Slovenské územie sa stalo súčasťou Schengenského priestoru bez hraničných kontrol 21. decembra 2007 a spoločnú menu euro prijalo Slovensko 1. januára 2009. Národná banka Slovenska (NBS) sa stala súčasťou eurosystému, v ktorom rozhoduje o menovej politike eurozóny Európska centrálna banka (ECB). Vzhľadom na váhu ekonomiky je slovenská možnosť ovplyvňovať menovú politiku eurozóny len symbolická.

Zatiaľ čo na ceste do NATO predbehli Slovensko všetci susedia (okrem Rakúska, ktoré je neutrálnym štátom, a Ukrajiny, ktorá sa o NATO vehementne usiluje), v eurozóne je Slovensko spomedzi štátov V4 prvé a jediné. Je to dobré a či zlé? Aj keď väčšina Slovákov je – zdá sa – z prijatia eura doteraz nadšená, bankoví experti upozorňujú, že euro to nie sú len výhody, prijatím eura sa totiž stráca časť nástrojov politiky štátu: rozhodnutia ECB platia pre všetkých členov eurozóny rovnako, aj keby boli pre členský štát nevýhodné. Odhliadnuc od možnosti kurzovej politiky ide aj o úrokové sadzby, ktoré zavše vyhovujú veľkým ekonomikám, menším často nie.

Slovensko je súčasťou všetkých kľúčových foriem spolupráce v EÚ a členstvo v eurozóne ho akoby predurčilo byť v „jadre“ postupujúcich integračných snáh. Lebo, ako to hlásajú vedúci predstavitelia EÚ, spoločná európska mena, ktorú majú zaviesť všetky štáty únie (zatiaľ s výnimkou Dánska), je hlavným nástrojom integračných snáh.Slovensko v januári 2014 pristúpilo k spoločným pravidlám fiškálnej koordinácie v podobe Paktu stability a rastu, tzv. Fiškálneho kompaktu. Odvtedy má povinnosť udržať deficit verejných financií pod úrovňou 3% HDP a verejný dlh pod úrovňou 60% HDP. Na tom základe vznikla Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá dohliada na uplatňovanie pravidiel, na čele ktorej je Ivan Šramko.

Po referende o brexite(jún 2016) prišla EK s Bielou knihou o budúcnosti Európya začala sa diskusia o „hlbšej integrácii,“európskom „jadre“, „prvej lige…“ Do tejto diskusie – ako do studenej vody – vstúpilo aj Slovensko, a to ešte prv, ako bolo zrejmé, ako by malo „jadro“ EÚ vyzerať. A na čele diskusie sa nečakane ocitol vtedajší predseda vlády Robert Fico,ktorý zvykol útočiť na Brusel pre jeho byrokraciu, ako prvý obžaloval EÚ pre kvóty o prerozdeľovaní utečencov.Na tlačovej besede 22. augusta 2017 oznámil, že národnoštátnym záujmom Slovenska je byť v európskom „jadre“, a to cez hlbšiu integráciu eurozóny, ale aj v daňových aj sociálnych veciach, čím dal „jadru“ jednoznačne prednosť pred našim členstvom vo V4. Okamžite to ocenili „slniečkari“ a ich médiá.

„Slovensko je menší štát a je pre nás životne dôležité, aby sme boli súčasťou tých najlepších spoločenstiev. Ale aj v rámci nich sa vytvárajú exkluzívnejšie kluby,“ povedal pre Pravdu 19. novembra 2017 Róbert Ondrejcsák, vtedy štátny tajomník rezortu obrany za Most-Híd. Analytik Nič upozornil, že jadro EÚ je pre Slovensko kľúčová téma do najbližšej budúcnosti. Na „jadrový vlak“ naskočil aj vtedajší prezident A. Kiska, iba varoval, že „sa do jadra neprepracujeme len technicky.“ Katarína Mathernová to mala jasné: „Buď prvá liga v EÚ alebo cesta na Východ.“

Akurát euronadšenec Ivan Mikloš chcel vyviesť iných eurooptimistov z omylu: „Fico nikdy nebol, nie je a ani nebude presvedčeným Európanom, rovnako ako nebol nikdy presvedčeným komunistom a nebol a ani dnes nie je presvedčeným sociálnym demokratom. Fico je výnimočne schopný politický technológ, ktorému ide predovšetkým o moc, vplyv a peniaze, a ktorý využije každú príležitosť na to, aby sa pri moci udržal čo najdlhšie,“ napísal pre Denník N.

Uveďme, že v tom čase viac ako dve tretiny Slovákov (68%) uprednostňovali zachovanie národnej suverenity vrámci EÚ, a len menšia časť bola za prehĺbenie európskej integrácie.Vyplývalo to zo štúdie bratislavského Inštitútu pre verejné otázok (IVO), ktorej výsledky publikovala Oľga Gyárfášová (https://europa.pravda.sk/aktuality/clanok/442031-vacsina-slovakov-je-za-narodnu-suverenitu-krajiny-v-eu/).Pravdaže, prieskumy nebývajú vždy presné, zo zisťovaní akejsi berlínskej nadácie blízkej sociálnym demokratom, vyšlo Slovensko ako veľmi proeurópsky štát, kde väčšina obyvateľov naopak je za užšiu spoluprácu s EÚ a iba 25 percent je jednoznačne proti, pričom sa však Berlín zistil, že Slováci (ako aj Česi) sa väčšinovo zhodujú, že problém migrácie by sa mal riešiť na národnej a nie európskej úrovni.

