Ak pán Tkáč tento záver neurobí, som rozhodnutý dať vláde návrh na odvolanie viceguvernéra Tkáča a navrhnúť parlamentu jeho odvolanie. Dôvodov je už viac ako dosť. To nie je len tých 4,2 milióna z banky, to je zo všetkých ešte ten najmenší. A klame, až sa hory prášia. To sa predsa už len nedá. Tá zmena tam bude uskutočnená a dúfam, že to tam bude lepšie. S guvernérom Masárom sa rozprávať dá.“ (Citované podľa Slovenského východu, 2. december 1993.)

Po tomto vystúpení som prežíval horúce dní, ale aj noci. Tak som o tom písal v Historickom zborníku Matice slovenskej (č. 2/2000): „… som rád, že rozbehu slovenskej centrálnej banky v konečnom dôsledku neuškodili ani viaceré aféry, ktoré onedlho prišli akoby ozvena dobrých správ. Vznikli väčšinou mimo NBS a dodatočne by sa možno aj dalo domyslieť, komu osožili a kde sa teda mohli zrodiť, aby ich potom dakto iný, nerozumný, rozvíril.“

Netýkala sa ma kauza „indiagate“ spojená s cukrom, ale prežil som nechutné lustračné opletačky, v súvislosti s výmenou okolkovaných tisíckorunáčok za nové (prepukla koncom roka 1993) chceli na mňa „navliecť“ aféru s falšovanými kolkami, do ktorej bol vraj zapletený „vysoký funkcionár NBS“ – v roku 1999 však boli z falšovania obvinení štyria muži na čele s akýmsi Reichom. Z Národnej banky Slovenska však nikto.

Akoby ktosi hľadal všetky možné „kauzy“ na diskreditáciu môjho mena. Ján Mathes spomína: „Desiateho novembra 1993 sa o deviatej hodine začala porada na ministerstve vnútra v prítomnosti ministra Tuchyňu, tlačového tajomníka Vaváčka, guvernéra Vladimíra Masára, viceguvernéra Mariána Juska k prípadu tisíckorunáčok a falošných kolkov. Na moje (teda Mathesovo) požiadanie o ukážku kolkov, sa minister rozzúril a ukazoval fotokópiu „indiánskej zmenky“. Išlo o môj podpis (akceptáciu) zmenky vydanej americkou bankou, a potom jeho odvolanie (na radu bankového právnika, pričom stačilo použiť zapaľovač alebo zápalky).

Finančné dôsledky tejto operácie v záujme získania devízových prostriedkov pre Slovensko však neboli žiadne, čo potvrdila aj banková rada vo svojom stanovisku.

Okolnosti viacerých z týchto afér neboli dopovedané ani vyšetrené, aj keď sa polícia niektorými zaoberala (stalo sa dokonca, že v tú istú hodinu v tej istej budove vypočúvala guvernéra aj viceguvernéra NBS). Podľa princípu „rozsypané perie naspäť do vankúša nevrátiš“ však niektoré poslúžili na personálne ťahy na politickej šachovnici, kam zaiste patria aj vedúce posty v centrálnej banke.

… v tú „stredu pred koncom novembra“ (podľa reči v Zlatej Ide) ma nikam Vladimír Mečiar nepozval. To ja som ho požiadal o stretnutie v snahe vysvetliť si, o čo ide v pertraktovaných kauzách, v ktorých som sa ocitol akosi náhle. Myslel som si, že to skončí tak, ako na jeseň 1990, keď som mu vysvetlil veci okolo „61 krokov“. Mali sme dohodnutých pätnásť minút pred večerným zasadnutím vlády. Došiel som načas, bolo trištvrte na osem, rozprával som sa s ministrom Dušanom Slobodníkom, keď sa však na chodbe objavil predseda vlády, Dušan Slobodník mi chytro podal ruku a stratil sa. Vladimír Mečiar zrýchlil krok, podal mi ruku a zašiel so mnou sprisahanecky do kúta chodby. Povedal som mu: „Pán predseda, chcem vám vysvetliť veci okolo zmenky“.

