prísnu výchovu a vzdelanie sa starali jezuiti. Naučila sa po francúzsky, taliansky, španielsky, latinsky a nemecky. Jej manželom sa stal František Štefan Lotrinský, svoje áno si povedali 12. februára 1736. Nevesta mala vtedy 18 rokov, ženích 27. Po veľkolepej trojdňovej svadbe odcestovali mladomanželia do Mariazellu, kde si nechali požehnať veľkú rodinu. To sa im skutočne splnilo, v priebehu 19 rokov, sa im narodilo 16 detí. Mária Terézia ako silná katolíčka považovala svojho manžela za jediného muža svojho života a manželstvo s ním za šťastné, no jej manžel sa nevyhol občasným flirtom a neverám. V jej modlitebnej knižke sa našiel lístoček s poznámkou: „Môj šťastný manželský stav trval 29 rokov, 6 mesiacov, 6 dní.“ Keď jej manžel v roku 1765 zomrel, do konca života si obliekala už len čierne smútočné šaty, rozdala svoje šperky a v listoch písala o svojom veľkom žiaľ a bolesti.

Vzhľadom na akútne vojenské ohrozenie monarchie zvolala 18. mája 1741 uhorský snem do jeho sídla Bratislavy, kam pricestovala loďou, v slovenskom) kroji. O mesiac neskôr, 25. júna 1741 sa nechala v Dóme sv. Martina korunovať na uhorskú kráľovnú, arcibiskup Imrich Esterházy, ktorý sa narodil v Galante, položil jej na hlavu „svätoštefanskú“ korunu. Sprievod cez mesto na rozdiel od svojich mužských predchodcov absolvovala v koči, v tom čase bola tri mesiace po svojom štvrtom pôrode. Neskôr, v roku 1743 bola osobitne korunovaná aj v Prahe.

Na 11. septembra 1741 zvolala do Bratislavy snem, a tu došlo k legendárnej udalosti. Mladá panovníčka so slzami v očiach predniesla mimoriadne silný emotívny prejav, v ktorom prosila o pomoc v boji proti nepriateľom, a po ktorom dojatí šľachtici tasili šable s výkrikom „Život a krv za našu kráľovnú!“ Od panovníčky si však vymohli garanciu nezdaniteľnosti, jednotnú správu Uhorska a svoje zastúpenie v najvyšších orgánoch monarchie. Kráľovná bola pod obrovským tlakom nemala na výber, a tak zasiahli do bojov aj uhorské pluky, ktoré tak zachránili monarchiu. Po sedemročnej vojne (1756–1763) bola habsburská pokladnica prázdna a Mária Terézia si uvedomila, že vyčrpanú monarchiu treba reformovať. Začala s budovaním armády, ktorú dostala pod jednotné vedenie a vybavila ju novou technikou. Sama však ostala vášnivou pacifistkou a dodnes sa cituje jej výrok: „Nikdy nezabúdajme, že aj priemerný mier je lepší ako úspešná vojna.“ Zlom v jej vláde nastal v júni 1764, kedy v Bratislave opätovne žiadala uhorskú šľachtu, aby platila dane. Po spálení kníh jej poradcu Adama Františka Kollára, ktoré to zdôvodňovali, stratila dôveru k uhorským „pánom“, ďalší snem už nikdy nezvolala a uhorské úrady už nikdy neobsadila. Rozhodla sa, že bude vládnuť absolutisticky, prostredníctvom kráľovských patentov, ktoré nahradili zákony snemu. Znie to možno „nedemokraticky“, ale to, čo nasledovalo, znamenalo aj pre Slovensko nebývalý rozvoj. Reformy totiž začala zavádzať aj v Uhorsku, ktorého sa dovtedy nedotýkali.

Zmeny sa začali daňovou reformou, v ktorej presadila napriek odporu zdanenie všetkej pôdy, vrátane šľachtickej a cirkevnej. Začala raziť kvalitné strieborné mince a „levantský toliar“ z r. 1780 bol jednou z najobľúbenejších mincí sveta vďaka zobrazeniu Márie Terézie so značne odhaleným poprsím. V levantských krajinách na pobreží Stredozemného a Egejského mora sa stali tieto „erotické“ mince bežným platidlom. 15. júna 1762 poverila Viedenskú mestskú banku, aby na zakrytie rakúskej štátnej dlžoby vydala v šiestich emisiách 12 miliónov bankových cedúľ – bankocetiel. Boli to prvé papierové peniaze v strednej Európe a Škarniclovej tlačiarni v Skalici udelil jej manžel právo ich tlačenia. Dovtedy sústavne vzrastajúci štátny dlh sa postupne vyrovnal a v roku 1775 už bola monarchia v prebytku. V roku 1772 založili v Bratislave Uhorskú kráľovskú úverovú hlavnú pokladnicu, prvú peňažnú inštitúciu na území Slovenska a aj v celom Uhorsku, ktorá mala na starosti zabezpečovanie úrokovania a splácania štátnych dlhov. Počas napoleonských vojen táto pokladnica zanikla.

