Slovensko 21. decembra (HSP/Foto:HSP)

22. decembra sa nemusíte cítiť hlúpo

Drvivá väčšina starobylých náboženstiev bola presvedčená o blížiacom sa konci sveta, presnejšie o kolobehu svetov, ktoré sa striedali zároveň s kalendárom. Rozdiely boli len v dĺžke cyklov. Kým protoindické náboženstvá hovorili o obnove sveta  raz za 17 miliónov rokov (Mayovia rátali v kratšom cykle 5126 rokov), drvivá väčšina nám známych starovekých kultov z Blízkeho východu zameriavala pozornosť na slnečný cyklus, tj. obdobie jedného roka. Koniec roka (zvyčajne v období prelomu februára a marca) sprevádzali kajúce rituály a krv striekajúca na pár metrov od sebabičujúcich flagelantov, ale i následné orgiastické hostiny, pri pohľade na ktoré by sa pýril možno aj rímsky Caligula.

Zánik a trestanie, zrod nového a bujará oslava – reminiscencie k nám doznievajú aj do dnešných silvestrovských časov, v ktorých o náboženstve Marduka, či o tanci Šivu našinec nevie veľa. Myšlienka „konca“ zrejme ale v ľuďoch uvoľňuje archetypy spoločné so starovekým človekom a čím viac jej uveríme, tým väčšmi musíme byť pripravení na správanie, ktoré sa bude menej či viac vymykať z normálu. Očakávaný koniec sveta nemusí byť – s výnimkou apokalyptických siekt – príčinou hromadných samovrážd (Svätyňa ľudu, Guyana, 907; Slnečný chrám, Švajčiarsko, 75; Hnutie za obnovu Desatora, 450), ale predsa môže dodávať ľuďom odvahu vykonať obludné činy (masakra v Connecticate?).

Apokalyptických fanatikov zvyčajne neutíšia argumenty vedcov od SAV po NASA, ani hlasy politikov, či náboženských vodcov, nech by išlo o Obamu, Putina či Benedikta XVI. Ak by mali v sebe racionálne jadro, myšlienku konca sveta by predsa nebrali tak vážne. Na druhej strane v každom z nás hlodá malý červík pochybností, ktorý potrebuje byť včera, dnes i zajtra kŕmený upokojujúcimi správami. Tu je zopár z nich: Prečo to nepríde 21. decembra?

Vzbura planéty Zem

SOPKY NIE. S výnimkou obdobia formovania planéty Zem nikdy nedošlo k takej rozsiahlej vulkanickej aktivite, ktorá by mala za následok totálnu skazu. Dnes vieme, že v decembri tohto roku k ničomu podobnému nedôjde. Aj malým sopečným erupciám totiž predchádzajú otrasy zeme. Pri erupcii, ktorá by pohltila celú Zem, by sme signály o blížiacom sa konci mali nie dni,  ale celé desaťročia vopred.

Simultánnu „plynatosť“ sopky v Ekvádore a Indonézii v tej istý deň (17. decembra) za takéto varovanie považovať nemožno. Obe totiž patrili do kategórie činných sopiek už predtým. Keby sa však prebudil Yellowstone a trebárs naša stredoslovenská sopka Poľana, bol by to už pádny dôvod na dočítanie článku do konca. Navyše  hrozbu by nepredstavovala priamo láva, ale predovšetkým mraky popola, ktoré by na dlhé mesiace či roky zahalili slnečný svit.  21. december by sľubovaným „deathline“ termínom nebol. Život by sa napriek mrazu udržal ešte dlho, prinajmenšom slony v Rusku by vydržali dovtedy, kým by sa neminula všetka vodka.

ANI ZEMETRAS, ČI TSUNAMI – Zem je v strese neustále. My jej problémy  vnímame len vďaka pohybom zemských „vrások“, čiže obrovských litosferických dosiek. Sopečná činnosť či zemetrasenia predstavujú práve ono uvoľňovanie napätia medzi zemským jadrom, plášťom a tou tenučkou vrstvou make-upu zemskej kôry. Desať z desiatich najničivejších zemetrasení vzniká práve v zlomoch medzi litosferickými platňami, ktoré sú veľké ako celé kontinenty.  Akokoľvek ničivé by teda zemetrasenie bolo, jeho účinky by boli len lokálne na okrajoch platní, tj. nezasiahli by celú planétu.

