Bratislava 5. februára 2023 (HSP/Europeanconservative/Foto:TASR/AP-Roberto Monaldo/LaPresse)

Dlho očakávaný “rozchod” s predchádzajúcimi talianskymi vládami sa nakoniec nekonal. Podarí sa Meloniovej za týchto okolností prilákať pravicových voličov v nasledujúcich voľbách? Píše Hélène de Lauzunová pre The European Conservative

Uplynulo sto dní od chvíle, keď Giorgia Meloniová zvíťazila v talianskych parlamentných voľbách na čele stredopravej koalície, ktorá jej umožnila stať sa predsedníčkou vlády. Je vhodný čas na zhodnotenie jej prvých krokov, úspechov a neúspechov, keďže jej zvolenie vyvolalo veľké nádeje v konzervatívnom tábore v Európe a vo svete.

Najhoršie obavy vzbudzovala osoba, ktorú niektorí jej odporcovia neváhali vykresliť ako priamu dedičku IlDuceho. Treba však povedať, že po sto dňoch pri moci zostala Meloniová mimoriadne múdra takmer vo všetkých oblastiach svojho politického pôsobenia. Veľmi múdra, alebo príliš múdra?

Vo svojej pravidelnej komunikácii s talianskym ľudom Meloniová veľmi rada zdôrazňovala presvedčivé výsledky svojej politiky a schopnosť udržať si dôveru:

rozdiel úrokových sadzieb s Nemeckom klesol z 236 na 175 bázických bodov, akciový trh vzrástol o 20 %, talianska centrálna banka ohlasuje výrazné oživenie v druhej polovici roka 2023… Taliansko je v silnejšej pozícii, než by si niektorí mysleli.

Výsledkom je vysoká popularita: podľa údajov spoločnosti Ipsos-Italy: 46 % voličov teraz oceňuje činnosť Meloniovej vlády, čo predstavuje nárast o 20 % v porovnaní s 26 %, ktoré ju priviedli k moci. Dôkazom tohto priaznivého stavu je, že z talianskej tlače takmer úplne zmizli zmienky o “fašistickom nebezpečenstve” a opozícia sa snaží o to, aby jej hlas bolo počuť.

Aká však bola stratégia Meloniovej, aby ukolísala svorku tých, ktorí si želali jej smrť? Prvý kľúč nájdeme v jej stratégii, ktorou sa v mnohých zásadných otázkach priklonila k politike svojho predchodcu Maria Draghiho – čo opisuje ako “realizmus”. Rozpočet, ktorý Meloniová predstavila v Bruseli, bol v rovnakom duchu ako Draghiho rozpočet a Meloniová upustila od niektorých projektov, ktoré by mohli dráždiť európske orgány, ako napríklad jej politika zvyšovania prahových hodnôt pre hotovostné platby. Tento “realizmus” znamená, že v skutočnosti nemá na výber: Taliansko je jedným z hlavných príjemcov európskeho plánu obnovy a sľúbených 190 miliárd eur vo forme grantov a pôžičiek sa uvoľní len vtedy, ak sa budú dodržiavať reformy. Opätovným zavedením dane z benzínu na začiatku roka 2023 Meloniová riskovala, že si znepriatelí časť svojich voličov, ale aj tento krok sa podriadil požiadavkám fiškálneho “realizmu”.

Práve v oblasti zahraničnej politiky sa najviac usiluje presadiť svoju európsku ortodoxiu. Trvá na neochvejnej podpore Talianska Ukrajine, hoci jej spojenci v koalícii Silvio Berlusconi a Matteo Salvini by radi videli vyváženejší postoj voči Rusku. Ministri obrany oboch krajín v súčasnosti diskutujú o vyslaní spoločného francúzsko-talianskeho systému pozemnej protivzdušnej obrany Mamba SAMP/T na Ukrajinu. V oblasti energetiky Meloniová oživila a dokonca posunula dopredu politiky, ktoré obhajovali jej predchodcovia a proti ktorým bojovala, ako napríklad pokračovanie projektov ťažby plynu na Jadrane. Taktiež sa vybrala do Tripolisu, aby investovala do plynových polí, čím pokračovala v politike zbližovania s Líbyou, ktorú Draghi inicioval s touto bývalou talianskou kolóniou na jar 2021.

K dlho očakávanému “rozchodu” s predchádzajúcimi talianskymi vládami nakoniec nedošlo, čo malo za následok upokojenie talianskej a medzinárodnej verejnosti. “70 % Meloniovej ide v Draghiho šľapajach,” vysvetľuje redaktor Claudio Cerasa v denníku Il Foglio. Táto kontinuita s Draghim, takmer scholastická, vyvoláva otázky v Meloniovej vlastnom tábore, ktorý naďalej túži práve po “roztržke”. Meloniová napríklad sľubovala rozsiahlu výmenu vedúcich elít vo verejnom sektore: nestalo sa tak a ľudia na mnohých kľúčových postoch v talianskej administratíve neboli odvolaní.

A naopak, aké sľuby dala Meloniová svojim pravicovým stúpencom? Niekoľko symbolických, ale obmedzených opatrení, ako napríklad zákaz raveov alebo zavedenie prísnych pravidiel vyloďovania migrantov z lodí prenajatých mimovládnymi organizáciami, čím sa účinne obmedzila ich činnosť. V oblasti prisťahovalectva chce dosiahnuť výsledky na európskej úrovni, čo znamená, že sa už nebude vyhovárať na bruselských byrokratov. Cieľ ohlásený počas kampane, ktorým je nulové nelegálne prisťahovalectvo v Taliansku, je zatiaľ v nedohľadne.

Ďalším rozhodujúcim krokom pre Meloniovú sú voľby do Európskeho parlamentu v roku 2024. V tejto perspektíve vynakladá intenzívnu energiu na to, aby sa pokúsila vytvoriť pravicovú a stredopravú alianciu v Európskom parlamente, ktorá by spojila EPP a skupinu ECR. Preto má v úmysle hrať v nasledujúcich voľbách na pravici, ale zatiaľ sú signály vysielané jej tradičným pravicovým voličom ešte trochu slabé. “Aby získala hlasy pravice, bude musieť realizovať skutočný pravicový program, čo doteraz neurobila,” vysvetľuje pre Le Figaro politológ a historik Giovanni Orsina.