On na to: „Keby len to, to je maličkosť, ale ste eštebák a falšovali ste kolky! Odstúpte!“

Neveril som vlastným ušiam: „To mi najprv musíte dokázať!“, povedal som, načo on vychrlil ešte raz obvinenia s požiadavkou, aby som odstúpil. Povedal, že mi odpočúva telefóny a mal som rozhovor s Reichom, ktorý je vo vyšetrovacej väzbe, dohováral som sa ním na falšovaní kolkov.

Ja na to, že to je absolútny nezmysel.

Odišiel a o chvíľu sa vrátil aj s ministrom vnútra Jozefom Tuchyňom, ktorému cestou so vztýčeným ukazovákom niečo nakazoval. Minister vnútra sa pozeral do zeme a povedal: „Pán viceguvernér, ja váš hlas v telefóne poznám…“

Ja: „To je v poriadku, ale umožníte mi vypočuť si pásku, veď ja nepoznám, v živote som sa nestretol a ani netelefonoval s nijakým Reichom…“

Pravdaže, nikdy som takú možnosť – vypočuť si onú pásku – nedostal. Predseda vlády mi povedal, že možno by sa situácia zmenila, keby som verejnosti oznámil, kto ma naviedol na „zmenkový obchod“. Pravdepodobne myslel na Ľudovíta Černáka, ktorý bol od 1.januára 1993 ministrom hospodárstva, a po Mečiarovom obvinení, že žiadal od ministra financií milión, podal demisiu.

Navštívil som generálneho prokurátora a chcel som informáciu, či má niekto od neho oprávnenie odpočúvať moje telefóny. Prijal ma jeho námestník a povedal mi, že generálna prokuratúra o tom nevie, že sa mám obrátiť na krajský súd. Po návšteve predsedníčky krajského súdu som nebol o nič múdrejší. Povedala mi, že aj keby vydala súhlas, aj tak by mi to nemohla oznámiť.

Koncom januára 1994 som pripravil text Hospodárske východiská SR pre budúcnosť, v ktorom som pravdivo, ale ostro a musím priznať – aj neokrôchane – napadol vtedajšiu vládnu garnitúru. Text nebol určený na zverejnenie. Z pracovného stola mi ho vzal Peter Valo a napriek upozorneniu, že ho môže uverejniť nanajvýš pod cudzím menom, 22. februára 1994 ho priniesol týždenník Slovenský národ pod mojím menom, a k tomu ešte s mojou fotografiou. A potom týždenník zanikol. To bola asi posledná kvapka.

Mečiarova vláda rozhodla o predložení návrhu na moje odvolanie parlamentu 8. marca 1994. Ako dôvody uviedla eštebáctvo a neodbornosť. V tom čase som mal dve platné negatívne lustračné osvedčenia a „pozitívne“ vzniklo dodatočne, až o desať dní – 18. marca, keď ráno o ôsmej hodine telefonoval predseda NR SR Ivan Gašparovič guvernérovi NBS, aby ten požiadal SIS-ku o moju lustráciu. Guvernér podpísal príslušný list o desiatej a o dvanástej na obed mal som pred sebou čierne na bielom: som agent ŠtB, lustračné osvedčenie vydala SIS po termíne, v ktorom tak mohla konať, s podpisom riaditeľa SIS Vladimíra Mitra, ktorý mi neskôr potvrdil, že nič také nepodpísal. Moju neodbornosť mohla potvrdiť iba banková rada NBS, ktorá to však nepotvrdila.

Mal som možnosť vystúpiť v parlamentnom výbore (nie však v pléne parlamentu), kde som ukázal obe negatívne lustračné osvedčenia. Niektorí poslanci za Mečiarovo HZDS spochybňovali na nich originálnosť podpisu Jána Langoša. Predložil som aj stanovisko bankovej rady, v ktorom nebola zmienka o neodbornosti, a ktoré potvrdil aj prítomný guvernér NBS, a tak výbor neodporučil moje odvolanie.

