Bratislava 16. augusta 2018 (HSP/Foto:wikipedia, Národná koalícia)

Uvoľnenie režimu jednej strany bolo výsledkom vnútorného vývoja vo vedení KSČ, no verejnosť sa mylne domnievala, že je to prirodzený vývoj späť k demokracii, ktorú si vtedy ešte väčšina spoločnosti dobre pamätala. Zrušenie cenzúry viedlo rýchlo k vyjadreniu iných, než oficiálnych názorov, ktoré našli veľkú odozvu v spoločnosti. Medzi nimi sa zjavil aj povestný manifest „dvetisíc slov“ L. Vaculíka, ktorý ale spôsobil zemetrasenie. Autor v ňom požadoval ďalšie pokračovanie reformného procesu, ale pod taktovkou KSČ v rámci organizácií Národného frontu. Objavili sa i ďalšie výzvy, mimo iných aj výzva na zrušenie Ľudových milícií. Na prvý pohľad nič závažného, ale autori výzvy zabudli, že veliteľom Ľudových milícii, straníckej ozbrojenej formácie s 80.000 tisíc členmi, je prvý tajomník KSC A. Dubček. Zverejnenie výzvy nemalo v spoločnosti žiadny výraznejší ohlas, ale v straníckych kruhoch a to nielen konzervatívneho krídla spôsobilo paniku. „Ozbrojená päsť robotníckej triedy a strany“, ktorá mala na zaistení prevratu vo februári 1948 rozhodujúci podiel, môže byť v rámci reformného procesu rozpustená. Reakcia prišla okamžite a to v Národnom zhromaždení, kde S. Kodaj, poslanec, generál a veliteľ Východného vojenského okruhu (Slovensko a časť Morava) – všetko v jednej osobe, označil spomínaný dokument za „kontrarevolučný program“.

Nebezpečné slovo v marxistickej terminológii, pred ktorým sa nesmie ustúpiť a kompromis nie je prijateľný. V tej dobe si ešte každý aj v Československej socialistickej republike pamätal Maďarskú revolúciu v roku 1956 a vojenské riešenie, ktoré realizovala Moskva. Reakcie politického vedenia KSČ boli jednoznačné, memorandum bolo odsúdené a usúdilo sa, že to by mohlo stačiť.

Bol to fatálny omyl, ktorý nebral do úvahy reakciu ostatných štátov Východného bloku a samozrejme ani Moskvy. Alexander Dubček, a nielen on, neodhadol situáciu, ktorá vznikla.

Československo od roku 1943, keď prezident Eduard Beneš podpísal v Moskve dohodu „o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci“ patrilo do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Nasledujúci historický vývoj ako konferencia v Jalte, Postupime a nastolenie „diktatúry proletariátu“ vo februári 1948 to definitívne potvrdili. Vtedajšia politická reprezentácia z nepochopiteľných dôvodov nebrala vôbec do úvahy existujúce mocenské rozdelenie Európy na Východ a Západ. Zrejme v ich myšlienkovom chápaní a hlavne presvedčení predpokladali, že režim sa dá reformovať – samozrejme pod vedením komunistickej strany a to by predsa vedenie bratských strán mohlo akceptovať. Ako ukázal ďalší vývoj, nemohlo.

V skutočnosti Československý štát (ČSSR) bol od roku 1956 členom Varšavskej zmluvy a podľa vtedajšieho chápania geopolitiky sme tvorili sme vonkajší obranný val Sovietskeho zväzu. DDR, ČSSR, Poľsko a Maďarsko bolo pre velenie Varšavskej zmluvy a Generálny štáb Sovietskych ozbrojených síl „strategické predpolie“. Zrejme koncom apríla sa k slovu prihlásilo velenie Varšavskej zmluvy a Ministerstvo obrany ZSSR. Podľa vtedajších strategických zámerov Československá ľudová armáda napriek vysokej technickej úrovni a počtom (200.000 vojakov) nebola schopná splniť úlohy, ktoré by v prípade vojny mala. V Československu, ako v jedinom štáte Východného bloku (okrem Rumunska), neboli umiestnené sovietske jednotky. Málo známe je, že bol v tejto otázke vykonávaný nátlak na Prahu, aby súhlasila s umiestnením istého počtu sovietskych vojakov na našom území. Všeobecne negatívne hodnotený prezident Antonín Novotný ale dvakrát takúto ponuku odmietol .

