Severným smerom je do Moravian nad Váhom ani nie 50 kilometrov a práve z Moravian pochádza podoba najstaršej Slovenky. Je to Moravianska Venuša, jedno z vrcholných diel európskeho praveku, ktorej podobu do slonoviny vytesali domáci majstri pred 23-24-tisíc rokmi, teda pred tisícimi generáciami. Už tak dávno vstúpili slovenskí umelci do európskych dejín umenia.

Pravdaže, mali sme aj iné, aj mladšie Venuše, napríklad Veľkú Matku z Nitrianskeho Hrádku, „starú“ asi 8-tisíc rokov. Tá sa ocitla na dvojkorunáku. Dostala prednosť pred staršou kolegyňou ani nie tak pre vek, ale pre objemy. Na dvojkorunák by sa bacuľatá Moravianska Venuša jednoducho nezmestila. Nitriansky Hrádok leží južne od Nitry menej ako 35 kilometrov.

A do galérie najstarších „našich“ žien možno až priveľmi odvážne zaradíme aj Helenu, sv. Helenu, celým menom Flaviu Júliu Helenu Augustu, matku cisára Konštantína Veľkého. Robíme tak akoby na podnet Alana Dologa, ktorý v knihe „Helena a jej dynastia“ (Torden, 2021) uviedol indície, podľa ktorých dospel k záveru, že Helena zrejme žila na Slovensku v dobrovoľnom vyhnanstve deväť a potom štyri roky, a to v okolí Nitry, v dnešnom Jelenci a v Kolíňanoch či Beladiciach. Počas druhého štvorročného pobytu tu ako cisárovná v exile 18. augusta 330 zomrela?

Z oficiálnej histórie vieme, že sa sv. Helena narodila v polovici 3. storočia v Bitýnii v meste Drepane, neskôr Helenopolis, dnes Hersek v Turecku a Dolog ju považuje za Slovenku/Slovanku. Okolo roku 270 očarila svojou krásou a inteligenciou rímskeho generála, pôvodom Slovana Konštancia Chlóra, ktorému porodila v roku 274 syna, budúceho Konštantína Veľkého. Keď chcel v roku 293 dosiahnuť Konštancius Chlórus titul spolucisára, podľa zvykov rímskeho práva sa musel oženiť s Teodorou, nevlastnou dcérou ďalšieho spolucisára Maximiána. Helena sa takto vzdialila od manžela i z cisárskeho dvora. A vtedy – tu Dolog vstupuje do oficiálnej histórie – odišla najprv do Tréviru, a potom za Dunaj. Urobili tak stovky kresťanov, ktorí utekali pred prenasledovaním Rimanmi, a žila v Nitre či blízko nej v rokoch 303–312 a potom 328-330?

Po víťaznej bitke v roku 312 pri Milvijskom moste nad protivníkmi, ktorí mu odopierali cisárstvo, prebral jej syn vládu nad Rímom. Jeho vlajka pri vstupe do Ríma už niesla – na radu Heleny – znak Krista. A hoci sám nebol kresťanom, v istom zmysle inicioval legalizáciu kresťanstva, keď začiatkom roku 313 vydal slávny Milánsky edikt. Udelil ním náboženskú slobodu všetkým obyvateľom Rímskej ríše.

Boli to časy, keď na obrovskom území od Čierneho mora po rieku Rýn existovalo silné ariánske náboženstvo. To však v historickom zápase podľahlo inému výkladu podstaty a pôsobenia Ježiša Krista. Práve Konštantín viac-menej násilne dal schváliť Nikajskému koncilu v roku 325 „katolícke“ vyznanie viery. Helena sa koncom roka 326 vydala na púť do Svätej Zeme a na tejto púti podľa tradície objavila ostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus.

Nevie sa, ako sa Helena dostala k ariánskemu kresťanstvu, obrátila sa však prv, ako syn vyhlásil Milánsky edikt, keďže stalo sa tak aj vďaka nej. Robila mnoho vecí v prospech Cirkvi, charity, jej zásluhou sa postavili viaceré chrámy v Ríme i vo Svätej Zemi – i u nás? Konštantín dal zrúcať pohanské chrámy a sochy a bol voči kresťanom veľmi ústretový, hoci sa dal pokrstiť až na smrteľnom lôžku.

