Domáca energetická scéna pripomína občas šachovú partiu s nadbytkom figúrok, a nedostatkom pravidiel. Pre dlhodobú energetickú stabilitu našej krajiny dnes nestačí len skromne reagovať na krátkodobé výpadky či chlácholiť verejnosť. Skutočne je už nevyhnutné prekonať ekonomické a politické bariéry, ktoré brzdia využitie alternatívnych trás – ako je ropovod ADRIA – a zároveň urýchliť investície do domácich a obnoviteľných zdrojov energie. Plošné dotácie a regulácia cien síce tlmia infláciu a zmierňujú tlak na domácnosti, ale tento prístup by som označil skôr za náplasť, ktorá nerieši podstatu problému. Štrukturálna energetická zraniteľnosť nás vystavuje geopolitickým rizikám a kolísaniu cien na medzinárodných trhoch. A toto riziko nás môže zabolieť.

Nie je všetko len o tom, aby energia prúdila do zásuviek. Pochopme to ako otázku suverenity – právo rozhodovať sa nezávisle a spravodlivo, s prístupom k zdrojom a palivám, ktoré sú dostupné a cenovo férové. Pre krajinu, ktorá dováža približne 98% ropy a zemného plynu – zatiaľ čo domáca produkcia tvorí len zanedbateľné 2% – sú rozhodujúce geopolitické faktory, možnosti skladovania a dostupnosť alternatív. Možnou závislosťou uprostred politickej neistoty riskujeme strategickú zraniteľnosť.

V tomto kontexte zohráva kľúčovú úlohu ropovod DRUŽBA čiže „Priateľstvo“. Jeden z najdlhších ropovodov sveta od svojho vzniku prepravoval ropu zo Sovietskeho zväzu do strednej a východnej Európy. Dnes Južná vetva zásobuje Slovensko, Česko a Maďarsko. Slovenský úsek je vo vlastníctve a prevádzke štátnej spoločnosti Transpetrol. Kapacitne je na DRUŽBU Slovensko úplne odkázané: zvládneme aj 20 miliónov ton ropy ročne, hoci dnes sa prepravuje približne polovica tejto kapacity. Z tohto množstva smeruje približne 5,3 až 6 miliónov ton ropy do bratislavskej rafinérie Slovnaft, zatiaľ čo zvyšok je určený na tranzit do Českej republiky a Maďarska. Slovnaft spracúva prakticky všetku ropu z DRUŽBY, čo znamená, že akékoľvek prerušenie dodávok spustí okamžitý poplach. Úprimne, je až zarážajúce, že verejnosť si tieto čísla neuvedomuje! Závislosť je totiž alarmujúca.

Vojna na Ukrajine zmenila všetko. DRUŽBA sa prestala javiť ako pasívna infraštruktúra a stala sa strategickým cieľom – narušiť príjmy Ruska z predaja fosílnych palív. Rok 2025 priniesol zo strany Ukrajiny sériu incidentov, ktoré túto zraniteľnosť reálne potvrdili. V noci na 18. augusta transformátor na prečerpávacej stanici Nikolskoje v ruskej Tambovskej oblasti zastavil tok ropy pre Slovensko a Maďarsko. Dodávky sa obnovili už o niekoľko dní. O tri dni neskôr – ďalší útok na stanicu Uneča pri bieloruských hraniciach opäť prerušil prepravu ropy. Transpetrol potvrdil výpadok a ministerka hospodárstva Denisa Saková verejne upokojovala verejnosť, že situácia je pod kontrolou vďaka strategickým zásobám ropy pokrývajúcim 90 dní spotreby. Ale ozaj postačuje len pripravenosť na výpadky, keď systém je krehký a závislý na jedinom zdroji?

