Problém je len a len v tom, že Slováci z príčin objektívnych (ale i subjektívnych) nepestovali svoje historické vedomie a ľahkovážne nechali svoje dejiny vykladať iným. Vôbec im neprekážalo (a neprekáža), že starodávne nitrianske kráľovstvo (ak chcete, Veľkú Nitravu), ktoré podľa cudzích (nemeckých) zdrojov muselo existovať už v čase, keď Pribina staval chrámy v Brne, a to bolo pred rokom 831/936, pokojne nechali dodatočne „pokrstiť“ ako „Veľkú Moravu“.

Významní muži počas celých uhorských dejín (a to ešte ani v časoch Košúta a Petroviča-Petöfiho) v nijakom prípade neboli Maďarmi, nanajvýš Uhrami slovenského pôvodu. O jednom takom bude práve reč.

Všetko ľudské sa v dejinách vždy popsuje. A príčiny, ako obyčajne, bývajú na jednej i druhej strane. Poddaní odmietali byť „poddanými“ a šľachta zaiste z pýchy „zmalomyseľnela“ a presadila zostrenú formu poddanstva – nevoľníctvo, ako nie veľmi vydarenú reakciu na násilné vzbury tých druhých, poddaných. Nevoľníctvo bolo tvrdé poddanstvo, nevoľník už nebol „slobodným“ poddaným, ale človekom, ktorý plne patril svojmu pánovi a nemohol sa bez jeho súhlasu ženiť, vysťahovať, poslať deti na štúdiá, a tak ďalej. U nás sa s nevoľníctvom stretávame v roku 1514, a trvalo až do 18. storočia. Snem v roku 1563 však opäť uviedol do praxe staršie zásady sťahovania poddaných.

Príčinou jeho zavedenia bolo tzv. Dóžovo povstanie a spája sa s ním aj meno slovenského šľachtica Štefana Verbóciho, čiže Štefana z Verbovca, dnes na Ukrajine, asi 80 kilometrov od slovenských hraníc. Narodil sa v roku 1458 ako prvý syn Apolónii z Diakoviec a otcovi Osvaldovi, ktorý častejšie ako priezvisko Verbóci/Werböczy používal meno Kerepeci/Kerepeczy. O jeho štúdium a kariéru sa pričinil strýko, advokát Ján zvaný Literát. Štefan podľa všetkého študoval právo na Univerzite Istropolitane. Tu si osvojil rímske i cirkevné právo, ako aj uhorské obyčaje. Stal sa jedným z najlepších domácich odborníkov na právo. Po skončení školy stal sa hlavným kráľovským archivárom.

Tu pracoval od mája 1483 do konca roku 1485. Následne sa stal notárom súdu kráľovskej kúrie. Ako schopný notár bol poverený prípravou krajinského snemu v roku 1486. A práve tento snem rozhodol o kodifikácii uhorského práva podľa vzoru rímskeho práva, čo nemalo v dovtedajších uhorských dejinách obdobu. Na jar 1500 sa konal snem, zachoval sa rukopis, v ktorom Verbóci v mene  nižšej šľachty žiada panovníka, aby donútil svetských i cirkevných barónov postaviť bandériá a vysokých cirkevných hodnostárov pri výbere cirkevného desiatku primäl dodržiavať staré obyčaje. Na začiatku roku 1502 bol vymenovaný za protonotára, tí boli štyria a vymenúvali ich štyria najvyšší sudcovia krajiny – palatín, krajinský sudca, sedmohradský vojvodca a personalis, nadriadený notárov kráľovskej kúrie. Protonotári riadili celé súdne konanie, vypracúvali rozsudky a vydávali ich v písomnej podobe.

Verbóciho za protonotára vymenoval krajinský sudca a súčasne sedmohradský vojvodca. Jeho nadriadeným bol do roku 1510 Peter, gróf zo Svätého Jura a Pezinka – o príslušníkoch tohto rodu sme písali v časti 147, ako o jednej z vetiev pokračovateľov slovenského roduHunt-Poznanovcov, od roku 1510 aj nový sedmohradský vojvodca Ján Zápoľský. Medzitým snem v roku 1505 schválil jeho návrh, ktorý vylučoval, aby sa po smrti kráľa Vladislava II. dostal na trón „cudzinec“. Zato ocenili Verbóciho tak, že snem odhlasoval vyberanie osobitnej pozemkovej dane v jeho prospech – čo bolo jediný raz v dejinách, aby sa daň nevyberala do štátnej kasy, ale v prospech jednotlivca.

