Bratislava 5. decembra 2021 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Tento muž je jedným z najvýraznejších príkladov nepochybnej slovenskosti v 17. storočí. V slovníkoch sa pri jeho mene uvádza, že bol slovenským filozofom a polyhistorom, encyklopedistom, redaktorom, zástancom novoscholastickej filozofie

Martin Svätojánsky sa narodil 20. októbra 1633 v Liptovskom Svätom Jáne, v slovenskej šľachtickej rodine. V rodine zemana a liptovského podžupana Michala Svätojánskeho / Sentivániho a jeho manželky Kataríny Kubíniovej. Ako príslušník starého slovenského šľachtického rodu sa celý život hlásil k slovenskému pôvodu. Toto je veľmi dôležité zdôrazniť a uvedomiť si, lebo v slovenskom povedomí dosiaľ rezonuje mináčovská predstava Slovákov ako plebejského národa. Ako vidíme, mali sme aj národne uvedomelú šľachtu. Pokiaľ však ide o Mináča: Pánboh zaplať za jeho „Dúchanie do pahrieb“. Aj keď v mnohom nemal pravdu, mnohým otvoril oči.

V našich dejinách bolo (i je) mnoho Slovákov, ktorí sa nehlásili k svojmu pôvodu. Nebol to však Svätojánskeho prípad. On sa nielenže považoval za Slováka, ale bol presvedčený, že Slováci (Panónci) sú pôvodnými obyvateľmi tohto územia medzi Tisou a Karpatami: „Prví obyvatelia Panónie boli Panónci – tak sa v stredoveku a novoveku označovali Slováci. Ich jazyk, čo je úplne jasné, bol slovenský.“ Už len pripomeňme, že teóriu o hromadnom prisťahovaní sa Slovanov z východu, z „pravlasti“ niekde v Poľsku, Bielorusku alebo na Ukrajine, vynašiel Čech Niederle až koncom 19. storočia. Podľa najstaršej slovenskej tradície boli Slováci pôvodnými obyvateľmi severnej časti karpatského bazéna už od doby pred narodením Krista.

Vráťme sa však ku Svätojánskovcom. V roku 1464 sa ako liptovský podžupan spomína Štefan zo Svätého Jána, ktorý v záujme spravodlivosti svedčil za ohrozenú zemianku. V roku 1554 založil Ján – vtedy „Szent-Iványi“, podľa webovej stránky mesta „horlivý protestant“, šľachtickú školu. Jeho syn Gašpar bol vynikajúcim banským odborníkom, spravujúcim Zemiansky banský úrad na Boci.

Najznámejším členom tohto rodu, ktorý dosiahol svetové meno, bol jezuita Martin Svätojánsky / Sentiváni. Spájanie Slovenska a jeho znamenitých mužov so svetom je akosi u nás pretrvávajúco zanedbávané – zrejme zvonku programovo a znútra najskôr našou skromnosťou a možno väčšmi neinformovanosťou. O tom, že Slovensko malo „identitu“ už v 17. storočí, svedčí korešpondencia anglického fyzika a alchymistu Izáka Newtona, o ktorom sme sa učili na fyzike. Newton svojmu priateľovi sirovi Astonovi, ktorý sa chystal navštíviť Uhorsko, napísal: „Zistite, či v Kremnici v Uhorsku železo na meď rozpúšťaním v skalicovej vode pretvárajú. Zistite tiež, či v Uhorsku, na Slovensku (in Sclavonia) a v Čechách nie sú zlatonosné rieky.“ Srdcom Uhorska bolo jakživ Slovensko, možno aj preto, že v pustách medzi Tisou a Dunajom sa „pretváraní železa na meď“ nedalo ani len uvažovať. Opakovane treba pripomínať, že „Uhorsko“ je pojem slovenský, a to, že do maďarčiny sa ani len nedostal, veľa napovedá. Newton ako „prírodospytec“ o Slovensku vedel, lebo naše územie bolo od dávna známe svojím nerastným bohatstvom a množstvom minerálnych prameňov. Z tohto dôvodu navštívil Slovensko aj iný významný alchymista Paracelsus v roku 1527. Pokiaľ ide o minerálne vody, tých máme doteraz dosť. Zväčša však odtekajú do potokov.

