Už na začiatku svojho článku Dmitrij Jurov tvrdí, že pojem „americké líderstvo“ sa v poslednej dobe čoraz častejšie stáva predmetom zjavných posmeškov, rovnako ako nekonečná servilita niektorých politických lídrov, zbožňujúco hľadiacich na USA.

Podľa Dmitrija Jurova dokonca už aj v USA viacerí predstavitelia americkej elity vidia, že sa medzinárodná situácia rýchle mení a tvrdia, že Rusko sa chystá zlikvidovať základy svetového poriadku. V niečom majú americkí lídri pravdu – svet sa naozaj mení a naozaj je otázne, kde sa v novom svetovom systéme nájde miesto pre „americkú výnimočnosť“.

Jedineční vo svete, čo sa týka použitia sily

USA už dlho zastávajú názor že je ich právom učiť všetkých demokraciu a je ich právom, ba dokonca povinnosťou presadzovať vlastný americký pohľad na život a civilizačné hodnoty aj pre tých, čo sa o to nikdy nežiadali.

K pocitu o svojej výnimočnosti predstavitelia USA prišli v čase II. svetovej vojny, keď začali vo veľkom zhadzovať bomby na Japonsko. V histórii je známe bombardovanie Japonska 10.3.1945, kedy 334 amerických bombardérov B-29 zhodili na mesto viac ako 830 ton vysokozápalných leteckých bômb. Pri tomto útoku, ktorý bol zámerne cielený na obytné štvrte zničili americkí piloti viac ako 300 000 domov a zahynulo takmer 100 000 ľudí. Na továrne a strategické centrá, ktoré boli chránené silnou protileteckou obranou piloti USA neútočili.

Bombardovanie japonských miest Nagasaki (6.8.1945) a Hirošima (9.8.1945) znamenalo smrť viac ako 500 000 ľudí, najmä z radov civilného obyvateľstva. USA chceli zhodiť na Japonsko až 9 atómových bômb a podobne ako v prípade Nagasaki a Hirošimy aj ďalších 7 bômb chceli Američania zhodiť na husto osídlené oblasti s civilným obyvateľstvom.

Svoj cieľ USA dosiahli po zhodení 2. atómovej bomby. Japonsko zlomili a ZSSR zbystril pozornosť, demonštráciou sily totiž USA ukázali svetu že sa považujú za svetového lídra a že sú jedinečným a výnimočným štátom vo svete, pričom svoju výnimočnosť neváhajú podporiť aj tvrdým útokom voči tým, ktorí s ich líderstvom nesúhlasia. Keď sa Rusko takisto stalo atómovou veľmocou, kovbojské maniere USA sa zčasti zmiernili.

V rozpore so všetkými pravidlami a zákonmi

Predstaviteľom americkej elity často pripisujú vlastnosti, ktoré títo lídri nemajú. Impulzívnosť a arogantný tón vyhlásení amerických lídrov viacerí kritici USA považujú za prejavy psychickej choroby. Vyhlásenia viceprezidenta Joe Bidena o tom, že „21. storočie bude americkým storočím“ a vyhlásenia prezidenta Obamu o „výnimočnosti USA“ nie sú však prejavom psychickej choroby, americkí lídri dobre vedia, čo a prečo hovoria na svojich vystúpeniach.

Mnohí západní proamerickí experti a politológovia vo svojich vystúpeniach takmer vyjadrujú mienku, že americká výnimočnosť je založená na pocite zodpovednosti za osud všetkého sveta a starostlivosť za svet div že nevyhlasujú za úlohu, ktorú na plecia USA položil sám Hospodin. Týmito svojimi názormi žiaľ ovplyvňujú časť populácie vo viacerých krajinách, ktorá nekriticky preberá ich názory.