Výnimkou by mohlo byť podmorské zemetrasenie dosiaľ nepredstaviteľných rozmerov (akoby pred našimi očami za pár sekúnd vyrástla päťkilometrová hora alebo naopak celý Mount Blanc sa prepadol pod morskú hladinu. Takéto pohyby by nutne prebudili spiaceho Poseidona, ktorý by cez celú planétu prehnal niekoľkokrát kilometrové tsunami. Následky netreba popisovať. Utešiť môže, že signály o zemetrasení takýchto obrovských rozmerov by sme v podobe väčších či menších otrasov mali nie roky, ale celé desaťročia vopred.

Vzbura človeka

ATÓMOVÉ ZBRANE PRISLABÉ. Hádam to nikoho nesklame, ale ľudstvo momentálne už nedisponuje takým atómovým potenciálom, ktorý by bol schopný vyhubiť všetko živé. Poďakovať môžeme Gorbačovovi s Raeganom, ktorí na konci studenej vojny uzravreli zmluvy o redukcii počtov atómových hlavíc. Od ich čias klesol počet jadrových zbraní deväťnásobne.  Dnes sa v prísne strážených skladoch nachádzajú jadrové zbrane schopné zničiť „iba“ tretinu našej planéty.

Hrozba z vesmíru?

POKAŠĽÁVANIE SLNKA? Čo život dáva, to ho môže aj vziať. Slnečné erupcie v sebe skrývajú také množstvo energie, že by mohli spáliť Zem na popol. Nás môže tešiť fakt, že sme od našej vesmírnej mikrovlnky 150 miliónov kilometrov ďaleko a slnečné protuberancie nie sú schopné zasiahnuť ani omnoho bližší Merkúr. Aby bola slnečná erupcia schopná zasiahnuť našu planétu, musela by byť jednak stonásobne väčšia než tie, ktoré sme dosiaľ pozorovali, jednak by si zo všetkých možných smerov musela zvoliť presne náš smer. Ak by chcela vyhubiť život na Zemi 21. decembra, potom by sme tento žeravý oblak plynu spozorovali už predvčerom a ceny azbestu na svetových burzách by preskočili cenu platiny.

KOMÉTA? Zo všetkých  možných “koncov sveta” je asteroid  tou najpravdepodobnejšou možnosťou. Ak by mala v priatok dopadnúť na Zem kométa, ktorá by zničil všetok život, astronómovia by ju sledovali už roky dopredu a aj my by sme mali posledné týždne možnosť sledovať vlasaticu na nočnej oblohe voľným okom.

A ČO MIMOZEMŠTANIA? V kategórii nepredvídateľných, ale aj najmenej pravdepodobných je pozdrav od votrelcov z vesmíru. Nemáme na mysli „neinteligentné“ formy života, baktérie, vírusy, ktoré by mohli poškodiť biosféru Zeme, zhoreli by totiž v atmosfére aj s meteorom, na ktorom by prileteli.

Skôr sa dotýkame myšlienky popularizovanej v horších či lepších hollywoodskych fikciách a rozprávkach. Len cudzie inteligentné formy života, ktoré by boli technologicky schopné prekonať nezmerné vzdialenosti medzi hviezdami, by zároveň mohli zničiť život na Zemi. Práve ich inteligencia je však pre nás útechou. Ak by si dávali námahu precestovať polovicu vesmíru, prečo by našu planétu ničili. Nie je vari vo vesmíre dostatok iných „mŕtvych“ lietajúcich šutrov? Ak by Zem chceli konolonizovať, ničenie  by im nijako neprospelo.

Vymeňte kalendár a palácového šaša

Mayom nešlo o koniec sveta, ale o koniec cyklu. O výmenu kalendárov, keď namiesto „hanbatých“ áut 2012 na stene zavesí nežná polovička na stenu krásy vodopádov 2013. Koniec sveta si navyše staroveké civilizácie nepredstavovali ako koniec vesmíru, ani ako koniec planéty, či života. Desila ich predstava zániku uctievania vlastných božstiev, predstava zániku vlastnej civilizácie.

Panovnícke dynastie ale vymierali, bohovia, bôžikovia a modly sa menili, ľudstvo však ostávalo. Pastierovi oviec z Araratu bolo jedno, či odvádzal syr babylonskému alebo perzskému kráľovi. Kým ovce dojili…