Geopolitické motivácie Ukrajiny presahujú ekonomickú rovinu. Zastavenie dodávok ropy poškodzuje energetickú bezpečnosť Slovenska a Maďarska. Slúži ako politický signál a núti vlády prehodnotiť svoj postoj voči Kyjevu a EÚ. Ropovod sa tak stáva nástrojom strategického vyjednávania, ovplyvňujúc politickú a bezpečnostnú dynamiku regiónu. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok označil útoky za „nepriateľský krok“ ohrozujúci občanov, čo jasne ukazuje rozdiel medzi technickou pripravenosťou a politickým diskurzom. Spoločný list Slovenska a Maďarska Európskej komisii s požiadavkou garantovať bezpečnosť energetických dodávok potvrdzuje, že nejde len o technickú podporu, ale aj o získanie diplomatických ústupkov a legitimovanie politických postojov. EK odpovedala zdvorilo, no neústupčivo – členské štáty majú povinnosť udržiavať minimálne 90-dňové strategické zásoby a pohotovostné plány. Naznačila jasne, že hrozba nie je existenčná a riešenie je predovšetkým na nás. Čakal snáď niekto inú odpoveď? EÚ chce kázať, a nie zodpovedať sa!

Naši blízki susedia reagovali svojsky: Česko aktívne rozložilo kapacity do ropovodov TAL a IKL a prerušenia dodávok cez DRUŽBU sa už nebojí. Slovensko a Maďarsko však narážajú na politické a ekonomické bariéry – vysoké poplatky, neisté dlhodobé kontrakty, nevýhodné ročné dohody. Energetická bezpečnosť sa stala politickým nástrojom a slúži skôr na ospravedlnenie postoja voči Východu, než na skutočné zabezpečenie stability.

Ropovod ADRIA spája Chorvátsko a Maďarsko so slovenskou sieťou. Pre nás by predstavovala funkčnú a kapacitne dostatočnú alternatívu. Po rekonštrukcii sa jeho kapacita zvýšila na 6 miliónov ton ročne, čo plne pokrýva ročnú spotrebu Slovnaftu. Avšak je tu problém – vysoké prepravné poplatky a krátkodobé kontrakty, ktoré robia prepravu finančne nevýhodnou. Slovenská a maďarská vláda preto odmietli návrh EK nahradiť časť DRUŽBY chorvátskou ropou.

Slovenská energetická kríza je dnes viac politickým než technickým problémom. Skutočné riešenie si vyžaduje systematický prístup – dlhodobé rokovania s Chorvátskom a EÚ, spravodlivejšie cenové podmienky pre ADRIU, urýchlený prechod na obnoviteľné zdroje energie a zmenu politickej rétoriky, ktorá dnes skôr maskuje problém, než aby ho riešila.

V Pekingu na mítingu

Stretnutie premiéra Roberta Fica s Vladimírom Putinom v Pekingu pritiahlo pozornosť nielen diplomatov a všetkých, ktorí sa ešte nezľakli geopolitických štruktúr. Hlavná téma bola jasná: energetická bezpečnosť a bilaterálne vzťahy – alebo moderná verzia „kto drží v rukách ropu, drží v rukách Slovensko“. Konkrétne dohody, ktoré by zásadne zmenili našu závislosť od Ruska, sa verejne neobjavili. Zdá sa, že cieľom bolo skôr demonštrovať geopolitickú obratnosť. Fico ukázal, že vie stáť na vlastných nohách a Putin dokazuje, že jeho režim stále nachádza spojencov v EÚ. Je to pôsobivé, ak vás baví politika ako divadlo, no ak sledujete čísla a potrubia, máte pocit, že sme s divadlom uviazli priamo na pódiu.

NAŽIVO: Fico sa stretol s Putinom. Prvé slová sú už hitom na sieťach. Hlavné body z ich vyhlásení

Opakované útoky na ropovod DRUŽBA dokazujú, že Slovensko sa nachádza presne tam, kde nechce byť – medzi Ukrajinou, EÚ a vlastnou energiou. Alternatívne trasy a diverzifikácia jadrového paliva sa realizujú tak pomaly, že by sa dalo povedať, že sú skôr teoretickou hrou než praktickým riešením. Zastropovanie cien energií je pekný trik na upokojenie domácností, no s realitou energetickej bezpečnosti má pramálo spoločného.