K „svetovosti“ Martina Svätojánskeho, ktorý vyštudoval mnohé odbory a dosiahol viacero hodností, bol dobrým pedagógom, organizátorom, vedcom, špecialistom na kanonické právo v Uhorsku – sa ešte dostaneme. V roku 1653 vstúpil ako dvadsaťročný do jezuitskej rehole a čoskoro pokračoval vo vyššom vzdelávaní na univerzite vo Viedni (študoval tu filozofiu), v rokoch 1661 – 1664 študoval v Trnave a v školskom roku 1664/1665 opäť vo Viedni, tentoraz teológiu. V roku 1665 dosiahol titul magistra filozofie a bol vysvätený za kňaza. Jeho život bol dynamický. Po kňazskej vysviacke pôsobil a učil na viacerých miestach: v Košiciach, Trnave, ale aj v Grazi, Viedni, kde pôsobil aj ako správca na Pázmaneu, a učil na univerzite v Mníchove. Patril však predovšetkým k vedúcim osobnostiam jezuitskej univerzity v Trnave. Jeho pedagogické zameranie bolo široké: pôsobil ako profesor syntaxe, spočiatku prednášal hebrejčinu, logiku a matematiku, neskôr bol profesorom kazuistiky a kontroverzie. V rokoch 1659 až 1661 bol prefektom mariánskej kongregácie v Trnave.

V roku 1674 sa stal aj správcom univerzitnej kníhtlačiarne. Tu sa tlačili knihy v latinčine, maďarčine, chorvátčine, aj v dobovej slovenčine, ktorá z dnešného pohľadu bola zmiešaninou slovenčiny a češtiny. Tu sa žiada citovať českého filológa Josefa Jungmanna, ktorý sa v roku 1825 vyjadril, že „český jazyk jest odnože slovenského neb slováckeho (nad Dunajem), od něhož se za starodávna až skoro do 14. století málo líšil, pro kterouž příčinu Slovákům, ano jazyk svůj méně než Čechové proměnili, nejstarší české spisy dobře srozumitelné a jako domáci jsou.“ Počas 22-ročného pôsobenia na čele kníhtlačiarne nielenže vylepšil jej technické vybavenie, vybudoval pre kníhtlačiareň nové priestory v novej budove kolégia, ale sa tiež pričinil o rozvoj papiernictva na rodnom Liptove. Od roku 1688 pristupoval k vydavateľskej činnosti „programovo“ tak, aby tlačila knihy pre všetky spoločenské vrstvy. V rokoch 1675 – 1703 pripravoval, redigoval a vydával kalendáre, vedeckú ročenku „Ephemerides“, pripravil nové vydanie uhorského práva „Corpus iuris hungarici“, ktoré vyšlo v roku 1696, pre Rusínov a Srbov vydával tzv. „glagolské katechizmy“ tlačené v azbuke.

V rokoch 1679 – 1705 bol aj prefektom univerzitnej knižnice, v Trnave, v tom čase najvýznamnejšej v celom Uhorsku. Mala vyše 15 000 zväzkov kníh, v roku 1690 vydal ich katalóg. Sentiváni mal vrúcny vzťah ku knihám. Vyjadril sa, že najhorším trestom pre neho by bolo, keby bol uväznený v tej najlepšie vybavenej knižnici a nemohol by sa žiadnej z tých kníh dotknúť.

Napísal a tlačou vydal 56 diel, uverejnil desiatky príspevkov vo svojich kalendároch a v odborných ročenkách. Písal vedecké práce z rôznych odborov i diela náboženské. Bol typickým barokovým autorom, ktorý reagoval na problémy a polemiky svojej doby.

