Oveľa dôležitejšie je, že v našom seriáli môžeme tohto renesančného človeka, ovládajúceho všetky „umenia“, polyhistora, autora príležitostnej latinskej poézie, alegorických obrázkov a úvah o rečníckom umení, lekára, funkcionára na viedenskom cisárskom dvore, predstaviť ako príslušníka slovenského etnika/národa. Aj na ňom sa potvrdzuje, že Slováci mali svojich „zástupcov“ v európskych kultúrnych štruktúrach a teda dejinách nepretržite. Pritom je príznačné, že Sambucus je na Slovensku takmer úplne neznámy.

Narodil sa koncom júla 1531, bolo to len päť rokov po neslávno-slávnej bitke pri Moháči, po ktorej zaniklo staré Uhorsko a centrom nového Uhorska sa až do 19. storočia stalo Slovensko. Už len tento fakt nám dáva oprávnenie hovoriť, že Uhorsko bolo oveľa viac slovenské ako maďarské, a násilná snaha o zmenu na sklonku 19. storočia viedla k jeho zániku. Bratislava bola korunovačným mestom v rokoch 1563 – 1830, do Trnavy sa presťahovalo ostrihomské arcibiskupstvo v roku 1543 a do Ostrihomu sa vrátilo až v roku 1820. Trnava od roku 1635 a Košice od 1657 sídla jezuitských univerzít, sa nadlho stali centrami vzdelanosti.

Otec Peter Sambucus vlastnil tri domy a trikrát medzi rokmi 1545 až 1551 bol starostom Trnavy, a neskôr ho povýšili do šľachtického stavu. Významne podporoval syna vo vzdelávaní, a aj vďaka tomu sa stal jedným z mála Uhrov/Slovákov, ktorí pracovali na cisárskom dvore vo Viedni s dôležitým postavením. Už ako jedenásťročný (v roku 1542) začal študovať gréčtinu na Univerzite vo Viedni. O tri roky prestúpil na Univerzitu vo Wittenbergu, a pokračoval v štúdiu na Katolíckej univerzite v Inglostadte. Tam sa stretol s vtedajšími osobnosťami v oblasti rétoriky, matematiky, kozmografie a filológie. V Štrasburgu sa potom stretol s azda najlepším humanistom – pedagógom tej doby, Jeanom Sturmom, tvorcom prepracovaného školského systému, ktorý sa využíva dodnes. Potom študoval v Paríži, kde predniesol v septembri 1551 reč o tom, že chlapci majú poznať prv rečníkov, ako básnikov. Aj na jej základe získal tu titul magister filozofie a vrátil sa do Viedne, kde v mladom veku (ako dvadsaťjedenročný) nadväzuje kontakt s panovníckym rodom Habsburgovcov. Publikuje album „Images of Roman Emperors with Historical Notes“ (Obrazy ríšskych cisárov s historickými poznámkami), v ktorom približuje životy rakúskych a nemeckých cisárov, vrátane rodu Habsburgovcov. Pri tej príležitosti arcivojvodovi Maximiliánovi, budúcemu cisárovi pripomína povinnosť ochraňovať Panóniu (Slovensko) pred Turkami: „Žiadam vás, aby ste držali ochrannú ruku nado mnou a nad mojimi rodičmi, ktorí žijú v Trnave, kde sme vystavení mnohým nájazdom Turkov.“

Jeho cesta do Talianska a štúdium medicíny súviseli so štvorročným poverením (1553–1556) vychovávať dvoch mladíkov, príbuzných ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha. Bol teda zároveň vychovávateľom, aj študentom. Medicínu študoval jednak preto, že Padova a Bologna boli vychýrenými strediskami lekárskych štúdií, ale aj preto, že vtedajšia medicína, keď „experimentálna medicína bola v plienkach a cirkev nerada videla pitvy,“ mala blízky vzťah k filozofii. Sambucus získal licenciát lekárskych vied, ktorý mu neskôr poslúžil na vykonávanie práce dvorného lekára u Maximiliána.

Na univerzitách v spomínaných mestách aj prednášal a dokonca v aule univerzity v Padove je dodnes nástenná freska, ktorá ho zobrazuje ako významnú osobnosť, spojenú s univerzitou. Vtedy publikoval dva preklady v latinčine menej známych gréckych autorov, ktoré venoval svojmu patrónovi Mikulášovi Oláhovi.

