Bratislava 31. marca 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Po smrti kráľa Mateja I. Korvína (1490) rozmohla sa v Uhorsku feudálna anarchia. Ktovie, čo by bolo bývalo, keby sa kráľom stal Matejov nemanželský syn Ján? Pretože zvolený Matejov nástupca Vladislav II. Jagelovský bol poddajným nástrojom v rukách najmocnejších uhorských feudálov, oligarchov, ktorí sa usilovali odstrániť Matejove reformy, dane i poriadky v armáde. Pod ich tlakom sa postupne zmohol iba na prikyvovanie so slovami „dobrze, dobrze“

V takej situácii, počas života 20. generácie našich predkov pred nami, pokúšali sa domáci cirkevní hodnostári z poverenia pápeža Leva X. zorganizovať križiacku výpravu proti hroziacim moslimom. A keďže pánom sa do vojny nechcelo, začalo sa masové povolávanie a vyzbrojovanie poddaných. Ale veľká armáda chudobných, ktorej velil sedmohradský zeman Juraj Dóža, obrátila zbrane proti oligarchom. Sedliacke povstanie, ktoré sa na šťastie Slovenska dotklo len okrajovo, kruto potlačili koncom júla 1514 oddiely kráľovského adepta Jána Zápoľského, kolaborujúceho s Turkami. V Budíne zasadol 18. októbra 1514 snem, ktorý prijal drakonické zákony, a tie sa už dotkli aj našich predkov. Poddaným zakázali voľné sťahovanie a nosenie zbrane, určili im pracovné a daňové povinnosti a nariadili ich „večité pripútanie“ k pôde. Začalo sa nevoľníctvo, ktoré zrušil až v 18. storočí Jozef II. Opieralo sa o „Trojdielnu knihu obyčajového práva slávneho Uhorského kráľovstva a pripojených krajín,“ známu ako Verbőciho Tripartitum. A to sa v uhorskej súdnej praxi uplatňovalo až do konca feudalizmu.

Vladislav II. prv, ako umrel (13. marca 1516), zasnúbil na jar roku 1515 svojho deväťročného syna Ľudovíta II. (1516-1526) s desaťročnou Máriou Habsburskou v bratislavskom Dóme sv. Martina. Spojili sa tak Jagelovci s Habsburgovcami, aby tí druhí už čoskoro vládli národom Dunajskej kotliny počas nasledujúcich 16 generácií. Mladý kráľ zdedil dve rozvrátené krajiny Uhorsko a Česko s dlhmi vyše 400 a 200 tisíc zlatých. Prázdna štátna kasa nikdy neveští nič dobré. Ak navyše mocnú oligarchiu netrápila obrana štátu, zaujímali ju len peniaze a majetky.

A to sa začínalo šíriť najmä medzi nemeckým meštianstvom reformačné učenie Martina Luthera, takže snem sa po roku 1522 sústredil na vydávanie zákonov o ničení kacírskych kníh a upaľovaní kacírov. Akoby si naši oligarchovia nevšimli, že v lete 1522 turecké vojsko dobylo Belehrad a Šabac. Keďže „zaneprázdnené“ Uhorsko nedokázalo vyslať týmto mestám posily, sultán Sulejman II. si uvedomil, že nie je schopné ubrániť sa.

Politický a hospodársky chaos dosahoval vrchol, v rokoch 1524-1526 sa začali raziť neplnohodnotné mince. Znehodnocovanie mincí Turzovcami a Fuggerovcami viedlo k baníckemu povstaniu. To vypuklo 19. mája 1525 v Banskej Bystrici po tom, čo v Budíne uväznili Konráda Cordátusa a Jána Creuzlingiusa za šírenie reformačných myšlienok. O necelý rok, 13. apríla 1526, súd v Banskej Bystrici pod vedením palatína Štefana Verbőciho odsúdil niekoľkých vodcov povstania na trest smrti a konfiškáciu majetku.

Opozícia na čele s Jánom Zápoľským sa chcela zmocniť vlády v čase, keď mohamedáni už boli na južných hraniciach Uhorska.  A keď sa v júni 1526 obrovská Sultánova armáda dala na pochod, levočský richtár Sperfogel napísal: „Turek zamýšľal obsadiť celú krajinu, hoci to nikdy predtým nemal v úmysle. Kráľ bol tej mienky, že sa má vzchopiť celá krajina, hoci mu poslušnosť prejavilo málo pánov. Nemal peniaze, veľmoži ich mali plné vrecká, ale kráľovi nedali nič…“

Rozhodujúca bitka sa odohrala 29. augusta 1526 neďaleko mestečka Moháč na rovine ako dlaň. Turecké vojsko disponovalo približne stotisíc mužmi, Ľudovít II. zhromaždil sotva tridsaťtisíc vojakov. Ján Zápoľský, usilujúci sa o trón, neprišiel panovníkovi na pomoc, hoci mal početnejšie vojsko. Iba sa k Moháču priblížil. On, vojsko z Chorvátska, ako aj posily z Čiech do boja nezasiahli. A tak uhorské vojsko utŕžilo zdrvujúcu porážku. Kráľ sa na úteku utopil v močiaroch potoka Čele.