Po vypracovaní Tripartita, plným názvom Tripartitum opus iuris consuetudinariiinclyti Regni Hungaria epartiumqueadnexarum = Trojdielne spracovanie obyčajového práva slávneho Uhorského kráľovstva a pripojených krajín (1500-1514), právnickej zbierky kodifikujúcej obyčajové právo v Uhorsku, politický význam Verbóciho výrazne vzrástol. Cieľom Tripartita bola kodifikácia feudálneho právneho systému a odstránenie stavu právnej neistoty, ktorá postihovala najmä nižšie vrstvy šľachty. Uhorský snem schválil Tripartitum v roku 1514 ako návrh zákonníka. Kráľ nepripojil k Tripartitu svoju pečať, a tak nenadobudlo formálne platnosť zákona. Napriek tomu sa začalo používať, pričom ho uznávala súdna prax, neskôr aj zákony a právna veda, ktoré sa odvolávali na jeho ustanovenia. Do rozpadu Rakúsko-Uhorska malo Tripartitum 46 vydaní, prvé vyšlo vo Viedni v roku 1517, na Slovensku v Bardejove v roku 1632. Na Slovensku s určitými zmenami vyvolanými zmenenými spoločensko-politickými pomermi platilo až do roku 1950.

V roku 1514 sa Verbócizúčastnil vojenských akcií proti Dóžovmu povstaniu a po jeho potlačení bol jedným z hlavných autorov zákona o pripútaní poddaných k pôde(nevoľníctve). Stal sa stúpencom Zápoľskovcov a vďaka nim a vyriešeným súdnym sporom získal rozsiahle majetky. V roku1516 sa stal kráľovským personalisom, čiže jedným z najvyšších krajinských hodnostárov so súdnou právomocou. Snem ho v roku 1521 zvolil za jedného z krajinských pokladníkov, bol zodpovedný za finančné záležitosti 28 „preddunajských“ žúp. Ako hlava strednej šľachty požadoval očistenie dvora od cudzincov a postihovanie luteránov smrťou a stratou celého majetku. V roku 1525 otvorene žiada pozbaviť všetkých Židov úradov. Jeho kariéra dosiahla vrchol. V júli 1525 ho na sneme v Hatvane jednohlasne zvolili za palatína, teda správcu kráľovského dvora, po tom, čo odvolal z tejto funkcie Štefana Bátoriho.

Vtedy sa Verbóci dopúšťa veľkej politickej chyby. On, ako  spojenec budúceho kráľa Zápoľského, mal v jednom pozemkovom spore rozhodovať o ich nároku a očakávalo sa od neho, že sa prikloní na stranu Zápoľského. Lenže Verbócisa držal práva a šokujúco rozhodol tak, ako považoval za spravodlivé, v neprospech Zápoľského. Uprednostnil právo a morálku pred servilnosťou, a čoskoro sa mu táto sudcovská poctivosť vypomstila. Už o rok, v roku 1526, keď sa na sneme na Rákošskom poli objavili ozbrojenci Štefana Bátoriho a obvinili palatína Verbóciho zo zrady, Zápoľský nepohol ani prstom. Verbóci sa ako predseda súdu podieľal na vyšetrovaní a potrestaní účastníkov baníckeho povstania v Banskej Bystrici, pričom si zo skonfiškovanej baníckej pokladnice Bratstva Božieho tela – údajne – prisvojil 1070 zlatých, a tak ho snem vyhlásil za velezradcu a odsúdil na stratu všetkých majetkov. Verbóci ušiel na svoje majetky na Dobrú Nivu, ale mal šťastie. Jeho oponenti sa uspokojili s odvolaním a nepostarali sa o vykonanie rozsudku, teda odňatie majetkov. Nuž aktuálna otázka: koľko má dnes Slovensko sudcov, ktorí by konali rovnako?

Keď sa Ján Zápoľský stal kráľom, predsa len vymenoval Verbóciho za hlavného kancelára a stal sa vyjednávačom s osmanskou Portou. Získal si dôveru Sulejmana II. Nádherného, ktorý ho po dobytí Budína vymenoval za hlavného sudcu osmanského Uhorska. Zomrel 13. októbra 1541 v Budíne, podľa jednej z verzii ho budínsky paša dal otráviť. V dejinách Uhorska zanechal stopu ako uznávaný právnik.

A Verbóciho zásady, ktorými sa riadil, sú povšimnutia hodné. Domáci neporiadok rozvrátil viac krajín ako vonkajší nepriatelia. Mier nemôže byť stály a pevný, ak sa neopiera o vládu práva. Kritizoval, že vládcovia vydávali podľa svojej vôle nariadenia a príkazy, ktoré sa navzájom väčšinou líšili, ba dokonca si navzájom odporovali. A dnes, po takmer 500 rokoch konajú vari inak? Nuž, takého sme mali rodáka, o ktorého vlastne vôbec nedbáme, kto už len tuší a jeho slovenskom pôvode, však priatelia podčiarnici?

„Iba malému počtu osôb, hoci aj šľachtického pôvodu, sa podarilo v období feudalizmu vyšvihnúť prakticky z ničoho na najvyššie posty v krajine,“ uvádza vo Verbóciho životopise Etik Štenpien, autor slovenského prekladu Tripartita z roku 2009.

Marián Tkáč