Bratislava 24. marca 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Matej Korvín, jeden z najmocnejších panovníkov v strednej Európe tej doby, bol súčasníkom Ladislava Pohrobka – narodil sa len o tri roky neskôr (1443) v rumunskom Kluži. Za kráľa ho snem zvolil ako 15-ročného mesiac po smrti Ladislava Pohrobka, v januári 1458. On bol práve v Prahe

Po tom, čo ho v roku 1456 aj s bratom Ladislavom Huňadym pozval Pohrobok na hostinu, na ktorej ich zajali a Ladislava ihneď popravili, a Mateja v Prahe tiež mali sťať. Skôr však zomrel Pohrobok, a Matej sa natoľko spriatelil s Jurajom z Poděbrad, že sa zasnúbil s jeho dcérou Katarínou. Za svoje vladárske sídlo (bol aj vojvodom rakúskym a kráľom českým) si zvolil Viedeň.

V tých časoch sa nezvykne panovníkovi mnohonárodného Uhorska pripisovať národnosť. V úcte ho majú Rumuni ako „Mateia Corvina,“ a samozrejme, že si ho prisvojujú ako „Hunyadi (Corvin) Mátyása királya“ a stavajú mu sochy Maďari. Napokon bol jedným len z dvoch uhorských kráľov, ktorí „znali i maďarsky“ (Sasinek). Ale väčšmi úradoval po slovensky/česky. Tak boli písané i jeho listiny. To práve po ňom nenašiel onen spomínaný Frankl/Fraknói „ani riadočka maďarského.“ Treba vedieť, že v tých časoch – pred 22 generáciami – šľachtici bežne hovorili po slovensky, tak Pongrác zo Sv. Mikuláša listom v slovenčine vyhlásil vojnu rakúskemu cisárovi Fridrichovi III. A Turóciho kronika z roku 1440 rozlišuje medzi Čechmi, Poliakmi a Slovákmi (Bohemi, Poloni et Sclavi).

Matejovo meno sa uchovalo aj v našich povestiach a príslovie „Zomrel kráľ Matej, zomrela spravodlivosť“ poznal aj Ľudovít Štúr. A vo svojom slávnom diele „Detvan“ sa mu venoval aj básnik Andrej Sládkovič. Traduje sa aj, že Matej zastrelil posledného zubra žijúceho u nás vo voľnej prírode. Často úradoval pod lipou v Bojniciach, pod ktorou zasadal aj uhorský snem, dodnes je to Lipa kráľa Mateja. Bol to aj náš kráľ, patrí do nášho zatiaľ neexistujúceho panteónu.

Za jeho vlády došlo k zlepšeniu života ľudí, a to napriek tomu, že strednú Európu ohrozovali Turci a dovedna štyridsať rokov aj „spanilí“ českí husiti a po nich bratríci. Aby sa kráľ Matej a jemu verní feudáli zmocnili viacero slovenských hradov a miest, ktoré boli v rukách Jiskrových hajtmanov a bratríkov, strategicky ich prideľoval svojim kapitánom ešte skôr, ako ich stihli dobyť. Takto sa mu podarilo potlačiť zvyšky bratríkov, a v máji 1458 na Zemplíne pri Blatnom Potoku ich porazili jeho vojská. Posledný bratrícky tábor však zničili až v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch neďaleko Trnavy. Vodcu bratríkov Švehlu a ďalších kapitánov popravili, a ostatným ponúkol Matej možnosť vstúpiť do jeho Čierneho pluku, čo bola elitná žoldnierska jednotka s približne 20 až 30-tisíc bývalými Jiskrovcami a bratríkmi.

Matejovi sa podarilo usporiadať štátne financie, starú poddanskú daň podľa usadlostí nahradil novou: dvadsať strieborných denárov od komína (to znamená od každej domácnosti na usadlosti). Spolu s daňami z miest, z tridsiatku (pohraničné clo), soľného a banského regálu a z razby mincí sa zvýšili príjmy uhorskej kráľovskej pokladnice až na 800-tisíc, v niektorých rokoch aj na vyše milióna zlatých. Bolo to na porovnanie viac ako v Anglicku a približne toľko ako vo vtedajšom pätnásťmiliónovom Francúzsku.

Pre slovenské dejiny je významné, že v roku 1465 založil Univerzitu Istropolitanu v Bratislave – našu najstaršiu vysokú školu – ak, pravda, opomenieme vysokoškolské učilište z čias konštantínovsko-metodovských, po ktorom sú stopy na Devíne. Myšlienku domácej akadémie vyvolala potreba vzdelaných pracovníkov do štátneho aparátu, ako aj pre potreby hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života. Univerzita mala všetky tej dobe zodpovedajúce fakulty: artistickú (filozofickú), teologickú, lekársku a právnickú. Na Istropolitane bol profesorom aj domáci vzdelanec, filozof a teológ Vavrinec Koch z Krompách (1442-1457), zároveň aj profesor na viedenskej univerzite. Začas tu pôsobil aj slávny astronóm tej doby – Johannes Muller Regiomontanus.

