Bucelin uvádza Svätopluka v zozname svätých, Svätopluk sa však nestal „štátnym svätcom“, lebo nezomrel ako kráľ, „len“ ako „mních, pustovník.“ Potvrdzuje sa, ako je dôležité, ak je panovník obklopený ľuďmi vernými, ktorí mu slúžia aj po smrti. Veru aj preto, že Svätoplukov „tajomník“ Viching ho zradil, ušiel k svojim bavorským chlebodarcom, naším, veru naším prvým štátnym svätcom sa nestal Svätopluk, ale Štefan.

Svätoplukovi a jeho dedičom chýbalo pochopenie princípu, že „Božím darom sa nesmie pohrdnúť,“ a Elena Šubjaková konštatuje, že „veľkosťou daru, aký sme dostali od Boha, sa meria urážka jeho pohrdnutím.“ Pochopenie tohto zásadného princípu dejín nechýbalo o storočie neskôr „najkresťanskejšiemu kráľovi“ Štefanovi (so všetkými jeho krutosťami), ktorý sa spolu so svojím synom a ďalšími stali „štátnymi svätcami“ Uhorska.

Po smrti Štefana sa „rozsypalo vrece“ s uhorskými (nie však maďarskými!) svätcami. Život či smrť viacerých spomedzi nich sa viaže na Slovensko: Gerard, Bystrík, Svorad-Andrej, Benedik, Astrik, Imrich, Ladislav, Maurus. Mojsej Uhrín – Mojžiš Uhorský sa narodil v roku 983 na východnom Slovensku, umrel v roku 1043 (5 rokov po Štefanovi) a jeho ostatky sú uložené v kyjevskej Pečorskej lavre. Keďže ešte ani v čase jeho smrti nebol východ Slovenska pod „uhorskou správou“, a on je aj tak Uhrínom, Mojžišom Uhorským, len potvrdzuje tézu, že Uhorsko tu bolo prv ako Turci/Maďari. Pre úctu a vnútornú stabilitu štátu je veľmi dôležité, že títo muži boli za svätcov vyhlásení zväčša nedlho po smrti. No napriek dávnej úcte schválenie sviatku Cyrila a Metoda na 14. marca dosiahla u pápeža až Mária Terézia v roku 1777, a prvý raz sa slávil v Ríme v roku 1863 – aj vďaka angažovanosti hudobného génia Francisca Lista. Toho si ako „Liszta Ferenca“ privlastňujú Maďari. Záznam o Svätoplukovej „svätosti“ je z roku 1655 a Rastislav je svätý iba v pravoslávnej cirkvi (paradoxne ako ROSTISLAV) od roku 1994.

Cirkev – napriek nesúhlasu našich oživovateľov pohanských zvykov – je dodnes oporou. Stačí len pripomenúť rok 1977, keď vďaka mnohým rozhľadeným Slovákom a pápežovi Pavlovi VI. sa Slovensko stalo osobitnou cirkevnou provinciou. Prvý krok k vlastnému štátu. „Slovenský národ ako historický národ bez štátu mal svoju kultúru zakorenenú v duchovnej kultúre kresťanskej,“ tvrdí Emília Hrabovcová. Kresťanstvo sprevádza náš národ oddávna. Od čias kráľa Vannia, ku ktorému – medzi Slovenov pri Váhu – vyslal sv. Peter okolo roku 50 misionárov Syra a Juventia. Prišli sem aj rímski legionári – kresťania, ktorí asistovali pri Kristovom ukrižovaní, a potom ich prevelili do Carnunta – teda ak nie priamo do Bratislavy, tak do jej blízkeho susedstva. Ich veliteľom bol stotník Kornelius, ktorý prišiel s prosbou o krst ku sv. Petrovi. Zachovala sa legenda, že aj apoštol Pavol chodil medzi Slove(a)nov na Balkáne a nad Dunajom „po oboch Moravách“ (Vyšnej – našej, a Nižnej v Zátisí) a v provinčnom meste Sriem založil biskupstvo a ustanovil tam za biskupa jedného zo 72 učeníkov Pána – Andronika. Metod dostal v roku 863 biskupský titul práve podľa tejto diecézy. Podľa Paula Orosia boli v Subure (Zobor pri Nitre) a v Jágri biskupi a na synodu zvolanú pápežom Kornelom (od marca 251 do júna 253) prišli do Ríma medzi prítomných 61 biskupov. Nepochybne s kresťanstvom súvisia nálezy z Bojnej zo začiatku 9. storočia, a potom prišli Konštantín a Metod.

Začiatkom 10. storočia, keď Slovensko stratilo svoju politickú samostatnosť, malo za sebou už sto rokov trvajúci kultúrny vývin, ak začneme vládou Pribinu. Kresťanská kultúra, ktorá k nám prenikala z Pasova, Rezna a Salzburgu, a ktorá sa tu stretla s kresťanskou kultúrou Carihradu, zapustila tu silné korene a od nás sa šírila sa i k susedným slovanským i neslovanským národom. Naša najstaršia báseň „Proglas“ je staršia ako prvé básne prevažnej väčšiny európskych národov.

Cirkevné štruktúry slúžili štátu. Farnosti stáli na začiatku existencie obcí, ktoré žijú dodnes. Vďaka matrikám založila sa evidencia ľudí, dnešných „občanov“. Vinou nežičlivých storočí najstaršie záznamy však nepresahujú hranicu stredoveku. Nemožno zabudnúť ani na duchovnú prácu, vrátane opisovania kníh a zaznamenávania dejín, ale aj zúrodňovanie pôdy, vysúšanie močiarov či stavebnú činnosť mníchov.