Rokovanie Fica s Putinom boli zasadené do napätia prebiehajúcej vojny a sankcií voči Rusku. Fico kritizoval návrhy na úplné embargo, označil ich za „ekonomicky neudržateľné a škodlivé“ a naznačil možnosť veta. Potvrdil záujem zachovať tranzit plynu cez Ukrajinu a využívať TurkStream – takmer 4 miliardy kubických metrov ročne. Taktiež vyjadril nádej na spoluprácu s americkou spoločnosťou Westinghouse pri novom bloku jadrovej elektrárne. Putin prirodzene vyzdvihol „nezávislú zahraničnú politiku“ Slovenska a poslúžil si starou známou stratégiou: poslať signál EÚ, že jednotnosť nie je úplná.

Po stretnutí sa hovorilo viac o symbolike než o konkrétnych výsledkoch. Pre Putina to bolo potvrdenie, že jeho režim nie je izolovaný, pre Fica posilnenie imidžu suverénneho lídra. Rétorika oslovuje domácich voličov, no zároveň posiela signály z Moskvy – v príkrom rozpore s oficiálnou politikou EÚ a NATO. Opozícia stretnutie označila za „hanbu“ a „zradu“, Kyjev hovorí o „druhom energetickom fronte“. Ukrajina si jednoducho užíva to, čo by som nazval energetickým vydieraním s úškrnom a dronmi na nabíjačke. Družba tak ostáva naďalej kľúčovou tepnou našej energetiky – cielene napadnutá dvakrát v jednom mesiaci . Zastavenie tranzitu plynu cez Ukrajinu by znamenalo stratu stoviek miliónov pre štátny rozpočet, úplné zastavenie ruských dodávok by zvýšilo ceny plynu o 30–50 %. Zastropovanie cien je opäť milý trik, ktorý zmierňuje dopady. Avšak akurát tak oneskoruje štrukturálne reformy.

Rande v Pekingu prišlo mnohým skôr ako politické gesto, než ako debata o konkrétnej záruke bezpečnosti. Ak chceme, aby Slovensko prestalo byť rukojemníkom a stalo sa aktívnym hráčom v Európe, potrebujeme urýchliť projekty, riešiť vysoké poplatky a neistotu alternatív. Transparentná, apolitická stratégia otvorená verejnosti – čo vníma skutočné riziká – to je jediná cesta. Áno, niekedy to znamená priznať, že Ukrajina si s nami zahráva a my sa tvárime, že je to „nevyhnutné geopolitické strádanie“.

Bol by BRICS ozaj kiks?

Súčasná geopolitika Slovenska pripomína akýsi permanentný test, kde sme v roli študenta, ktorý dostal šancu hrať vo veľkej lige, no pravidlá diktujú iní. Členstvo v EÚ a NATO je historicky predávané ako elixír bezpečnosti a prosperity, no realita je o niečo menej romantická: prináša nám výrazné obmedzenia a strategickú závislosť, ktorá sa občas prejavuje s takou citlivosťou, že sa zvíjame v kŕčoch politického napätia.

Putinov majstrovský ťah: Ako sa BRICS stalo novou riadiacou centrálou sveta

Slovensko – malá otvorená ekonomika – je stále zviazané rozhodnutiami Bruselu a Washingtonu, a to od obchodnej politiky, cez sankčné režimy až po povinnosti kolektívnej obrany. Jednotný trh, eurozóna a NATO – ktoré nám predtým predávali bezkonkurenčné výhody – v praxi znamenajú, že samostatne definovať vlastnú strategickú orientáciu môžeme len v dokumentoch, ktoré sa nikomu nechce čítať.