Žiaľ, bratislavská univerzita po tom, čo jej patrón, kancelár a ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz (pôvodným menom Ján Šafár zo slovenskej obce Čív) padol vlastnou vinou do kráľovej nemilosti, upadla a čoskoro zanikla. Súviselo to s najväčším sprisahaním proti Matejovi v roku 1471, na čelo ktorého sa postavil práve jeho kancelár Ján Vitéz. Sprisahanci chceli za kráľa Kazimíra, syna Vladislava Jagelovského a dvanásťtisícové poľské vojsko vtedy vpadlo na Slovensko cez Spiš a načas sa opevnilo v Nitre. Keď Poliaci odišli, Matej uvrhol Vitéza do väzenia. Odpor mocných oligarchov lámal Matej železnou rukou. Neváhal uväzniť aj svojho strýka Michala Siladiho.

Za kráľa Mateja zapúšťal u nás korene humanizmus a renesancia, umelecké a myšlienkové prúdy, ktoré stavali do popredia človeka a jeho pozemské blaho nad Boha. Kráľ povolal do Uhorska pod vplyvom svojej druhej manželky, krásnej Beatrix Aragonskej, dcéry neapolského kráľa, mnoho talianskych humanistov, staviteľov a učencov. Práve vtedy sa zrodila – ale nie z talianskych koreňov – aj veľká umelecká osobnosť Majstra Pavla z Levoče.

Matej podnikol aj tri výpravy proti rozpínavej Osmanskej ríši, ale neodohnal ich od hraníc. Práve počas Matejovej vlády Turci rozvrátili Byzantskú ríšu a priblížili sa k strednej Európe. Obsadili celý Balkán, a keď v máji 1453 padol Konštantínopol, premenovaný na Istanbul stal sa hlavným mestom Osmanskej ríše.

Počet obyvateľov slovenských/uhorských miest vzrastal. Najväčšie boli Košice (7000), Bratislava (5000), Trnava, Prešov, Bardejov okolo troch tisícok obyvateľov. Slováci boli roľníkmi, aj baníkmi a remeselníkmi, z roku 1376 sú známe prvé slovenské cechy. V roku 1350 bola skláreň v Sklených Tepliciach, v roku 1411 sa liali delá v Bardejove. Slovenskí mládenci študovali, prvý známy Slovák, študent v Padove, bol Viliam Starohradský, ten v roku 1359 umrel ako farár v Cíferi, na pražskej univerzite študovali Slováci od roku 1367. A Slováci tých čias boli aj vojakmi i zbojníkmi.

Zaujímavou pamiatkou slovenského jazyka v písanej podobe je list zbojníkov mestu Bardejov z 25. júla 1493 – teda tri roky po Matejovej smrti. Zbojníci sa v ňom vyhrážajú mešťanom Bardejova za to, že dali popraviť ich štyroch druhov, o ktorých tvrdia že boli nevinní. Na texte udivuje samotná skutočnosť, že je písaný v dobovej slovenčine a pomerne úhľadným štýlom: „Vy zly a nespravedlivy lvde Bardiowcy… vy ste našich bratov dali povešať, ľudí dobrých a nevinných, ktorí ani vám ani nikomu inému nič neurobili, ako necitliví vrahovia. A preto, ak nám, ich priateľom a rodine nezaplatíte štyristo zlatých v zlate do troch nedelí v kláštore v Mogoli v Krakove alebo v kláštore kartuziánov v Lechnici, budeme sa mstiť na vašich hrdlách i na vašom majetku i na vašich poddaných, pokiaľ budeme žiť…“

A pokiaľ ide o bane, tie tu naozaj boli už v 8. storočí (tvrdia to aj Nemci), v roku 1396 sa banské mestá Štiavnica, Kremnica Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec a Ľubietová spojili do mestského zväzu. Úroveň ťažby drahých kovov bola taká vysoká, že v roku 1452 anglický kráľ Henrich VI. a v roku 1488 aj ruský cár Ivan III. pozývali našich zručných baníkov a hutníkov, aby pomohli rozvoju baníctva a hutníctva u nich. Rusi žiadali od Mateja Korvína takých odborníkov, čo by vedeli nielen liať delá, strieľať z nich a dobýjať pevnosti, ale aj baníkov a hutníkov, ktorí vedia z rúd oddeľovať zlato a striebro.

A práve vtedy začala byť v slovenských baniach problémom spodná voda, čo je príležitosťou pre Turzovcov, aby vstúpili na scénu našich dejín. Levočský mešťan Ján Turzo (1437–1508), ktorý v roku 1465 postavil veľkú hutu na získavanie striebra zo slovenskej rudy v Krakove, čoskoro uzavrel so slovenskými banskými mestami zmluvu o postavení mechanizmov na čerpanie vody za šestinu vyťaženej rudy. Zmluvu potvrdil i kráľ Matej, a povolil spoločnosti stavať podobné mechanizmy aj v iných banských oblastiach Uhorska.

Kráľ Matej zomrel vo Viedni 6. apríla 1490 vlastne „len preto“, že mu položili na stôl neumyté figy, z čoho ho trafil šľak vo veku 47 rokov. Na tróne ho nahradil dobrosrdečný a zbožný Jagelovec Vladislav II., ktorý bol už osemnásť rokov (od roku 1471) českým kráľom. Zvolili ho uhorské stavy, ktoré nerešpektovali Matejovu vôľu, aby sa kráľom stal jeho nemanželský syn Ján, ktorého splodil s rakúskou meštiankou Barbarou Edelpackovou.

Marián Tkáč