Aj keď národ môže prežiť aj v spoločnom štáte s inými národmi, ako sa to stalo aj v našom prípade, vlastný štát je najvyšším predpokladom života národa. A napokon náš pohľad nemôže byť iný, ako súčasný, ale prehliadať osobitosti doby by bolo nemúdre. Dejiny sú tu vždy predovšetkým pre súčasnosť, v spätnom zrkadle hľadáme budúcnosť. Múdry národ sa poučí, aby sa jeho dejinná niť nepretrhla.

Ak budeme aj naďalej merať čas počtom generácií, Ladislav Pohrobok, budúci uhorský kráľ Ladislav V., pravnuk Karola Róberta, ktorý v Trenčíne v roku 1335 založil dnešnú Vyšehradskú štvorku, sa narodil v Komárne pred 23 až 24 generáciami (1440). Hádam nebude od veci poznamenať, že benediktíni vo Vyšehrade až do roku do roku 1342 zachovávali pôvodný slovenský (grécky) obrad.

Pohrobok začal vládnuť oveľa neskôr. Jeho matka, vdova Alžbeta sa toho ani nedožila, aj keď o korunu pre svojho syna tuho bojovala. Oligarchia uprednostnila na stolec kráľa Vladislava I. Jagelovského (v Poľsku vládol ako kráľ Vladislav III.), a to s ohľadom na nedobrovoľné susedstvo s moslimskými Osmanmi/Turkami. Osmanskú ríšu založil náčelník (bej) jedného z tureckých kmeňov v Malej Ázii Osman I., od ktorého sa odvodzuje názov štátu, v roku 1261. To, že sú moslimovia nebezpečne blízko, bolestne pocítili uhorskí predstavitelia, a čoskoro aj ľud, keď Žigmund Luxemburský prehral s nimi 28. septembra 1396 bitku pri Nikopole. Sila a dobyvačná chuť Osmanov narastala, a keď v roku 1453 sultán Mehmed III. rozvrátil Byzantskú ríšu dobytím Konštantínopolu (Carihradu) a intenzívne útočil na Belehrad, bolo len otázkou času, kedy sa dostane k Dunaju a za Dunaj. Dobytie Carihradu bolo takým zlomom v dejinách, že sa považuje za koniec stredoveku v Európe. V svetových dejinách je prelomom medzi stredovekom a novovekom objavenie Ameriky (1492), u nás nastal koniec stredoveku v roku 1526 pri Moháči.

Uhorský snem očakával od poľského panovníka účinnú pomoc v boji s Osmanmi/Turkami. Navyše tradícia uhorsko-poľskej únie z čias Ľudovíta I. Veľkého (Pohrobkovho starého otca) bola stále živá. Zhromaždenie, ktoré nazývame uhorský snem, a ktorému vtedy dávno Slováci hovorili aj „rákoš,“ sa prvý raz zišlo v roku 1298 za Ondreja III. Snem bol pokračovateľom generálnych kongregácií, teda krajinských zhromaždení šľachty, ktoré zvolávali od 12. storočia. Vtedy bolo všetkým jasné, že snem = oligarchovia, dnes je toto skryté pod pojmom „demokracia.“ Anjouovci snemy nezvolávali. Ľudovít I. Veľký urobil tak iba raz, v roku 1351, keď požiadal šľachtu o súhlas so zvýšením daní. Riadnu činnosť snemu obnovil až Žigmund Luxemburský. V 15. storočí získal snem početné kompetencie, zaužívalo sa, že musel odsúhlasiť každú kráľovu právnu normu.

Od leta 1440 sa teda poľsko-litovskí Jagelovci stali po Anjuovcoch a Luxemburgovcoch ďalším rodom, ktorý vládol v Uhorsku. Kráľovná vdova Alžbeta bola proti, bola dokonca ochotná vziať si Vladislava za manžela, ak zostanú zachované nástupnícke práva jej syna. Nepokoje po týchto zmätočných udalostiach prerástli do otvorených bojových zrážok na našom území. V nich záujmy Alžbety bránil Ján Jiskra podporovaný cisárom Fridrichom III.

Predsa len, naťahovačky o trón ustúpili celoeurópskej hrozbe: osmanským moslimom. Do veci zasiahol aj pápež, a tak Alžbeta uznala Vladislava za kráľa. A sama následne záhadne umrela (otrávili ju?) v decembri 1442. Ladislavovým poručníkom sa stal jeho strýko, rakúsky cisár Fridrich III., ktorý ho potom držal ako rukojemníka na hrade Orth v Rakúsku.

S Turkami najprv podpísal kráľ Vladislav I. mier v Segedíne. Ale tlaku európskej verejnej mienky podľahol a 20. septembra 1444 ním vedené uhorské vojsko prekročilo dunajskú hranicu s Turkami. Nasledujúci desiaty november bol neho osudný. V bitke pri Varne už-už by bol zvíťazil, sultán už-už trúbil na ústup, ale vtedy sa Vladislav azda samoľúbo rozhodol, že s jazdou tureckých janičiarov – teda našincov v tureckých dresoch – skoncuje.  A keďže – ako píše Sirachovec – kto sa chce pomstiť, ujde sa mu pomsty od Boha, a tak Vladislav našiel svoj hrob v priekope pod násypom. Následne bolo zničené aj uhorské vojsko.