Bola to žena, ktorá významne ovplyvnila aj slovenské dejiny. Pre roľníkov priniesla jej najdôležitejšia reforma, urbárska regulácia, ktorú nariadila patentom z 23. januára 1767, značné uľahčenie života. Vniesla poriadok do vzťahu medzi zemepánom a poddaným. Zatiaľ čo predtým musel poddaný (nevoľník) pracovať na panskom toľko dní do týždňa, koľko chcel jeho zemepán, Mária Terézia určila, že poddaný bol povinný robotovať buď 52 dní ročne so záprahom, alebo 104 dní ručne. Urbáre, základné právne normy slovenského vidieka do roku 1848, boli písané v slovenských oblastiach po slovensky, a zachovali sa v nich pôvodné slovenské chotárne názvy.

Panovníčka sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok poddaných, zakázala stredoveké mučenie, ukončila aj prenasledovanie čarodejníc. Položila základy systematickej zdravotnej starostlivosti. Nariadila vytvorenie stálych miest lekárov v každom meste a diplomovaných pôrodných babíc.

Vďaka Márii Terézii v roku 1769 sa po 357 rokoch navrátilo Slovensku územia Spiša, zálohovaného Poľsku ešte 8. novembra 1412 kráľom Žigmundom Luxemburským. V roku 1771 obnovila „placetum regium“: katolíckej hierarchii zakázala priamy styk s Rímom. V roku 1773 zrušila jezuitský rád a zreorganizovala slovenské biskupstvá, vzniklo biskupstvo košické, rožňavské a prešovské gréckokatolícke. So súhlasom pápeža zaviedla roku 1777 sviatok sv. Cyrila a Metoda pre Uhorsko na 14. marca.

Tereziánska školská reforma pod názvom Ratio educationis z 22. augusta 1777 radikálne zmenila obsah, metódy i ciele výchovno-vzdelávacieho procesu. Zaviedla sa nielen povinná školská dochádzka – k čomu vo Veľkej Británii pristúpili až o polstoročie neskôr – a po prvýkrát umožnila chodiť do školy aj dievčatám. Každý žiak základnej školy sa mal naučiť trom veciam: čítať, písať a rátať, preto sa udomácnilo pomenovanie „triviálna škola“. Aj zvonček na školských chodbách sa zaviedol za jej éry. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu – prvú technickú vysokú školu na svete. V Senci (14. septembra 1763) založila hospodársku školu Collegium oeconomicum na výchovu odborníkov pre štátny aparát, ktorú najprv viedli piaristi.

Obklopila sa vzdelanými poradcami a práve oni iniciovali mnohé reformy týkajúce sa všetkých oblastí vtedajšieho života. Vďaka tomu sa úroveň štátu postupne zlepšovala a svojmu nástupcovi, synovi Jozefovi II., odovzdala silnú modernú krajinu. To všetko stihla Mária Terézia za svojich 63 rokov života. Zomrela 29. novembra 1780, pochovali ju vedľa nebohého manžela do rodinnej kapucínskej hrobky vo Viedni.

Na Slovensko chodievala pomerne často. Najviac si obľúbila Bratislavu a Záhorie. Jej vzťah k Bratislave bol prirodzený a premenil Bratislavu na kultúrnu metropolu strednej Európy. Na Bratislavskom hrade bolo jej sídlo ako uhorskej kráľovnej a boli tam uložené aj uhorské korunovačné klenoty. No hoci tu mala reprezentačné miestnosti i súkromné komnaty, hrad v rokoch 1765 – 1780 väčšinou obýval jej zať, uhorský miestodržiteľ Albert Saský.

Mária Terézia by nepochybne mala mať v Bratislave svoju sochu. Nie však kópiu pôvodnej, značne „zhungarizvanej“, ktorú v roku 1921 spolu s ďalšími symbolmi veľkomaďarskej idey na Devíne, na nitrianskom Zobore i inde, vyhodili do vzduchu. Mala by to byť socha nie s dvoma maďarskými honvédmi, ale napríklad so svojimi dvoma najvýznamnejšími slovenskými poradcami: Adamom Františkom Kollárom a maršalom Andrejom Hadíkom. Ich neznáme osudy si rovnako zaslúžia našu pozornosť.

Marián Tkáč