Pritom už len letmý pohľad na americké angažovanie sa v konfliktoch vo svete ukazuje, že žiaden konflikt, do ktorého USA vstúpili nebol vedený so záujmom priniesť stabilitu a podporiť zvyšovanie životnej úrovne, ale práve naopak. Kam v posledných desaťročiach vstúpila noha amerického vojaka, tam prišlo k strádaniu, poklesu životnej úrovne a vyciciavaniu ekonomického potenciálu celých týchto oblastí.

Kríza na Balkáne sa doteraz ešte neskončila, Afganistan je po americkom angažovaní sa za pomoci NATO stále vysoko nestabilným regiónom, arogantné vtrhnutie USA do Iraku v rokoch 1991 a 2003, založené na klamstvách o irackých zbraniach hromadného ničenia, bombardovanie Juhoslávie bez mandátu OSN, rozpútanie hybridnej vojny voči Lýbii, Sýrii a destabilizácia na Ukrajine, jasne ukázali skutočnú tvár americkej politiky a jej politických lídrov. Navyše je známe, v Iraku sa žiadne zbrane hromadného ničenia nepodarilo objaviť, pretože tam žiadne neboli. Celá akcia proti Iraku sa odštartovala na základe amerického klamstva.

„V prípade Juhoslávie a Iraku nemali USA inú možnosť ako okamžite zaútočiť na Juhosláviu a Irak. Ak by akciu riešili cez OSN, Čína a Rusko by okamžite americké požiadavky vetovali a USA by mali zviazané ruky. V prípade Iraku a Juhoslávie na prelome storočia však USA boli ešte v pozícii, kedy si mohli dovoliť arogantne jednať, dnes sa už situácia vo svete diametrálne zmenila,“ objasňuje ruský vojenský expert Alexej Leonkov.

Situácia v Iraku sa vďaka vtrhnutiu americkej armády nesmierne zhoršila a destabilizácia sa prehĺbila ešte viac po vynútenom odchode USA z krajiny. Momentálne Irak nemá bojaschopnú armádu a ani políciu, v krajine sa preháňajú oddiely teroristov, ktorých niektorí analytici považujú za zástupnú armádu USA. Obchod s ropou údajne ovládli cez nastrčené figúrky americké spoločnosti, ktorým sa však kvôli vstupu Ruska do konfliktu v Sýrii prerušili dopravné tepny cez Sýriu a Turecko.

Rozpútanie krízy v Lýbii a zavraždenie Kaddáfiho, ktoré okomentovala svojho času aj Hillary Clintonová, keď na adresu zavraždeného lýbijského lídra vyhlásila pamätnú vetu: „Prišli sme, videli sme, zomrel“ je takisto jasným dôkazom „americkej výnimočnosti“, rovnako ako vyhlásenie prezidenta Obamu, ktorý vo svojom prejave pred novými dôstojníkmi vo West Pointe, v svojej reči v roku 2014 takisto fakticky potvrdil výnimočné právo USA nezaoberať sa medzinárodnými dohodami, keď nevyhovujú politickým elitám USA.

Vo svojej reči totiž Obama arogantne vyhlásil: „Amerika nevystupuje len za stabilitu a absolútne odsúdenie konfliktov za každú cenu. My vystupujeme za viac trvanlivý svet, ktorý možno dosiahnuť len za predpokladu že prinesieme pokoj a slobodu ľuďom na celom svete. Verím vo výnimočnosť USA, všetkými poryvmi svojej duše. Výnimočnými nás robí nie možnosť obchádzať medzinárodné normy a zákony, ale naše úsilie utvrdzovať ich pomocou našich akcií.“

Dvojité štandardy USA v globálnom meradle, ktoré využíva americká elita, viacerí americkí politológovia a analytici už dávno nikoho neudivujú. Všetci totiž vedia, že na porušovaní pravidiel a dvojitých štandardoch stojí celá americká vonkajšia politika.