V roku 1557 sa vrátil do Viedne, lebo zomrel správca cisárskej knižnice a Sambucus sa uchádzal o toto miesto, aby mohol vybudovať veľkú knižnicu, ktorá by sa stala základom pre rozvoj vzdelanosti v celej Európe. Zároveň pomáhal Mikulášovi Oláhovi reformovať mestskú školu, čím vstúpil do služieb cisára Ferdinanda, ktorý rozhodol o jeho stálom plate: prikázal Uhorskej kráľovskej komore v Bratislave vyplácať mu ako dvornému radcovi 50 zlatých. Tým bol oslobodený od dovtedajších záväzkov a povinností, a mohol sa venovať svojej vášni, zbieraniu manuskriptov (rukopisov) a starých kníh. Zvýšenie jeho doživotnej penzie na 200 zlatých v roku 1565 súvisí s dedikáciou knihy „Emblemata” cisárovi Maximilánovi.

Čoby zberateľ absolvoval mnohé zahraničné cesty s podporou Maximiliána. V tom čase ho poverili Fuggerovci – angažujúci sa v banskobystrickom mediarskom podniku – aby sa stal vychovávateľom Jacoba Fuggera. Po roku sa vrátil do Talianska, kde sa ako súkromný učiteľ a zberateľ pohyboval na území Padovy a Benátok. Medzitým navštívil Paríž, a zase sa vrátil do Talianska, kde a prehľadával trhy so starožitnosťami a rukopismi.

V roku 1563 vycestoval do Holandska, kde prišiel hľadať vhodného drevorytca pre tvorbu drevorytov pre svoje básne. Lebo tak, ako sa so študentským životom rozlúčil svojou zbierkou „Poemata“, rozhodol sa ukončiť svoj cestovateľský život zbierkou veršov a obrázkov „Emblemata“. Vydavateľ Christophe Plantin, umiestnil v tomto údajne grandióznom diele  drevoryty Holanďana Lucasa d´Heereho a ďalších umelcov. Tak vznikla jedna z najkrajších kníh emblémov tých čias, a osobitne v Taliansku budila veľký obdiv. Toto najslávnejšie Sambucusovo dielo knihou alegorických obrázkov s poetickým komentárom zväčša na tému ľudských mravov. Z 223 emblémov má 88 konkrétne venovanie a 27 básní je adresovaných ľuďom, ktorí boli zväčša ako on, členmi Republica literaria, čiže spolku renesančných a humanistických vzdelancov.

Z Holandska sa vrátil do Viedne, keď zomrel cisár Ferdinand (25. júla 1564). Sambucus daroval následníkovi trónu Maximiliánovi tri kódexy (knihy), medzi nimi aj Cicerónove „Oratores,“ čo mu pomohlo upevniť pozíciu na dvore. Zverili mu dokonca smútočnú reč nad hrobom cisára. Oficiálne sa stal Maximiliánovým dvorným historikom 3. septembra 1566. Na tomto poste vytvoril dekoratívny rodokmeň rodu Habsburgovcov a mapy Uhorska a Transylvánie.

Sambucus bol nadšený a zapálený bibliofil, zhromaždil veľkú zbierku vzácnych rukopisov a kníh. Jeho knižnica bola svojho času jednou z najväčších knižníc Európy. Vlastnil viac ako 600 rukopisov a 3000 tlačených diel a sám ju hrdo nazýval „Museolum.“ Mal v nej grécke a latinské rukopisy starých autorov, ale aj antické mince. Po jeho smrti sa stala majetkom viedenskej dvornej knižnice.

Na dvore ho zamestnávali nielen pre jeho vášeň pre „staré veci,“ ale aj preto, že ovládal jedenásť jazykov, okrem iných aj hebrejský, chaldejský či sýrsky jazyk. Do svojej práce bol tak horlivo zanietený, že si nenašiel čas na návštevu svojho otca na smrteľnej posteli. Dňa 1. septembra 1567 mu Maximilián udelil titul „comes palatinus“ a tzv. malý palatinát, ktorý zahŕňal právo vymenovávať notárov a sudcov, legitimovať nemanželské deti, udeľovať meštianske armálesy a všetky stupne akademických hodností. Spolu s touto výsadou dostal aj diplom, ktorý mu umožňoval vyučovať jazyky na Viedenskej univerzite. Dobová literatúra Viedenskej univerzity sa o ňom zmieňuje ako o „majstrovi slobodných umení a filozofie a historikovi veľmi známom, zamorenom Lutherovými dogmami.“ Prednášal na artistickej a lekárskej fakulte, na tej až do svojej smrti.

Počas pôsobenia na habsburskom dvore sa stretol aj s rôznymi ťažkosťami a prekážkami. Zomrel vo Viedni 13. júna 1584 vo veku päťdesiatštyri rokov.

Svojim širokospektrálnym životným dielom sa zapísal do dejín európskej učenosti. Pritom najcennejším poznatkom pre nás je fakt, že sa v diele „Obrazy starších a mladších lekárov a filozofov“ vydanom v roku 1574, priznáva k svojej slovenskej etnicite.

Marián Tkáč