118. Neznáme slovenské dejiny: Ešte posledný raz o „doplácaní“

Keďže slovensko-české vzťahy naozaj zaťažovalo ustavičné vracanie sa ku kauze „doplácanie“, čo bol vážny dôvod rozdelenia ČSFR – a v tej súvislosti aj vzniku NBS a môjho „príchodu“ do budovy na Štúrovej číslo štyri – pridám k tejto téme niekoľko poznámok. A to aj preto, že na slovenskom ministerstve financií som sa venoval tejto otázke od roku 1990 aj na priamy podnet ministra financií Michala Kováča: „Chlapi, a my to necháme tak?“ A dospel som k jednoznačnému záveru, že to nie je pravda

22. 11. 2020 | Z domova | 4 min. čítania | 0 komentárov |

Kresba:Marián Tkáč

Bratislava 22. novembra 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

▶ ❚❚ ↻

Týmto „tromfom“ narábal už predseda pražskej vlády Jan Malypetr v časoch Pribinových osláv v roku 1933 v Nitre, Edvard Beneš, nekomunisti, ale aj komunisti, komunistický vodca a prezident štátu Antonín Novotný v podobných vyhláseniach pokračoval aj v 60. a 70. rokoch, novinári i odborná verejnosť pred novembrom 1989 i po ňom. Po novembri 1989 sa tieto tvrdenia ešte zintenzívnili. Nebolo českých novín, ktoré by si na „doplácaní“ neprihrievali polievočku a nezvyšovali svoj náklad. Pocity o doplácaní boli v českom prostredí zakotvené veľmi hlboko, a to bez ohľadu na to, ako boli zdokumentované a preukázané.

„Doplácanie“ v rokoch 1945 – 1960 súviselo najmä s industrializáciou Slovenska. Dá sa vypočítať, že v rokoch 1948 – 1968, teda za dvadsaťjeden rokov prichádzalo viac investícií v prospech Slovenska v porovnaní s podielom obyvateľstva. Súčet vyšších investícií na Slovensku v tých rokoch bol 10,1 mld. Kčs. Odhliadnuc od časového a inflačného momentu – hodnota koruny bola iná v roku 1948 ako 1968 – a od toho, že v rámci industrializácie prišlo i k presunu už používaných a opotrebovaných strojov a zariadení z Česka na Slovensko, suma výdavkov na industrializáciu v prospech Slovenska za spomínané roky je neprimerane nižšia, ako negatívne dôsledky menovej reformy k 1. novembru 1945 v neprospech Slovenska (asi 30 miliárd korún).

Reálna industrializácia sa uskutočňovala najmä výstavbou nových budov a priestorov, menej už obstarávaním moderných strojov a zariadení. Investovanie na Slovensku bolo extenzívne vzhľadom na dostatok voľných pracovných síl, ako aj relatívny dostatok surovín na Slovensku a zakladala sa ním taká štruktúra slovenského priemyslu, aby plnil iba funkciu subdodávateľa pre český priemysel. Nehľadelo sa na efektívnosť, ziskovosť a rentabilitu nových fabrík; rovnako sa vôbec neprihliadalo na ekológiu a vplyvy industrializácie na životné prostredie. Napokon, reálna industrializácia sa stretávala s veľkými prekážkami zo strany pražského „plánovacieho centra“ i komunistických predstaviteľov Slovenska. A do hláv občanov, ale aj českých (a možno i niektorých slovenských) politikov vniesla „rukolapný dôkaz“ o presune zdrojov na Slovensko, čiže o „doplácaní“.

Pritom takzvaný presun či „transfer“ peňazí z Česka na Slovensko nebol ničím iným, než narovnávaním deformovaných cien a daňových a rozpočtových vzťahov, ako protipoložka lacno úradne ocenených slovenských tovarov a služieb, zhodnocovaných v Česku. Účtovne to skutočne vychádzalo tak, že sa na Slovensko presúvalo z „federálnych zdrojov“ relatívne viac ako v prospech Českej republiky, a tá suma, vo vzťahu k podielu obyvateľstva, sa dala vyčísliť ročne na 8–13 miliárd korún.

Klíringový systém platieb medzi Slovenskom a Českom od 1. januára 1993 do 1. októbra 1995 potvrdil nad všetky pochybnosti, že išlo len o presun peňazí ako protipoložky za opačný presun tovarov a služieb. V klíringovom režime platby za služby a tovary prebiehali z jednej strany na druhú prepočtom cez zúčtovateľné ECU. Slovensko a Česko si navzájom poskytovali úver až do výšky 130 mil. ECU a mesačne si uhrádzali sumy, ktoré túto hranicu prekročili vo voľne zameniteľnej mene. Počas celého trvania klíringového zúčtovania (1993 –1995) dosiahla klíringová špička 1,116 mld. ECU v prospech Slovenska, čo pri priemernom kurze ECU okolo 40,00 slovenských korún znamená, že česká strana v prospech Slovenska zaplatila za tri roky 44,6 mld. korún vo voľne vymeniteľných menách, pričom Slovensko zaplatilo Česku v rovnakom čase 3,4 mld. korún. Rozdiel 41,2 miliárd korún v prospech Slovenska znamená, že priemerné ročné saldo klíringového zúčtovania bolo 13,7 miliardy korún presunu zdrojov z Česka na Slovensko. Je pozoruhodné, že ročná vyčísľovaná suma doplácania z Česka na Slovensko je veľmi podobná (8 –13 mld. Kčs). Zrejme toľko peňazí z krajov zamoravských skutočne každoročne prichádzalo na Slovensko. Len predtým, v časoch federácie, sa tomuto presunu, bez akéhokoľvek pokusu o objektívne posúdenie súvislostí, hovorilo „doplácanie“.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč

Pošlite nám tip

NAŽIVO

Kallasová: Otvorenie priechodu Rafah bude pre Palestínčanov prospešné. Hraničný priechod Rafah bol oficiálne otvorený pre peších Palestínčanov v pondelok.