Skutočným zrkadlomzáujmu Slovákov o EÚ je skôr účasť na eurovoľbách – tá je najnižšia v celej EÚ, v posledných voľbách bolo voliť iba 13,05% Slovákov pri priemere EÚ 42,67%. Je tiež zaujímavé, že Slovensko má problém s obsadením pozícií euroúradníkov, a že v roku 2013 pracovalo v orgánoch a inštitúciách EÚ odhadom 650 Slovákov, teda 1,4% všetkých zamestnancov európskej verejnej služby. Je to číslo len o niečo vyššie, ako bol podiel slovenských úradníkov v ústrednej štátnej správy v Prahe v rokoch 1918-1938: 1,13 percenta.

Môže to súvisieť aj s tým, že štrnásť slovenských zástupcov v EP, čo nepredstavuje z celkového počtu 705 poslancov ani dve percentá (1,99%), len ťažko môže významnejšie „brániť“ slovenské záujmy.Tie má úradne presadzovaťStále zastúpenie Slovenskej republiky pri EÚ v Bruseli s počtom pracovníkov 82 (stav 19. marca 2021). Ide teda o špecifické slovenské „veľvyslanectvo“, o nevolených zástupcov, ktorí sa majú zameriavať na „zastupovanie slovenských postojov v rámci EÚ.“

Strategické rozhovory o budúcnosti Slovenska (i Česka) so západnými partnermi, Nemeckom, Francúzskom i Rakúskom, sa akoby celkom symbolicky konali na jeseň 2017 v mestách neblaho spojených s minulosťou Česko-Slovenska: v Mníchove a Salzburgu. Aj na základe týchto diskusií sa začali črtať základné obrysy európskeho „jadra“, „prvej ligy“ či „dvojrýchlostnej Európy“ (tému posilňovania federálnych prvkov v EÚ v súčasnosti prekryla „pandémia“ spájaná s Covidom-19). Česko, Poľsko a Maďarsko počúvajú z Berlína, Paríža aj Bruselu, že bez prijatia eura, ale aj spoločného postupu pri migrácii v „jadre únie“ nebudú. Môžu zostať v EÚ, ale z nej môže byť o pár rokov len torzo a k Západu budú politicky patriť len štáty v „jadre“EÚ.

Ako vyšlo najavo oveľa neskôr, už 27. júna 2016 priniesla Poľská televízia informáciu, že na stretnutí Vyšehradskej štvorky (V4) v Prahe predložil nemecký minister zahraničia Frank-WalterSteinmeirnemecko-francúzsky dokument o vzniku európskeho superštátu. Podľa tohto dokumentu sa členské štáty vzdajúvlastnej armády (vznikne spoločná armáda „EuropeanSecurityCompact“), vlastných tajných služieb, vlastného zákonodarstva, vlastného daňového systému; kontroly nad štátnou hranicou vrátane systému a procedúry vpustenia a rozmiestnenia migrantov, štáty nebudú mať právo rozhodovať o migrácii a nebudú mať vlastnú azylovú politiku, povolia vytvorenie spoločného vízového systému, spoločnej zahraničnej politiky, transformáciu NATO (http://www.tvp.info/25939587/).

Ak zhrnieme, ide teda o tieto „integrujúce“ zámery:

1. Zriadenie rozpočtu pre eurozónu v záujme „optimálnej fiškálnej politiky“ aEurópskeho menového fondu, ktorý má vzniknúť z existujúceho Európskeho stabilizačného mechanizmu, to znamená tzv. eurovalu, na riešenie problémov zadlžených štátov.

2. Rozpočet eurozóny by mal byť financovaný zo spoločnej dane z finančných transkacií a z čiastočne harmonizovaného spoločného základu korportánej dane.

3. Má sa zriadiť úrad ministra financií, ktorý by sa zodpovedal parlamentu pre eurozónuzloženému z národných (nie európskych) poslancov s cieľom „demokratizovať rozhodovanie v eurozóne.“

4. Dlhodobým zámerom je minimálna mzda a „sociálna únia“.O platoch sa v EÚ diskutuje už dlho, najnovšie však v súvislosti s platmi „vyslaných pracovníkov“, ktoré podľa „bohatšej Európy“ nesmú byť dumpingovo nižšie, ako platy „hosťovskej krajiny“. Keďže to by narúšalo mzdový systém „vysielajúcich krajín“, Stredoeurópania (aj Slováci) s tým zatiaľ nesúhlasia.„Ústrednou témou“ je aj zrovnoprávnenie žien na trhu práce.

5. Nad rámec ekonomických a sociálnych politík sa hovorí, ale aj koná v integrácii obrannej politiky(dotkneme sa jej v inej časti tejto knihy).

6. Spoločná azylová politikavystúpila do popredia v kontexte pretrvávajúcej migračnej krízy, resp. „lákania“ nových národov a jazykov do Európy. Jej prijatím by zrejme vznikla „viacrýchlostná“ Európa; tu sú (či už len boli?) slovenské ambície podobné ambíciám Česka, Poľska a Maďarska napriek tomu, že bohatšia západná Európa hovorí o solidarite, ktorá sa „nevzťahuje len na dotovanie chudobných regiónov, ale aj na migračnú politiku.“ Akoby nôž na krku.