Ako indície o možnom pobyte Heleny v Nitre a okolí uvádza Dolog predovšetkým topografické názvy: Jelenec podľa Jelenka=Helenka, kde pri zhotovovaní novej podlahy kostola našli základy rotundy. Sv. Helenu, „staviteľku kostolov a veží“ vidí aj v erbe Hronského Beňadika, ktorý podľa oficiálneho výkladu patrí sv. Barbore, patrónke baníkov, v Beňadiku však bane neboli. A banícke insígnie môžu byť malým rovnoramenným gréckym=ariánskym krížom. Aj pyxidu z Čiernych Kľačian pripisuje sv. Helene, pričom mu nahráva aj zmienka Titusa Kolníka, že na kľačianskej pyxide „nachádzame určitú podobu v účese sv. Heleny, matky Konštantína I.“ Ako indícia mu poslúžilo aj sídlisko z doby rímskej v Beladiciach, kde sa našla aj keramika s nápisom IULIANI, ako v Ríme volali sv. Helenu. Na román pôsobivé, usúďte však, či Dolog „varil z vody“.

Aj inú z našich najstarších žien, kráľovnú Fritigil, viaže osud k Nitre a k talianskemu Milánu. Podľa Juraja Papánka0 žiaci apoštola Petra, Syrus a Juventius, prišli do Markomanie (na Slovensko, Papánek na viacerých miestach svojich dejín odvolávajúc sa na rímskych a gréckych autorov považuje Markomanov i Kvádov jednoznačne za Slovanov/Slovenov) za vlády kráľa Vania pred rokom 50. Už sme uviedli, že kruté prenasledovanie kresťanov, osobitne potom v Nerónových časoch viedlo k úteku Rimanov k susedom Markomanom/Kvádom/Slovenom, kde šírili vieru v Krista. Tu bola kresťanská viera utajovaná (nie prenasledovaná) a verejné vyznávanie sa spájalo so strachom až do roku 174, keď Markomanov porazili Rimania na Hrone vďaka zázračnému dažďu.

Fritigil (Fritigilda, 4.–5. storočie), manželka markomanského slovenského kráľa Kunimunda (16. kráľa po Kristovi) prijala kresťanskú náuku od sv. Ambróza, učiteľa Cirkvi. Rovnako ako sv. Helena bola ariánskeho vyznania, ale na základe správ obchodníkov, ktorí hovorili o novom učení, zatúžila poznať „pravé kresťanstvo“. Keď sa v roku 396 dopočula o nábožnom mužovi, ktorý žil v Taliansku, a tým mužom bol Boží služobník sv. Ambróz, milánsky biskup, poslala mu dary a žiadala od neho hodnoverný výklad viery, ktorú by vyznávala. Na tom základe sv. Ambróz vytvoril výklad viery a poslal jej ho vo forme obšírneho listu. Odporúčal presvedčiť k viere i jej muža a primäť ho i jeho ľud k uzavretiu dohody o priateľstve s Rimanmi, čo sa jej podarilo. Takmer 400-ročné slovensko-rímske nepriateľstvo po tom, čo Rimania zabrali Slovenom Panóniu, sa čoskoro skončilo. Nasledujúci rok sa Fritigil s túžbou navštíviť svojho učiteľa vybrala do Milána, aby zároveň potvrdila dohody o mieri rímskym úradom. Pred jej príchodom však svätý muž skonal 4. apríla 397.

Fritigil založila Olomoucké, Nitrianske. Štokeravské a biskupstvo Vet-varské, nazývané Modoburg, kde bolo sídlo slovenských kráľov. Za olomouckého biskupa bol vysvätený žiak sv. Ambróza Fretolla, za nitrianskeho Sunnias, ktorí napísali sv. Hieronymovi zbožný list, aby im objasnil niektoré ťažké miesta vo Svätom písme. To, že ich prosbe vyhovel, dosvedčujú odpovede v listoch. Potom na miesta, kde prekvitala Kristova viera, útočili Avari, a pravé náboženstvo takmer celé dokonalo. Ale „svetlo viery“ sa podľa Papánka opätovne rozžiarilo v čase, keď Karol Veľký víťazne prešiel Panóniou a zveril ju do starostlivosti salzburského arcibiskupa, čo potvrdil pápež Hadrián I. v roku 792.

Marián Tkáč