Priamo na rokovaní najbližšieho pléna NR SR, po tom, ako sa odstupujúci predseda vlády Mečiar pochválil úspechmi „v oblasti menovej politiky“, poslanec za SNS (tú SNS, na zakladajúcom zjazde ktorej som rečnil), akýsi Kóňa opätovne vyšiel s návrhom na moje odvolanie a tento návrh bol prijatý. Za jeho zaradenie na rokovanie hlasovali aj koaliční aj niektorí vtedy opoziční poslanci. Zastal sa ma Ľudovít Černák, čo však nebolo vôbec taktické (bol mojím švagrom), a potom sa celá diskusia o mne zvrhla na diskusiu o – Černákovi. Pred hlasovaním odišiel Černák so svojimi ľuďmi (a aj Ján Čarnogurský) a proti môjmu odvolaniu tak napokon hlasoval len jeden poslanec – Ivan Hudec z HZDS. (Za jeho statočnosť som mu venoval  strieborný desaťkorunák.)

Prezident Michal Kováč ma prijal 11. apríla 1994. Zotrvali sme asi v poldruhahodinovom rozhovore. Vlastnoručne prepísal dátum na odvolacom dekréte zo 7. a na 11. apríl. Aj keď mi on osobne veril, povedal, že na mojom odvolaní sa zhodla tak koalícia, ako aj opozícia, že som ešte mladý, ešte budem mať príležitosť. Vysvetlil som mu podstatu kauzy, ako aj určité sklamanie. Nakoniec som sa ho spýtal: „Pán prezident, komu teraz dáte Rad Andreja Hlinku za založenie Národnej banky?“

Celú vec som dal na súd, pretože tu naozaj došlo k porušeniu zákona. Prinajmenšom v tom, že SIS vydala na moje meno v poradí tretie lustračné osvedčenie vtedy, keď už nemala nijaký mandát na vydávanie takýchto osvedčení. Ústavný súd, na ktorý som sa obrátil, ma odporúčal na obvodný súd. A keď chcel obvodný súd začať vo veci konať, rozhodol som sa návrh stiahnuť. Nie iba preto, že to tak odporúčali mojej advokátke „akísi ľudia“ s tým, že predseda vlády Mečiar ma odškodní…

Napriek predčasnému odchodu z funkcie viceguvernéra na jar 1994 mám z práce, ktorú som v NBS odviedol, dobrý pocit. Lebo raz túto cestu prejsť niekto musel a bola to práca úspešná. Bol som pri kladení základov inštitúcie, ktorá presvedčila o správnosti svojho konania aj niektorých skeptikov. Národná banka Slovenska bola pripravená uskutočňovať rozumnú menovú politiku.

Po odvolaní z funkcie viceguvernéra parlamentom a odovzdaní odvolacieho dekrétu prezidentom Michalom Kováčom, som si uvedomil, že život sa ani po 11. apríli 1994 nezastavil, ani neskončil. Zostal som chvíľu poradcom guvernéra pre prípravu zákona o poistení vkladov. Návrh, ktorý som pripravil, čoskoro schválil parlament.

Od 1. mája 1995 som bol vedúcim archívu NBS. Počas mojej funkcie sa podarilo zrekonštruovať bankový archív na Krajnej ulici v Bratislave. Toto pracovisko sa stalo v rámci Slovenska „archívom osobitného významu“ a tiež členom Európskej asociácie pre bankovú a finančnú históriu (EABH) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. Archív NBS usporiadal najprv národnú konferenciu na tému Ľudia, peniaze a banky (2002) a následne v desiatom jubilejnom roku NBS, v máji 2003, aj medzinárodnú konferenciu v rámci EABH na typickú slovenskú tému Družstevníctvo v rámci finančníctva.

Peňažné družstevníctvo má korene na našom Záhorí, v Sobotišti, kde Samuel Jurkovič založil 25. februára 1845 Spolek gazdovskí. Do Bratislavy prišla stovka bankových archivárov z Európy, ale aj z Japonska či USA. Účastníci absolvovali výlet loďou po vodnom diele Gabčíkovo, navštívili aj bratislavskú Starú radnicu. A boli spokojní. Šéf Európskej asociácie pre bankovú a finančnú históriu Manfréd Pohl z Frankfurtu, ktorý si na slávnostnom večierku aj zatancoval, poslal vtedajšiemu guvernérovi Mariánovi Juskovi ďakovný list. Ten neskončil v koši, ale jeho dôsledkom bolo zníženie počtu pracovníkov archívu o dvoch. A dôvod: asi je archivárov priveľa, keď mali čas zorganizovať medzinárodnú konferenciu…

