Môj profil 
Predplatné
V roku 1968, t.j. 50 rokov po páde Rakúsko-Uhorskej monarchie, a vzniku nového štátu Česko – Slovenskej republiky, došlo v hlavnom meste Praha vo vedení Komunistickej strany k vnútornému boju na vrchole mocenskej pyramídy. Nejednalo sa o nič nezvyklé, permanentný boj je typický aj pre navonok monolitnú stranu robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. Január roku 1968 pre vedenie “strany a štátu” otvoril novú dimenziu hľadania cesty s cieľom komunizmus “ješte pro tuhle generaci”, ako vyhlásil vtedajší prezident a prvý tajomník ÚV KSČ v jednej osobe (na Slovensku mimoriadne neobľúbený aj medzi komunistami), Antonín Novotný.
Vnútrostranícke pokusy o preskupovanie síl sa na veľké prekvapenie nielen verejnosti, ale i členov komunistickej strany, rýchlo koncentrovali proti A. Novotnému. Novotný, ktorý vládol tvrdou rukou a mal dovtedy neotrasiteľné postavenie, musel urobiť nepredstaviteľný krok – abdikoval na funkciu prezidenta. Samozrejme, odstúpil aj z vedenia strany a všetci sa zhodli na rozdelení funkcie.
Bolo treba nájsť rýchlo vhodnú osobu na prezidenta a vypukol menej viditeľný, ale zato ostrý boj o šéfa strany.
Začiatok legendy o “pražskej jari” sa zrodil zvolením nového generálneho tajomníka Alexandra Dubčeka, ktorý patril k mladšej straníckej garnitúre a nebol osobne spojný s procesmi v 50.-tych rokoch. Reprezentoval nový typ politika, ktorý bol narozdiel od predchádzajúcich výrazne sympatický a s úsmevom na tvári.
Druhá stránka mince ale bola menej známa. Dubček, ako syn jedného zo zakladateľov Komunistickej strany Slovenska, odišiel s rodičmi na začiatku 20.-tych rokov budovať socializmus do Sovietskeho zväzu. INTERHELPO, ako sa celý projekt volal, skončilo v Kazachstane. Dubček tam vyrástol a absolvoval školy, po rusky hovoril rovnako dobre ako po slovensky a ešte ako prvý tajomník si písal poznámky väčšinou v ruštine.
Na najvyšší post v strane a tým i v štáte sa dostal ako kompromisný kandidát, nakoľko súperiace skupiny v strane sa na ňom zhodli ako politicky slabej postave. Bol to zásadný kompromis vo vedení s tým, že druhé kolo sa pripraví neskoršie.
Zjednodušene môžeme konštatovať, že konzervatívne a staršie krídlo sa chystalo na stretnutie s mladším, vzdelanejším krídlom strany, ktoré nebolo kompromitované stalinskými čistkami. Treba zdôrazniť, že tzv. reformátorské krídlo boli marxisti – leninisti rovnako ako ich ich protivníci, a ich cieľom bolo presadiť sa osobne a nájsť prijateľnejšiu podobu pre režim, a tak vznikol projekt „SOCIALIZMUS S ĽUDSKOU TVÁROU“.
Pohyb v spoločnosti a reakcia obyvateľstva na “uvoľnenie” kontroly sa prejavila zvýšeným záujmom o politiku a snahou zakladať organizácie stojace mimo komunistickej strany. Zrušenie cenzúry bolo najvýraznejším prejavom politických zmien. Ukázal sa nový rozmer politiky, publikovali sa iné ako oficiálne názory a ako vedľajší efekt sa zjavila zahraničná (západná) tlač, čo bolo dovtedy nepredstaviteľným úkazom.
V štátoch socialistického bloku to ale vyvolalo vo vedení komunistických strán prekvapenie, nervozitu a veľmi rýchlo i obavy. Monopol moci bol nedeliteľný a reakcia nasledovala mimoriadne rýchlo. Stretnutie vedúcich predstaviteľov sovietskych, východonemeckých, poľských, maďarských a bulharských komunistov v Drážďanoch s delegáciou KSČ vedenou A. Dubčekom malo jedinú tému – vnútropolitická situácia v Československu. Prvý raz bolo otvorene povedané, že vývoj v ČSSR sa dotýka všetkých štátov Varšavskej zmluvy. Ako sa sluší podľa protokolu, predniesol to najstarší a najvernejší z verných Moskve Walter Ulbricht. Sovietsky premiér A. Kosygin to na záver sformuloval úplne jasne a stručne: “vec ČSSR je našou spoločnou vecou a my to neprenecháme nášmu nepriateľovi za žiadnu cenu”.
Zaujímavou je i reakcia A. Dubčeka. Reagoval defenzívne, priznal existenciu istých extrémov a vyhol sa názorovej konfrontácii. Na stretnutí, ktoré prebehlo iba deň po abdikácii prezidenta A. Novotného, sa prejednávali aj kandidáti na voľné miesto na Hradčanoch. Za najvhodnejšieho kandidáta Sovieti považovali starého generála L. Svobodu, a tak sa aj stalo. Dubčekov postoj v Drážďanoch mal pokračovanie, ktoré naznačovalo budúce problémy, nakoľko generálny tajomník KSČ neinformoval o výsledkoch celé vedenie strany. Samozrejme členovia sa tiež nič nedozvedeli a ľud netušil že sa rysujú problémy .
O mesiac neskôr, koncom mája 1968 na zasadnutí ÚV KSČ, Dubček a jeho vedenie strany obhajovali svoj postup proti vlastnej opozícii a svoju predstavu o reformnom projekte. Na zasadnutí sa prvý raz hovorilo, že “hrozí nebezpečenstvo z pravej strany ” a generálny tajomník to ukončil výrokom “demokracia, ale socialistická”.
Dnes, s odstupom času, je zarážajúca naivita tej časti vedenia strany, ktorá stála za A. Dubčekom. Nedokázali odhadnúť nebezpečenstvo, ktoré im hrozí od ostatných komunistických strán a nevideli a vôbec nechápali pohyb v spoločnosti, ktorá očakávala ďalšie uvoľnenie politického systému. Dubček sa pokúšal v podstate oportunistickým manévrovaním riešiť stupňovania rozporov vo vnútri komunistickej strany. Realizáciu rezolúcie, ktorú jeho vedenie prijalo, bolo možné presadiť iba za pomoci mocenských nástrojov. Moskva a bratské socialistické štáty očakávali zastavenie stupňovania demokratizácie použitím sily, ale tak isto, ako malo vtedajšie vedenie chybný odhad na stav a požiadavky spoločnosti, mali aj úplne nereálny odhad na ďalšie kroky v rámci Varšavskej zmluvy.
Eskalácia napätia bola naprogramovaná a politický vývoj na začiatku leta 1968 to potvrdil.
Peter Sokol a Karol Kulašík CSc. – členovia Národnej koalície
2. časť si môžete prečítať TU
3. časť si môžete prečítať TU
.jpg)