Politický posun a reformný program KSČ v momente, kedy sa dostal do podozrenia, že vedenie na čele s Alexandrom Dubčekom nemá situáciu pevne v rukách, otvoril možnosť aj pre angažovanosť sovietskej generality. Silové riešenie, rýchle a dokonale pripravené, by viedlo nielen k získaniu kontroly nad politickým vývojom, ale umožnilo by na strategicky významný priestor presunúť trvale sovietske jednotky.

To je menej známa druhá strana situácie v lete 1968. Zrejme aj z tohto dôvodu nedošlo k pokusom o ekonomický nátlak, alebo zastavenie dodávok plynu a nafty, na ktorej bol štát na 100 % závislý od Sovietskeho zväzu. Na dokreslenie situácie treba uviesť, že v polovici 60.tych rokov ozbrojené sily Sovietskeho zväzu disponovali funkčnými jadrovými zbraňami, ktoré umožňovali previesť prekvapujúci jadrový úder proti silám protivníka a jeho strategickým silám za oceánom. Početná prevaha pozemných divízií Spojených síl štátov Varšavskej zmluvy tvorila hrozivú kombináciu. Československu v rámci strategického plánovania bol práve krátko pred rokom 1968 v operačných plánoch pridelený samostatný front a predpokladalo sa použitie útočnej stratégie.

Ľudovo-demokratické štáty Východného bloku, združené vo vojenskej organizácii pod názvom Varšavská zmluva, začali pripravovať jediné prijateľné riešenie a to silové. Všetko ostatné, až do 21. augusta 1968, už bola iba hra o čas na prípravu najväčšej VOJENSKEJ OPERÁCIE po skončení II. svetovej vojny v Európe.

Jednania pokračovali medzi vedením bratských komunistických strán, aktivity vyvrcholili „vlakovou diplomaciu“ v Čiernej nad Tisou, kde Alexander Dubček a Leonid Brežnev rokovali v salónnych vlakoch, ktoré odišli večer do Košíc a Mukačeva. Sovietska delegácia utajila, že v Mukačeve sú všetci predstavitelia DDR, Maďarska, Bulharska a Poľska. K výkladom Pražskej jari patrí i predstava o podvedení nášho straníckeho vedenia na jednaniach v Čiernej nad Tisou. V skutočnosti Generálny tajomník Alexander Dubček mal informácie o Mukačeve a to dokonca z Generálneho štábu ČSLA. Nechal si ich ale pre seba, a tak ako po Drážďanoch, neinformoval ani svojich najbližších.

Samostatnou kapitolou je vývoj na Slovensku. Treba povedať, že kritika o pasivite nemá žiadne oprávnenie. Praha bola hlavné mesto a tam sa rozhodovalo na straníckej a štítnej línii. Slovensko po roku 1961, pod názvom Československá socialistická republika stratilo aj minimálne vlastné zastúpenie, bol dokonca rušený aj Zbor povereníkov. Bratislava bola degradovaná na úroveň krajského mesta, ale zato zostal samostatný názov Komunistická strana Slovenska, podriadená ÚV KS v Prahe. Politický posun sa prejavil prekvapujúco v máji na oslavách Milana Rastislava Štefánika, ktoré sa s 200 tisícovým davom stalo najväčším zhromaždením v dejinách Slovenska. Vedenie strany a štátu bolo takouto účasťou šokované.

Dnes už uvoľnené dokumenty uvádzajú vystúpenie veľvyslanca Sovietskeho zväzu v Prahe, ktoré predniesol na zasadnutí najvyššieho vedenia politbyra v Moskve. Zdravé sily z najvyšších orgánov KSČ varovali pred pripravovaným zjazdom KSČ v Prahe s upozornením, že Slovensko sa môže odtrhnúť od ČSSR a to nebude separatizmus, ale záchrana jedného národa pred pohromou a záchranou socialistických výdobytkov. Ako diplomat znalý pomerov navrhol ako jediné možné riešenie „vstup vojsk“.

Peter Sokol a Karol Kulašík CSc. – členovia Národnej koalície

1. časť si môžete prečítať TU

3. časť si môžete prečítať TU