Energetická bezpečnosť? Tu sa situácia mení na malý hororový príbeh: viac ako polovicu elektriny získavame z jadrovej energie a takmer úplne sme odkázaní na dovoz ropy a plynu z Ruska. Každé prerušenie dodávok okamžite vyvoláva politické a ekonomické napätie, ktoré sa pretavuje do domácich debát a diplomatických grimás Západu. A tak čakáme, kým niekto z Bruselu alebo Washingtonu nám urobí láskavosť storočia: „áno, môžete si to skúsiť“.

A tu celkom prirodzene prichádza otázka: Prečo by sme namiesto slepého nasledovania Západu nesiahli po flexibilnejšej alternatíve? BRICS a intenzívna spolupráca s Ruskom. Nepotrebujeme dodatok „na večné časy“, ale na túto zlú dobu určite. BRICS nehrá podľa uniformných pravidiel jednotného trhu alebo kolektívnej obrany. Umožňuje sústrediť sa na geopolitické a ekonomické záujmy členov bez potreby nesmrteľných byrokratických konsenzov. Pre Slovensko by taká stratégia znamenala konečne mať reálnu autonómiu: slobodne uzatvárať bilaterálne dohody, riadiť obchod, investície a infraštruktúru – a nie sa tváriť, že rozhodnutia z Bruselu sú našou vlastnou voľbou.

Energetická diverzifikácia by sa v tomto kontexte dala uskutočniť kombináciou ruského a alternatívneho jadrového paliva, rozšírením prepravy ropy cez ADRIU a ďalších logistických prepojení do regiónu. Slovensko by mohlo znížiť závislosť od EÚ, zabezpečiť stabilné dodávky a získať konkurenčné výhody v podobe nižších nákladov a stabilného zásobovania priemyslu. Geopoliticky by sme sa mohli postaviť ako most medzi Východom a Západom, čo by zvýšilo regionálnu váhu a vyjednávaciu silu. Politická suverenita by sa posilnila, keďže by sme už nemuseli slepo nasledovať sankčné režimy EÚ a diktáty NATO.

Diverzifikácia v energetike nie je problém. Otázkou podľa Javorčíka je, či sme ochotní zaplatiť viac

Perspektíva obratu k BRICS a spolupráci s Ruskom sa tak javí ako jedna z mála realistických ciest k obnoveniu strategickej autonómie a energetickej bezpečnosti. Ak Slovensko nebude aktívne rozširovať zdroje a ekonomické väzby a nevybuduje alternatívne obranné a diplomatické kapacity, zostane permanentne vystavené vydieraniu. A my sa budeme aj naďalej tváriť, že sme stále v bezpečnom prostredí EÚ a NATO. Preto je nevyhnutné využiť príležitosti, ktoré ponúka východný blok, posilniť bilaterálne vzťahy s Ruskom, Čínou a ďalšími členmi BRICS a vytvoriť konkrétne mechanizmy na energetickú a ekonomickú emancipáciu. Slovensko, my predsa máme na to, byť skutočne suverénnou a nezávislou krajinou v stredoeurópskom priestore!

So Zelenským v Užhorode: Ukončia to na dohode?

Slovensko sa chystá na masáž mlynskými kameňmi. Ďalšie plánované stretko Roberta Fica – tentokrát s V. Zelenským v Užhorode sa môže obrátiť opäť viac na divadlo než reálnu diplomaciu. Fico tu vystupuje ako „mierotvorca“ a ukazuje sa, že jeho prístup nie je ani naivný, ani zbabelý, ale skôr kalkulovaná snaha udržať Slovensko nezávislé od diktátov Brusel–Kyjev. Zelenskyj naopak ukazuje, že jeho politika je rigidná a často kontraproduktívna. Útoky ukrajinských dronov na ropovod „Priateľstvo“ a ďalšie energetické ciele sú prezentované ako vojnová stratégia, no v praxi ohrozujú susedné krajiny a destabilizujú celú strednú Európu. Prezident „po záruke“ sa pritom tvári ako obhajca spravodlivého mieru, zatiaľ čo v skutočnosti tlačí na Slovensko a Maďarsko, aby podporili jeho vojnové ciele a ignoruje ich energetickú a celkovo hospodársku realitu.

