1968 – Mýtus “Pražskej jari”, 3. časť: Silové riešenie bolo úspešné a vydržalo 2 desaťročia

Bratislava 17. augusta 2018 (HSP/Foto:wikimedia, Národná koalícia)

Politická situácia v Československu je dobre doložená z dobových dokumentov. Menšia pozornosť je ale venovaná politicko-strategickej situácii vo svete. USA sa v 60.tých rokoch angažovali vojensky v Laose a Južnom Vietname. Americká spoločnosť bola rozdelená, začali masové protesty proti vojne vo Vietname a po vražde M. L. Kinga i rasové nepokoje. Na Blízkom východe po “šesť dňovej vojne ” si Sovietsky zväz upevnil pozície ako spojenec Arabských štátov proti Izraelu. V Západnej Európe v lete roku 1968 došlo k silnému ľavicovému pohybu, ktorý výrazne ovplyvnil politickú situáciu najmä v Nemecku a Francúzsku. Z tohto pohľadu vývoj v Českoskoslovensku bol síce sledovaný, ale pre Západ to nebola priorita.

Sovietsky zväz ešte nevyčerpal extenzívne možnosti vývoja a jeho ozbrojené sily dosiahli neuveriteľnej sily – 45 tankových divízii, 88 motostreleckých a 7 výsadkových divízií. Letectvo a vojnové námorníctvo bolo hrozivou silou a spolu z vojskami štátov Varšavskej zmluvy na Európskom kontinente NATO bolo v defenzíve.

Pražská jar a zmeny, ktoré prebiehali, nebrali príliš do úvahy celkovú situáciu vo svete. Zodpovedalo to povojnovému vývoju, keď Československo rezignovalo na vlastnú politiku a fungovalo v rámci direktív z Moskvy. Za takejto situácie medzi materiálom na prípravu zjazdu KSČ bol i dokument “Formulovat a konstituovat Československé státní zájmy v oblasti vojenství”. To znamenalo, že jeden zo štátov Východného bloku sa chystá do budúcna realizovať samostatnú obrannú a zahraničnú politiku. Ak by nastúpený trend pokračoval, viedlo by to zákonite k vystúpeniu z Varšavskej zmluvy a bez Československa by sa zrútila celá strategická koncepcia Sovietskeho zväzu. Obranné pásmo z nárazníkových štátov by prestalo fungovať.

Celkový vývoj v Československu bol ovplyvnený už načrtnutými problémami, ktoré ale z domáceho pohľadu vtedajšieho politického a štátneho vedenia neboli brané do úvahy . Vystúpenie z Varšavskej zmluvy sa podarilo iba jedinému štátu Albánsku a to iba preto, že zasiahnuť vojensky sa dalo iba za cenu konfliktu z Juhosláviou, čo bolo nereálne. Geopolitickú polohu Československa a geostrategický význam pre Moskvu v Prahe nikto nebral do úvahy. S tým súviselo, že na území štátu boli skladované jadrové hlavice pre takticko – operačné rakety, ktoré mala Československá ľudová armáda vo výzbroji. Prísne tajné, ale stranícke vedenie o tom vedelo. Príprava na vojenský zásah bola od marca a postupovala rýchlo. Najvyššie velenie malo iba jednu podmienku – invázia začne v momente, keď budú jadrové hlavice pod kontrolou a odvezené. Politbyro súhlasilo, a tak všetko už prebiehalo v réžii vojenského plánovania.

Vojenská intervencia začala pod velením Vrchného veliteľa vojsk Varšavskej zmluvy maršála Jakubovského, jednu hodinu pred polnocou 20. augusta. Presne v tom čase veľvyslanci Sovietského zväzu všade žiadali okamžité prijatie u hláv štátov, kde boli akreditovaní a oznámili, že začala invázia, ale divízie neprekročia západné hranice Československa a nejedná sa o zahájenie vojny proti NATO štátom, vrátane neutrálneho Rakúska.

21. august 1968 začala VOJENSKÁ OPERÁCIA na vyriešenie vnútropolitickej situácie v Československu. Bolo to najväčšie vojenské nasadenie po roku 1945. V prvej vlne boli obsadené letiská a jedna výsadková divízia obsadila Prahu a samozrejme aj ÚV KSČ. Na Ruzyni pristávali transportné lietadlá v minútových intervaloch a prekvapenie bolo dokonalé. Z vojenského hľadiska bola invázia úspešná, predviedla silu a odhodlanie Sovietskeho zväzu. Zúčastnilo sa jej podľa odhadov asi 350 000 vojakov Sovietskych ozbrojených síl, to znamenalo v prvej vlne 20 a v druhej 10 divízií. Išlo o kolektívny zásah. Maďarská ľudová armáda, ktorá bola nasadená na Slovensku, mala 20.000 vojakov, Nemecká ľudová armáda (DDR) vyše 40.000, ale zostali ako záloha na hraniciach a priamo intervencie sa nezúčastnili. Poľská ľudová armáda 30.000 , bulharská 2.000. Iba pre ilustráciu, poľské jednotky mali 456 tankov, celkovo sa odhaduje počet tankov na viac ako 3.000. Občania štátu sa prebudili ráno 21. augusta do politickej reality a silové riešenie vydržalo dve desaťročia.

Ak dnes sa chceme pozrieť dozadu na to, čo sa stalo, treba byť aj v trochu širšom obraze, ako je jednoduchý a sčasti idealizovaný pohľad na “obrodný proces a Pražská jar.”

Peter Sokol a Karol Kulašík CSc. – členovia Národnej koalície

1. časť si môžete prečítať TU

2. časť si môžete prečítať TU