Preslávilo ho predovšetkým encyklopedické dielo „Curiosiora et selectiora variarum scientarium miscellanea / Vzácnejšie rozmanitosti vybraté z rôznych vedných odborov“. Ide o prvú zachovanú trojzväzkovú všeobecnú encyklopédiu zo Slovenska, zároveň aj prvú uhorskú encyklopédiu. Prvý zväzok vyšiel v roku 1689. Encyklopédia je napísaná scholastickou formou otázok a odpovedí a je zhrnutím vtedajších poznatkov z histórie, prírodných vied, medicíny, techniky, astronómie a hospodárstva. Tretí zväzok tejto encyklopédie, ktorý sa zaoberá biológiou, je rozdelený do šiestich kapitol a zostavený podľa vtedy uznávaného Aristotelovho systému. Nachádzajú sa tu rozpravy o rastlinstve, šelmách, vtákoch a rybách. Ďalšia rozprava mala poľnohospodársky charakter a autor sa v nej zameral na škodcov poľnohospodárskych plodín, predovšetkým na škodlivý hmyz. Do skupiny chrobákov zaradil aj hady, pavúky, červy a muchy. A tiež pripustil a potvrdil scestný ľudový názor, že vši a blchy sa rodia zo špiny. Uviedol tiež niektoré, v tej dobe používané spôsoby ničenia hmyzu a možnosti využitia hmyzom produkovaných látok pre liečebné účely. Zaradil tam včelí a hadí jed. Toto dielo, ako jedna z prvých súborných prác v oblasti prírodných vied, znamenalo v druhej polovici 17. storočia veľký prínos pre biologickú literatúru v európskom rozmere.

Svätojánskeho „svetovosť“ súvisí najmä so svetovým ohlasom jeho apologetického diela „Päťdesiat dôvodov, prečo je katolícka viera tá pravá“. Vyšlo vo Varšave, Ľvove, Madride a iných európskych mestách. Známe bolo aj v severnom Taliansku a využívali ho aj írski katolíci vo svojich polemikách s anglikánmi. Jeden z nemeckých kniežat udelil Svätojánskemu za tento spis medailu a ponúkol mu vydanie súborného diela. V 19. storočí sa dielo dostalo aj do Severnej a Južnej Ameriky. Dvakrát ho vydali v Mexiku a raz v Buenos Aires. Dielo vyšlo dokonca v libanonskom Bejrúte. Posledné vydania sú zo začiatku 20. storočia.

Napísal aj dvadsať polemických protireformačných spisov v dobovej slovenčine s názvom „Čtyri a dvacet pochybování.“ Polemizoval napr. s názormi Giordana Bruna. Je aj autorom „Summarium chronologiae Hungaricae“ (1697). Ide o chronologické tabuľky osobností a udalostí aj s udaním prameňa, ktoré boli zhrnutím poznatkov o svetových a uhorských dejinách od najstarších čias až po 17. storočie. Vo svojich historických dielach podával obraz udalostí z pohľadu Slovenska, pričom vylučoval nadradenosť jedného národa nad druhým, obhajoval autonómiu Slovanov a Slovenska. Ďalšie Svätojánskeho diela: „Rectus modus interpretandi scripturam sacram“ (1696), „Ratio status futurae vitae“ (1699).

Jeho vedomosti mu neuberali na jeho ľudskosti. Často a rád chodil medzi jednoduchý ľud a rozumel si s ním výborne v rodnej reči. Vynikal ako ucelená, harmonicky jednotná osobnosť preniknutá ideálmi katolíckeho náboženstva. Voči sebe bol prísny v duchu apoštolskej rehole jezuitov, v správaní k iným vľúdny.

Martin Svätojánsky / Sentiváni bol nepochybne najvýznamnejším slovenským vzdelancom svojej doby. Napriek tomu dnes patrí medzi najzabúdanejšie osobnosti nášho národa. Zomrel 29. marca 1705 v Trnave. Jeho smrť vyvolala veľký zármutok medzi chudobnými, ktorých podporoval.

Marián Tkáč