„USA bez podvodov, klamu a násilia nemôžu existovať. Dobre to vedia aj Vladimír Putin a aj Sergej Lavrov. To čo sa udialo v Lýbii, Sýrii, Iraku, Juhoslávii jasne dokazuje, že USA nikdy nebude záležať na právach iných národov. Kaddáfi bol bohatým človekom a aj Lýbia pod jeho vedením bola najviac rozvinutým arabským štátom. Po jeho smrti sa všetky miliardy z Lýbie stratili a celá krajina bola nechutne vyrabovaná,“ objasnil v interview pre ruský denník Zvezda politológ a expert na Blízky východ Mais Kurbanov.

Podkopanie pilierov

Vo svojej reči pred absolventmi vojenskej akadémie vo West Pointe v roku 2014 prezident USA Barack Obama potvrdil, že vojenská sila ostane jedným z najdôležitejších aspektov americkej stratégie a líderstva.

USA, štrngajúce zbraňami arogantne vytvárali svet, v ktorom sa sledovali len záujmy a ciele USA. V roku 2008 však prvý krát výrazne narazila kosa na kameň, keď provokačná akcia voči Osetínsku, ktorú naplánovali USA a Gruzínci sa vďaka ruskej rozhodnej akcii skončila totálnym gruzínsko-americkým neúspechom a útekom americkej figúrky Saakašviliho z Gruzínska. USA nevyšla ani naplánovaná akcia na Ukrajine, nevyšlo im obsadenie Krymu a nevyšla im ani akcia na odstránenie Bašára Asada v Sýrii.

Navyše vstup Ruska do Sýrie zapríčinil, že teroristi a protiasadovská opozícia v Sýrii utrpeli kolosálne straty, takže nervozita USA silne vzrástla, pretože na túto opozíciu sa USA spoliehali ako na svoju zástupnú armádu a do jej výcviku a vyzbrojenia investovali obrovské peniaze. Pre amerických politikov sú tieto udalosti čosi neslýchané, zistili totiž že svet už netancuje tak ako si oni vo svojom ničím nepodloženom „pocite výnimočnosti“ predstavovali, že by tancovať mal.

Nervozita USA zo zmien v medzinárodnej politike kulminovala pri vyhlásení Ashtona Cartera, ktorý pred niekoľkými dňami obvinil Moskvu zo snáh zničiť základy existujúceho svetového systému a poriadku. Minister ozbrojených síl Sergej Šojgu usadil amerického politika, keď mu otvorene povedal, že v posledných rokoch to boli práve USA a ich západní partneri, ktorí arogantne porušovali medzinárodné zákony a normy pri svojich akciách bez mandátu OSN v rôznych oblastiach sveta (Juhoslávia, Bosna, Kosovo, Irak, Lýbia, Sýria, Afganistan,….)

Oficiálni predstavitelia USA zúria najmä nad iniciatívami Ruska a Číny, ktoré čoraz dôraznejšie požadujú od USA dodržiavanie medzinárodných noriem a medzinárodného práva. USA so škrípaním zubov musia tieto iniciatívy minimálne brať do úvahy, pretože to ako v poslednom období „šliapli na hrable v Sýrii a na Ukrajine“ ich nemilo prekvapilo. Pred budúcim prezidentom USA bude stáť nová úloha – rozhodnúť sa či pokračovať s klasickou arogantnou americkou politikou, ktorá berie ohľad len na vlastné záujmy, alebo pristúpi k dialógu, najmä kvôli stupňujúcim sa neúspechom a problémom, ktoré USA trápia.

Od orientácie budúceho amerického prezidenta a jeho vzťahov k Rusku a Číne závisí, ako bude vyzerať budúci svet – jeho obchod, medzinárodne vzťahy a samozrejme aj bezpečnosť. Ale situácia sa vyvíja tak, že na zahraničnú politiku založenú na americkom“pocite výnimočnosti“, ktorá sa prejavovala arogantným a beztrestným vojenským vtrhnutím, alebo destabilizáciou ľubovolnej oblasti, už americkým lídrom chýbajú nielen zdroje, ale aj odhodlanie, navyše nikto im takéto práva v budúcnosti ani nemieni udeliť.