Krátko na to vypukla občianska vojna medzi uchádzačmi o trón, Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským. Jej následky, vlastne ako vždy, niesla najmä mestská chudoba a poddaní na slovenskom území.

Tak ako dobytie Konštantínopolu Osmanmi/Turkami (1453) preťalo európske dejiny, objavenie Ameriky (1492) svetové dejiny,  bitka pri Moháči 29. augusta 1526 rozdelila slovenské/uhorské dejiny: pred ňou tu bol stredovek, po nej novovek. A novovek priniesol významné zmeny. Dnešné Maďarsko sa čoskoro stalo súčasťou Osmanskej ríše, „nebolo to okupované územie, ale územný celok osmanskej ríše s tureckým názvom Budin Eyaleti, čiže Budínsky pašalík,“ uvádza publicista Július Handžárik. Lebo v roku 1526 zanikol starý uhorský štát a v Budíne sedel turecký paša a päť až šesť generácií našich predkov žilo v sústavnom ohrozovaní Turkami. Uhorskú zástavu s dvojkrížom držalo viac ako stopäťdesiat rokov Slovensko. Oficiálny názov pre slovenské územie bol vtedy Kráľovské Uhorsko, ktoré nemalo nič spoločné s Maďarskom.

Novovek vyzdvihol postavenie Bratislavy. Prešporok, Possonium, Pozsony, Pressburg sa stal korunovačným a hlavným mestom kráľovstva, ktoré zahŕňalo Záhreb, Bratislavu, Košice – nie však Budapešť – na ďalších 312 rokov. Uhorský snem pred rokom 1536 zasadal najčastejšie v Stoličnom Belehrade alebo na Rákošskom poli pri Pešti. V rokoch 1536-1848 sa zasadania snemu konali takmer vždy v Bratislave.

No nie iba bitky a králi ovplyvňovali beh našich dejín, ale aj naše významné rody. Spočiatku najmä rody šľachtické, neskôr rody vzdelancov, remeselníkov, cirkevných hodnostárov, učencov. V 15. storočí prichádzajú na scénu našich dejín Turzovci zo spišských Betlanoviec, náš najslávnejší rod z prelomu stredoveku a novoveku.

V časoch objavenia Ameriky založil Ján Turzo (1437–1508) mediarsku obchodnú spoločnosť v Banskej Bystrici (1495). Tá po spojení – podnikateľskom i rodinnom – Turzovcov s Fuggerovcami z bavorského Augsburgu získala úplnú kontrolu nad ťažbou a obchodom s meďou v celej Európe. Slovensko bolo najväčším producentom medi v Európe. Naša meď zdobila kopuly európskych katedrál, použili ju pri stavbe lodí pre objavenie Ameriky. So svojimi spracovateľskými závodmi, organizáciou dopravy, sieťou faktórií bola banskobystrická mediarska spoločnosť najväčším podnikom v európskom baníctve, hutníctve a doprave. Mala svoje sklady v Benátkach, Gdansku, Štetíne, Norimbergu, Antverpách, Amsterdame, Lisabone a v Madride. Jej zisky boli astronomické.

Práve peniaze zrodili na našom území nový typ šľachtica. Tu sa po prvý raz šľachtic nestaral len o pôdu, a dokonca ani nie len o kupectvo, ale aj o výrobu, spracovanie drahých kovov. Reč je o Jurajovi Turzovi (1430-1457), ktorý ako prvý použil toto priezvisko, a ktorý svoju kariéru začínal ako málo významný familiár. Levoča už od jeho čias sa stávala turzovským mestom.

Na osude Turzovcov sa potvrdzuje podiel peňazí na moci. Medzi vážených feudálov sa totiž dostali na základe majetku, získaného vlastným podnikaním, ale aj sobášnou politikou. Takmer dve storočia patrili k najvýznamnejším magnátskym rodinám v strednej Európe. Zastávali celý rad významných pozícií na svetskom, ako aj na cirkevnom poli; tu dokonca v oboch „chotároch“, katolíckom i evanjelickom. Turzovci spravovali kremnickú mincovňu, ktorá razila povestné kremnické dukáty, a za ročný poplatok 14-tisíc zlatých získali do prenájmu Kremnickú komoru. Na rozhraní 15. a 16. storočia bola v Uhorsku snaha raziť veľké strieborné mince, väčšie ako groše, bol to pokus nahradiť zlaté dukáty a prvý záblesk vzniku nového druhu veľkých strieborných mincí – toliarovej meny. Komorný gróf Ján Turzo dal raziť v Kremnici prvé veľké strieborné toliare v r. 1499–1506 za vlády Vladislava II. Mince mali na líci kolmé nápisy – vpravo KREMNIZ, vľavo TVRSO. Turzo bez „h“, ako znak slovenskosti.

Turzovci ovládali slovenčinu tých čias, a aj sa hlásili za členov „natio slavica“. Aj keď Turzovci majú s Turkami zhodnú prvú slabiku v mene, inak samozrejme nemali nič spoločné. Práve naopak, Turzovci patrili medzi najväčších turkobijcov.

Marián Tkáč