Do „natiohungarica“, do uhorského národa, zrazu nemali patriť tí, ktorí nebolí „súčasťou podmaniteľov“ kedysi v 9. či 10. storočí, resp. ktorí odmietajú bojovať „za vlasť“ so zbraňou v ruke. Zabudlo sa na šľachticov Poznana a Hunta, ktorí pomohli Štefanovi založiť Uhorsko ako „štát mnohých jazykov“. „Potomkovia“ bojovných rákociovcov a antihabsburgovcov, sa zrazu cítili byť „viac hodní“ členovia „natiohungarica“, ako mierumilovní – povedzme – konzervatívni monarchisti. Prvý, a hneď krvavý skutok tohto charakteru, sa udial na sneme v Onóde už v roku 1707, a aj keď sa to tak v oficiálnej historiografii nevníma, bol to významný predel v slovensko-maďarskom spolužití. Šable a výklad histórie sa stali zbraňami, ktoré ničili budúcnosť Uhorska, pretože nemalo byť Uhorskom, ale – Maďarskom.

Prvý raz začal s „históriou“ šermovať v roku 1722 Michal Benčík, alias Mihály Bencsik, pomaďarčený Slovák, profesor uhorského práva na Trnavskejuniverzite. Vydal knihu, ktorú „venoval“ práve sa schádzajúcemu uhorskému snemu – „Novissima diaeta nobilissima principis statuum que et ordinum regni Hungariae“. Nuž, Benčík. Posmešne a hanlivo sa dotkol cti predovšetkým mešťanov a šľachty Trenčianskej stolice. Ironicky sa zmienil o pití piva (už vtedy ho zväčša pili Slováci), a o platení poplatkov denármi miesto zlatiek. Vážnejšie bolo obvinenie – konštatovanie o Trenčíne: „Jeho obyvatelia rozprávajú iba po slovensky a sú pravdepodobne pozostatkami Svätoplukovho ľudu, ktorý ako panovník v Panónii zo Skýtska prišlým Hunom a Maďarom predal zem, vodu a trávu za bieleho koňa, uzdu a za sedlo, a bol vyhnaný z krajiny. Jeho slovenský ľud sa utiahol do hornatých časti krajiny, ktoré sa tiahnu smerom k Morave a k Sliezsku, aby ho Maďari nenašli, no napokon stal sa na večnosť poddaný Maďarom a nájomcom pôdy, ktorého 80. zákonný článok kráľa Kolomana nazýva cudzincom (hosťom) ako na nevlastnej zemi pracujúceho.“

Toto vyvolalo veľké rozhorčenie v radoch trenčianskej šľachty, ale cítila sa dotknutá slovenská verejnosť vôbec. Zrejme so súhlasom a možno na pokyn trenčianskeho župana Jozefa Ilešháziho (1700–1766), ktorý bol aj krajinským sudcom a kráľovským pokladníkom a v roku 1742 založil papierne v Bobote a v Selci, a inštrukcie pre panských úradníkov vydal v slovenčine, vstupuje „do hry“ učený katolícky farár v Dubnici Ján Baltazár Magin.Jozef Ilešházi bol potomkom prvého direktora (správcu) oravského komposesorátu Gašpara Ilešháziho, manžela druhej dcéry Juraja Turza, Heleny. Pred smrťou konvertoval na katolícku vieru (zomrel 1648). To jeho otec, Juraj Ilešházi (1625–1689) pozval za správcu fary do Dubnice Magina.

Magin sa narodil vo Vrbovom 6. januára 1681, a encyklopédie ho uvádzajú ako slovenského básnika a historika a jeho vzdelanie spájajú so slávnym viedenskym kňazským seminárom Pázmaneom, ktorý odchoval aj mnohých iných nadaných slovenských chovancov. Magin tam nastúpil v roku 1706 a takmer sa stal jezuitom, keďže v rokoch 1717 a 1718 bol novicom Spoločnosti Ježišovej v Trenčíne, ale pre chorobu ho stade prepustili.Ako farár pôsobil v Jarku pri Nitre, v Košeci a napokon Dubnici nad Váhom. Od roku 1731 bol nitrianskym kanonikom. Mal široký historický a kultúrny rozhľada bol uvedomelým Slovákom.