Hlavnou témou budú útoky Kyjeva na energetickú infraštruktúru, ktoré Fico považuje za vážnu hrozbu pre Slovensko, najmä ak by boli zasiahnuté ropovody či plynovody dôležité pre našu energetickú bezpečnosť. Sám vyhlásil, že túto otázku otvorí „veľmi vážne“ a že je pre Slovensko životne dôležité, aby sa naša infraštruktúra nestala kolaterálnou obeťou vojny.

Vlády SR a Ukrajiny budú pri Užhorode diskutovať o pláne spoločných aktivít

Od stretnutia nemožno očakávať žiadne zásadné zázraky. Fico príde s jasným pragmatickým postojom: Slovensko potrebuje stabilné energetické dodávky a útoky na ropnú infraštruktúru sú pre nás neprijateľné. Zelenskyj si zrejme zachová svoju líniu, podľa ktorej sú útoky na ciele spojené s ruským vojenským a ekonomickým zázemím legitímnou súčasťou obrany. Skôr než na dohodu to teda vyzerá na politickú výmenu názorov, v ktorej si každý bude hájiť vlastné záujmy.

Význam tu spočíva predovšetkým v geste – Fico sa stretáva so Zelenským a ukazuje, že Slovensko chce svoje postoje komunikovať priamo, nie cez sprostredkovateľov. No zároveň hrozí, že tón rozhovoru odkryje napätie medzi slovenským pragmatizmom a ukrajinským morálnym apelom. Do hry vstupuje aj širší kontext: Európska únia, ktorá dlhodobo podporuje Ukrajinu, sleduje Ficove výroky a kontakty s Moskvou s rastúcou nedôverou. Pre Zelenského je preto dôležité, aby Slovensko nevykročilo mimo jednotnej európskej línie.

Stretnutie neprinesie koniec vojny ani veľké politické prevraty. Skôr pôjde o to, aby Fico vyslal signál domácej verejnosti, že bráni slovenské energetické záujmy – a aby Zelenskyj ukázal, že je ochotný diskutovať aj s partnerom, ktorý má k Ukrajine kritickejší postoj. Inak povedané, celé to môže vyzerať ako politická séria „Fico vs. Zelensky – kto viac potrebuje tú ropu?“. Odpoveď poznáme už teraz: každý, ale každý z iného dôvodu.

Energetická bezpečnosť Slovenska je však vážne kritická. Alternatívy existujú, ale Zelenskyj odmieta kompromisy – jeho politika núti Slovensko hľadať cesty, ako sa vyhnúť závislosti od Ukrajiny, hoci EÚ a NATO tlačia na jednotu proti Rusku. V konečnom dôsledku môže byť Užhorod ukážkou absurdity celej situácie: Fico sa snaží vyvažovať medzi Západom a Východom, Zelenskyj tlačí vojnovú agendu a obe strany deklarujú „mierové“ úmysly, ktoré v praxi nevedú k ničomu. Slovensko tu nie je partnerom rozhodujúcim o podmienkach, ale objektom tlaku z oboch strán – a to aj napriek jeho úmyslom chrániť národné záujmy.

Užhorod môže byť ďalším dôkazom, že mierový mág Fico musí predviesť to, čo by mal ukázať Kyjev: kompromis, rozvahu a zodpovednosť za skutočné dôsledky svojich krokov. Inak zostaneme vystavení geopolitickým turbulenciám, a to nielen v cenách energií, ale aj v samotnej národnej suverenite. Ak chceme prežiť túto geopolitickú hru, jediná reálna cesta je „update“ energetických zdrojov a triezvy pohľad na Západ či Ukrajinu. Bez toho budeme stále ako hračka v rukách cudzích záujmov iba „ponížene reagovať“ na každú ďalšiu krízu. Naučme sa predvídať, zvládať realitu a tak víťaziť v reálnom čase nad reálnym problémom!