Po tomto nešťastí uznali uhorské stavy – počas veľkých sporov – Ladislava Pohrobka za uhorského kráľa a vyzvali Fridricha III., aby Ladislava prepustil a vydal uhorskú kráľovskú korunu. Lenže Fridrich nebol ochotný, hoci po roku 1450 rástol tlak aj rakúskych šľachtických stavov na prepustenie stále nedospelého Ladislava. Cisár tlaku ustúpil, keď ho v roku 1452 oligarchovia pod vedením Ulricha Celjského obliehali vo Viedenskom Novom Meste, a Ladislava vydal. A tak sa Albrechtov a Alžbetin syn Ladislav V. reálne ujal moci v roku 1453.

Dovtedy vládli v Uhorsku siedmi kapitáni, z nich na Slovensku traja: Ján Jiskra z Brandýsa (Moravan najatý kráľovnou – vdovou Alžbetou, ktorý so svojimi žoldniermi obsadil banské mestá), Pongrác zo Svätého Mikuláša a Imrich Bebek. Ale to nebolo dobré riešenie. Snem v roku 1446 preto poveril úlohou gubernátora najmocnejšieho z vtedajších veľmožov, Jána Huňadyho. Ten vlastnil 28 hradov, 56 miest a mestečiek a vyše tisíc dedín. Uhorsko spravoval do roku 1453, keď krajinu odovzdal Ladislavovi. V tom istom čase v Čechách ako regent pôsobil Juraj Poděbradský.

V rokoch 1440-1452 však na Slovensku reálne vládol v službách Alžbety, a po jej smrti Habsburgovcov, Ján Jiskra. Jeho vláda bola prejavom slovenskej osobitosti. Piccolomini o Jiskrovi napísal, že bol „strednej postavy, opálený, fúzatý, veselý, duch veľký, peňazí vcelku nežiadostivý, bližší k márnivosti ako k lakomstvu.“

Časy to však neboli dobré. Kronikár Ján z Turca želel, že ľud „na záchranu holého života bol nútený obývať osamelé jaskyne a ostatné lesné skrýše. Horeli mestá a dediny, znovu a znovu ich podpaľovali a plamene chrliace do výšok dym, znečisťovali vzduch v okolí.“ Huňadymu sa Jiskru zo Slovenska nepodarilo vyhnať, urobil tak až mladý Ladislav V., keď sa ujal moci. Paradoxne on, ktorého záujmy Jiskra hájil. Z času načas prepukali boje a tie sa viedli na slovenskom území.

Turci číhajúci na juhu v polovici októbra 1448 porazili Jána Huňadyho na Kosovom poli. O osem rokov, v roku 1456 Huňady narýchlo zorganizoval križiacke vojsko, udrel na Turkov pri Belehrade a zahnal ich späť. Toto Huňadyho víťazstvo iba načas zažehnalo, ale neodstránilo turecké nebezpečenstvo, ktoré čoskoro ešte zosilnelo. Zo svojho najväčšieho víťazstva sa však Ján Huňady dlho netešil. Protiturecký hrdina, teda aj obranca našich predkov, zomrel 11. augusta 1456 na mor, ktorý sa rozšíril vo vojenskom tábore v Zemune.

Ladislav V. Pohrobok vládol ako kráľ krátko, od roku 1453 do roku 1457. Za českého kráľa ho korunovali 28. októbra 1453 a striedavo býval v Prahe a vo Viedni. Po smrti Jána Huňadyho vymenoval Pohrobok svojho ochrancu Ulricha Celjského za regenta Uhorska. Toho však v novembri 1456 zavraždil Huňadyho syn Ladislav a Pohrobok ho dal za trest sťať. To však vyvolalo v Uhorsku také nepokoje, že sa musel natrvalo presťahovať do Prahy. Tam prežil posledné mesiace života.

Bol zhýralý. Z poznámok kardinála Picoliniho vieme, že len čo vstal z postele, už ho ponúkali gréckym lahodným vínom a sladenými orechmi, na obed mu predostreli aspoň trinásť druhov jedál a silné rakúske víno, počas obeda sa o kráľovu náladu starali speváčky a tanečnice. „Kto sa viaže k smilniciam, bude sám ničomník: jeho dedičmi budú hniloba a červy,“ píše starozákonný Sirachovec. Veru boli to časy, keď činy uhorských kráľov vonkoncom nectili. Ešteže Stvoriteľ povolal Pohrobka k sebe už ako 18-ročného. Koncom roka 1457, počas príprav na sobáš s Magdalénou, dcérou francúzskeho kráľa Karola VII. Ladislav V. Pohrobok náhle zomrel. Dlho sa špekulovalo o tom, že ho otrávili, až výskumy v 20. storočí ukázali, že zomrel s najväčšou pravdepodobnosťou na leukémiu.

A keď uhorský snem oligarchov teda opäť musel voliť kráľa, zvolil mladšieho syna Jána Huňadyho, Mateja I., zvaného Korvín podľa havranov v erbe (havran = corvus). Voľby hlavy štátu bývajú nevyspytateľné.

Marián Tkáč