Napísal niekoľko významných oslávnych básní, napríklad v roku 1729 to bola „Ekloga“, rozsiahla latinská báseň na oslavu druhého sobáša spomenutého Jozefa Ilešháziho. No najvýznamnejším jeho dielom je polemický spis z roku 1728„Muricessive apologiae Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptorisparsi, siveApologia pro inclitocomitatu Trenchiniensi / Ostne podsýpanéautorovi spisu Najnovšiemu snemu, alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena“. Bola to reakcia na Benčíkove/Bencsikove písačky. Magin svoje dielo napísal z poverenia zástupcov trenčianskej šľachty, duchovenstva a meštianstva, aby odpovedal na nevyberané útoky pomaďarčeného profesora. Je to hustoricky prvá národná obrana Slovákov vôbec.

Maginako autor necháva v svojom spise hovoriť učených priateľov Gnorimednopoliprostatusa (pričom meno tohto učenca je krycím menom autora), Gnorimena a Polifila. Tí sa zhodujú na tom, že hovoriť o počiatkoch národov je veľmi ťažko, lebo sú jednak zahmlené bájkami a jednak – vraj – „každý spisovateľ horlivo zakrýva nízky pôvod svojho národa“. Diskutujúci takto odmietajú prepiaty nacionalizmus a prejavy národného šovinizmu a odsudzujú nacionálnu nevraživosť, a z toho hľadiska aj názory a útok Benčíka proti mestu Trenčín a celej Trenčianskej stolici. Bránia symbolicky Trenčín ako baránka a Trenčiansku stolicu ako jeleňa, a to podľa symbolov na ich erboch.

Diskusia sa začína históriou Trenčína, poukazom na jeho starodávnosť a význam, a pokračuje rozpravou o dejinách slova/e/nského národa. V súlade so starou slovenskou tradíciou – zvonku, teda zo strany českého skúmateľa Niederleho akoby „zrušenou“ – označujú Slovákov za pôvodných obyvateľov na strednom Dunaji. Maginich ústami učených priateľov pokladá za členov slávneho slovanského národa, jasne ich diferencuje od Čechov, Poliakov, Rusínov a iných Slovanov. Prvý raz sa poukazuje na etnickú celistvosť slovenského národa a vymedzujú sa jeho územie a hranice. Diskutuje sa o rozšírení slovenského jazyka a o autochtónnosti a slávnej minulosti Slovákov v Uhorsku. Diskutéri dobre poznajú hlavné vývinové tendencie národných pohybov a slovenského národného uvedomovania. Dobre sa vyznajú v cyrilometodskej tradícii.

Proti Bencsikovej podmaniteľskej teórii prichádzajú Maginovi diskutujúci učenci s pohostinnou teóriou, podľa ktorej Slováci prijali Maďarov v 10. storočí ako hostí.Sú tu zárodky tzv. zmluvnej teórie o vzniku uhorského národa.Maginovi učenci zdôraznili podiel Slovákov na budovaní uhorského štátu od jeho začiatku. Takýmto spôsobom obhajovali rovnaké práva Slovákov v Uhorsku: „Slováci, uhorskí Slovania, sú členmi toho istého národa ako Maďari“, teda uhorského národa. Argumentačne odmietli stotožňovanie pojmov „Uhor“ a „Maďar“ – čo je vlastne dodnes určitá vážna prekážka k rovnakému prístupu k spoločným uhorským dejinám z maďarskej strany.

Hlavným zámerom Maginovhospisu bolo obhájiť rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku a predovšetkým ich právo hlásiť sa k feudálnemu stavovskému, „natio hungarica“. Maginovi „rozhľadení učenci“ to dokázali priam ukážkovo. Dielo ako celok vyznieva ako úspešná celoslovenská obrana.Nakoniec celý spor dopadol zo slovenského hľadiska celkom dobre. Ján Baltazár Magin obhájil rovné postavenie Slovákov a Benčíkova kniha bola verejne spálená, lebo vtedajšie vládnuce kruhy v Uhorsku si neželali podnecovanie národnostných rozbrojov.