A ako to bolo s kristianizáciou starých Turko-Maďarov? Gejza s rodinou bol prvý pokrstený spomedzi prišelcov. Tesne po roku 972 nemeckými misionármi na čele s Brunom zo Sankt Gallenu? Alebo v roku 974 pasovským biskupom Pilgrimom (971-991)? Pilgrim je ďalším svedectvom nemeckej rozpínavosti a úsilia o naše ovládnutie. On a po ňom aj patrón Bavorska Wolfgang prechádzali Čechami, Moravou a Uhorskom, tu kázali a šírili svoj vplyv. Pilgrim v liste z roku 974 informuje pápeža Benedikta VI. o kristianizácii Maďarov a žiada, aby ho ustanovil za arcibiskupa. Úsilie o povýšenie jeho biskupstva na misijní centrum pre Rakúsko, Korutánsko, Moravu a Uhorsko nebolo úspešne. A to napriek tomu (či preto?), že Pilgrim chcel svoj cieľ dosiahnuť za každú cenu, aj za cenu sfalšovaných pápežských listín, ktoré mali dokázať, že do Pasova v 8. storočí preniesli arcibiskupstvo z rímskeho Laureaca (dnes Lorch). Nuž, nič nové pod slnkom – nemeckí biskupi mali záľubu vo falšovaní listín. Cieľu – ovládnuť susedov – totiž malo poslúžiť všetko.

Z listu sa dozvedáme, že „Maďari preberali zvyky od domáceho, už pred nimi došlého pokrsteného obyvateľstva“ od Slovenov, a potvrdil prítomnosť kňazov, ktorých nazval sektármi, boli to Metodovi nasledovníci, pre neho heretici v grécko-slovenskej cirkvi. Táto cirkev tu bola ešte veľmi dlho. Podľa Sasinka kráľ „Belo I. (1060–1063) bol priateľom slovenskej východnej cirkvi tak, že od carihradského cisára Konštantína Monomacha obdržal i korunu“. Išlo o Monomachovu korunu, ktorou korunovali nitrianske kniežatá a ktorú vykopali v roku 1860 v Kliši pri Nitre. V roku 1074 Nemci obžalovali kráľa Gejzu I. (na dobovom obraze označený cyrilikou ako „Kralis Tourkias“) u pápeža Gregora VII. z orientalizmu: prijal „svätoštefanskú“ korunu od byzantského cisára Michala VII. Na synode v Sabolči v roku 1092 prijal kráľ, budúci svätý Ladislav, nariadenie, „že tí príslušníci latinského obradu, čo sa nedržia uhorských, to znamená východných, zvykov, budú z krajiny vykázaní.“ Titus Kolník tvrdí, že „poloslov(a)en“ Belo III. (1171–1196), mimoriadne nadaný štátnik a vojvodca aj vďaka desaťročnému pobytu v Byzantsku, „do smrti ostal údom byzantskej cirkvi.“ V roku 1243 pápež Inocent IV. bulou potvrdil, že súhlas Hadriana II. a Jána VIII. vykonávať bohoslužby v slovenskom jazyku ostáva v platnosti. Stúpencov „starej viery“ podriadili cez vikárov latinským biskupom. Zásluhu na tom má mladšia vetva Arpádovcov, ktorá na rozdiel od Štefanovcov podporovala východné kresťanstvo. Zlom v prospech latinčiny nastal až po vymretí Arpádovcov a nástupe Anjouovcov na uhorský trón.

Arpádovský štát bol teda viacjazyčný a s dvoma cirkevnými obradmi: Metodovým slovenským a latinským. Králi boli naozaj „uhorskí“: nevedeli po maďarsky. Vedel o tom svoje František Sasinek: „Ačkoľvek dejepisne zistené je len o kráľovi Žigmundovi, že okrem iných jazykov hovoril i kumánsky (maďarsky), a o kráľovi Matejovi, že znal i maďarsky, predsa tento nemal dvor maďarský, ale český; vydal nielen veľký počet listín českých, ale i listinu glagolskú. Dosť sa Viliam Fraknói (do roku 1874 Viliam Frankl), rodák z Mojmíroviec, katolícky biskup, tajomník Uhorskej akadémie vied) nachodil po archívoch domácich a zahraničných, ale nikde nenašiel ani riadočka maďarského po kráľovi Matejovi.“

Medzitým kráľovstvo prežilo obdobie križiackych výprav, ktoré 27. novembra 1095 na synode v Clermonte vyhlásil ako „svätú vojnu“ proti moslimom pápež Urban II. Keď sa účastníci prvej výpravy (1096), ktorí v Česku podnietili protižidovské pogromy, dostali do okolia Nitry, slovenské obyvateľstvo sa postavilo na ochranu židov, a križiakov rozprášilo. Tento čin charakterizoval celé storočia slovensko-židovské vzťahy.

Milí podčiarnici, prečo nesmú Slováci nazrieť do svojho vlastného zrkadla sami, svojimi očami? Prečo im nadávate hlava – nehlava? Čítajte, čo píšu a v pokore nad tým premýšľajte. Ak vám naozaj ide o pravdu. / 6. 2. 2019.