V záujme získania artefaktov zo slovenskej bankovej histórie a posilnenia archívnych zbierok vznikla v NBS na môj podnet tzv. ohodnocovania komisia, ktorej verejnosť predkladala ponuky na predaj dokumentov i trojrozmerných predmetov súvisiacich s minulosťou slovenského bankovníctva. Ide o vzácne písomné dokumenty, napríklad originál stanov Vzájomnej pokladnice z Dolného Kubína z 19. storočia, či niekoľko búst, ako aj obrazov predstaviteľov slovenského bankovníctva.

Po pätnástich rokoch „disentu“ – teda šéfovania Archívu NBS – ma zvolili 18. – 19. novembra 2010 delegáti Valného zhromaždenia Matice slovenskej v Martine za svojho v poradí šestnásteho predsedu. Na čele najstaršej národnej inštitúcie som nahradil Jozefa Markuša, ktorý ju viedol dvadsať rokov. Po troch rokoch na matičnom valnom zhromaždení rovnako v Martine, a to 10. – 11. októbra 2013, ma zvolili podľa nových stanov za predsedu na štyri roky. Za sedem rokov a jeden deň v tejto funkcii sa mi podarilo vrátiť Maticu do povedomia verejnosti, pravidelným návštevníkom matičných akcií bol predseda vlády Róbert Fico.

Založil som tradíciu Národných sviatkov na Devíne na počesť troch jazykovedcov, ktorí mali k Devínu osobitný vzťah: Konštantín – sv. Cyril, Bernolák a Štúr. Ohlas vo verejnosti mali národné matičné slávnosti v Hrušove (2015), v Komárne (2016) i v Trnave (2017). Nádvorie pred budovou Matice v Martine sa stalo Parkom sv. Cyrila a Metoda a od roku 2012 som v ňom odhalil dvanásť búst významných slovenských a matičných osobností: Antona Bernoláka v roku 2012, súsošie sv. Cyril a Metoda, ako aj busty Jána Francisciho, Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho (2013), Andreja Hlinku (2014), Ľudovíta Štúra a Jozefa Cígera-Hronského (2015), Svetozára Hurbana Vajanského a Štefana Furdeka (2016), Jozefa Miloslava Hurbana a Andreja Ľudovíta Radlinského (2017). Za úspech považujem aj osadenie pamätníka sv. Cyrila a Metoda v Zalaváre v Maďarsku v roku 2013.

Podarilo sa obnoviť „zakladajúce členstvo“ v Matici, a tak za sedem rokov pribudlo 53 nových zakladajúcich členov Matice slovenskej, ktorí Maticu podporili spolu 26 tisícami eur. Zo Slovenských národných novín sa stal farebný týždenník a Slovenské pohľady oslávili už 170. výročie od vydania svojho prvého čísla. Stabilizoval sa počet členov Matice, aj keď sa môj zámer mať stotisícovú členskú základňu neporadilo naplniť. Matičné hnutie na celom Slovensku dostalo nový impulz na prežitie a rozvoj.

V matičných vydavateľstvách mi vyšlo niekoľko kníh. Naše dejiny v obrazoch od najstarších čias po Trianon (2013), romány Bernolák (2012) a Francisci (2015), Päť slovenských rodov (2012), Ochrankyňa národa (2013), trilógia Zemplínske nebo (2014), eseje o slovenskej minulosti a prítomnosti pod názvom Neznámy slovenský príbeh (2018). Začal som s produkciou krátkych dokumentárnych a reportážnych videofilmov, z ktorých najviac zarezonoval údajne „kontroverzný“ film Bez 14. marca (2017). Pritom sa v ňom len zamýšľam, čo by sa dialo na Slovensku, keby Slovenský snem 14.marca 1939 nevyhlásil Slovenský štát.

(Kapitola z knihy Príbeh slovenskej koruny, ktorá vyšla vo vydavateľstve PostScriptum v roku 2019)