Maginova obrana nastoľovaním tzv. zmluvnej teórie vzniku štátu a jeho práva je podstatou konštitučnej formy vlády, teda vlastne predchodcom meštiansko-osvietenského chápania národa a jeho atribútov. Možno si dostatočne neuvedomujeme, že Maginovetézy o rovnoprávnosti Slovákov v Uhorsku vošli do povedomia generácii národovcov astali sa súčasťou slovenskej národnej filozofie i politiky. Maginova argumentácia sa stala súčasťou väčšiny nasledujúcich obrán slovenského národa, pracovali s ňou Juraj Fándly, Matej Bel a iní.Vyvrcholením národného obrodenia usilujúceho sa o „národnú rovnoprávnosť“bolo slovenské povstanie v rokoch 1848-1849, prvé ozbrojené vystúpenie Slovákov v čase formovania sa novodobých národov Európy. Jeho cieľom podľa Žiadosti slovenského národa z mája 1948 bol totiž boj za„národnú rovnoprávnosť“ v Uhorsku na základe národného sebaurčenia, národnej politickej správy a ďalších atribútov národnej svojbytnosti.

Ján Baltazár Magin bol teda osnovateľom základnej tézy slovenskej politiky v podstate až do tridsiatych rokov 20. storočia. Prvoradým cieľom slovenskej politiky až dovtedy nebola štátna samostatnosť, to skôr bol iba sen. Tým cieľom bol „národ“ od čias Mateja Šuhajdu (1806-1872), autora nemecky napísanej knihy „Maďarizmus v Uhorsku z právnej, historickej a rečovej stránky“ z roku 1834.

Uvádza v nej: „Národ ako hodnota stojí vyššie ako vlasť v ponímaní štátneho útvaru.“ Tento cieľ pretrval až do roku 1938, Andrejovi Hlinkovi postačovala autonómia, chcel „samostatný, neodvislý, individuálny slovenský národ v rámci autonómie“. Ba ešte aj 13. marca 1939 bol národ viac ako štát, k vyhláseniu štátu 14. marca 1939 „musel“ Slovákov „dotlačiť“ Adolf Hitler. Keď na konci vojny tento štát skončil, jeho prezident Jozef Tiso v obrannej reči pred Národným súdom 17. a 18. marca 1947 povedal: „Národ slovenský stal sa takto rovnocenným národom s ostatnými národmi, medzi ktorými má právo žiť ako rovný s rovným v akejkoľvek konštelácii, teda i v novoobnovenej republike Česko-Slovenskej ako rovný s rovným, nič inšieho nehlásam.“ Tisícročné slovenské skúseností zo žitia bez štátu boli silné, možno preto dodnes (práve dnes!) akoby sme tápali pri jeho riadení. Akoby sme si ešte stále dostatočne neuvedomovali, že štát je systém na prežitie národa.

Z literárneho hľadiska je Maginova obrana typickou ukážkou v barokovom období vznikajúceho dobového literárneho žánru – národnej obrany. Jeho štýl sa opiera predovšetkým o bibliu a súvekú vedeckú literatúru.V zhode s vtedajším úsilím o beletrizáciu vedecko-populárnej prózy monotónnosť a rozvláčnosť rozprávania spestrujú satirické pasáže, verše, príslovia a slovné hračky.

Ján Baltazár Magin, dôležitá postava pre rozvoj slovenského národného povedomia v prvých desaťročiach 18. storočia,ale s dosahom takmer dodnes, zomrel ako 54-ročný27. marca 1735 v Dubnici nad Váhom. Od roku 2020 má v tomto meste pamätník s bustou. V zozname ulíc a námestí v našom hlavnom meste sa však meno tohto muža nenachádza. Ako sme už v našom seriáli niekoľkokrát uviedli, nie je, žiaľ, jediný spomedzi osobností, ktoré vytvárali svojimi činmi našu minulosť, a tak i prítomnosť.

Marián Tkáč