Potom nám porozprávaš, aký je život u nich, u Východných Nemcov…

Sedím v jednej z berlínskych pivárni so svojimi nemeckými kolegami Petrom a Katarínou a neverím vlastným ušiam:

Robíte si srandu?! Drážďany sú odtiaľto dve hodiny jazdy autom. Azda ste nikdy neboli v bývalej NDR?

Moji priatelia sa na seba rozpačito pozrú:

• Vieš, akosi sa nám tam nechce. My sme typickí „wessi“ (slangový výraz pre západných Nemcov) a medzi „wessmi“ a „ossmi“ (slangový výraz zase pre obyvateľov východných oblastí Nemecka) bola vždy neviditeľná hranica. Sme proste iní.
• Lenže Berlínsky múr padol pred viac ako štvrťstoročím! – nechápavo namietam.
• V skutočnosti nikdy nepadol. Stojí aj dnes tak, ako stál predtým. Len ľudia akoby slabšie videli.

Povstanie z popola

Celý život som sa snažila vyhnúť stretnutiu s Drážďanmi. Proste som tam nechcela ísť. „Tam, do krajiny s tonami na prach spálených ľudských kostí“.  (Kurt Vonegut: „Jatky číslo päť“). Moja svokra, polovičná Nemka, mala v tom čase 10 rokov a tú noc z 13. Na 14. Februára 1945 prežila. Na Drážďany vtedy zaútočila celá kapacita anglo-amerického letectva. Život si zachránila len vďaka tomu, že jej babičke sa podarilo odviesť ju do obilného poľa za mestom. Ležali spolu s inými deťmi ukryté v poraste ako zajace a pozerali sa na bomby padajúce na mesto: „Zdali sa nám úžasne krásne, podobali sa na vianočné prskavky. Tak sme si ich aj pomenovali. Ale potom sa celé mesto vznietilo. Celý život mi zakazovali hovoriť čo som vtedy videla. Mala som na to proste zabudnúť“.

Počas jednej noci zhodili na mesto 650 tisíc zápalných a 1 500 ton výbušných bômb. Výsledkom takéhoto masívneho bombardovania bolo ohnivé tornádo spaľujúce oblasť, ktorá štyrikrát prevyšuje zničené Nagasaki. Teplota v Drážďanoch dosiahla 1 500 stupňov. Ľudia sa stávali živými fakľami a roztápali sa spolu s asfaltom. Nie je celkom možné spočítať počet obetí. ZSSR trval na čísle 135 tisíc, Angličania udávali 30 tisíc. Rátali iba mŕtvoly vytiahnuté spod zrútených budov a z pivníc. No kto odváži hmotnosť ľudského popola?

Jedno z najčarovnejších a najstarších miest v Európe, „Florencia na Labe“, bolo takmer úplne zrovnané so zemou. Cieľom Angličanov (menovite oni vyžadovali, aby bolo zničené historické centrum Drážďan) bolo nielen morálne zničenie Nemcov, no aj zámer predviesť Rusom, čoho je schopné letectvo takzvaných spojencov už –už sa chystajúcich napadnúť vojnou vyčerpaný ZSSR (Operácia „Nemysliteľné“).

Neskôr som mohla mnohokrát počuť názory na to, že tvrdohlaví a neústupní Nemci úporne a trpezlivo zbierali staré obhorené kamene, ako viac než 40 rokov bezprecedentným spôsobom usilovne stavali nové Drážďany, no iba som pokrčila plecami. Ja atrapy neuznávam. Napríklad nemám rada oddychové centrum znova postavenej Varšavy podobajúce sa na stavebnicu Lego. No Drážďany zahanbili moju ľahostajnosť. Títo nemeckí pedanti dosiahli skoro nemožné. Drážďany sú znova jedným z najkrajších miest Európy.

Zmocňujú sa ma dva protichodné pocity: na jednej strane obdiv k saskej pracovitosti a k ich veľkej láske k svojej vlasti a…   …na druhej strane zúrivosť pri pomyslení na hlúpu širokú ruskú dušu. ZSSR je štátom, ktorý počas nemeckej okupácie stratil 27 miliónov ľudských životov. Štát vykrvácaný, hladný (môj otec veterán rozprával, že najstrašnejší hlad bol po vojne) náhle koná unikátne a v histórii ľudstva bezprecedentné gesto veľkorysosti – už desať rokov po obrovskej vojne vracia porazeným nepriateľom 1 240 zreštaurovaných obrazov (medzi inými diela Tiziana, Rubensa, Rafaela, Dürera, Vermeera) a 3 000 kolekcií šperkov nevyčísliteľnej hodnoty! Rubíny, diamanty, perly, zafíry, kilogramy šperkov zo zlata a striebra. To nepočítam umeleckú hodnotu pokladov! 41 karátový zelený briliant, 48 karátový biely briliant. Nebolo dosť priestorov, aby bolo možné vystaviť všetky exponáty!

Lomcuje mnou silný pocit nevoľnosti. Môj otec vtedy prvý krát po dlhej dobe ochutnal cukor, počas tuhej zimy chodil obutý v primitívnych plátených črieviciach a stále nosil vojnový prešívaný kabát. Pracoval na dve zmeny vo fabrike, jeho brat sa z vojny vrátil bez nôh, štát ležal v troskách a my, ruskí blázni, sme si vtedy mysleli, že história nezabudne na našu šľachetnosť!

-No to je pravda, my sme nezabudli! – placho hovorí môj nový nemecký priateľ – šľachetnosť pretrváva stáročia!

No pred mojimi očami sa vybaví strhaná tvár Merkelovej tvrdiacej, že Rusi nedorástli na úroveň európskych hodnôt a je potrebné ich trestať sankciami. Aké má ona právo kázať Rusom o morálke?!

-Kde sú potom tabule, ktoré by mali všade pripomínať skutočnosť, že poklady Drážďan sú ruskými trofejami za neslýchané zločiny Nemcov proti Rusku, ktoré náš štát veľkoryso vrátil odpustiac Nemcom všetko? Kde je vďačnosť? Prečo nemeckí sprievodcovia po Mníchove vykladajú cudzincom, že Drážďany bombardovalo ruské letectvo? – Pýtam sa, zadúšajúc sa od zlosti. –Aj Sikstínska madona, majstrovské dielo talianskeho maliarstva by mohla pokojne visieť v Ermitáži. V Nemecku nás opľúvajú, zabudnúc na našu dobrotu, vaše média nás prirovnávajú k barbarom. – No to robia Wessi (západní Nemci) – hovorí mi s pohŕdaním. Bez prestávky im vymývajú mozgy. My, endeeráci, sme iní. Sama to čoskoro pochopíš.

Akí sú východní Nemci?

Nič umele strojeného, tvrdých a pevných rysov, veľmi slušní. Na ich tvárach nevidno neprirodzený úsmev. Niečim pripomínajú Rusov – vôbec nechápu, prečo by sa mali automaticky usmievať na cudzincov. No v spoločnosti sa vedia otvoriť – vtedy sú to úprimní otvorení ľudia, čo na srdci, to na jazyku. Ženy pôsobia územčisto, pevne. Vôbec sa nepodobajú na krehotinky a baleríny zo slávneho drážďanského porcelánu v parádnych výkladoch drahých obchodov.

V skutočnosti, východní Nemci vyzerajú presne tak, ako vyzerali ich predkovia, čo sa dá vysvetliť jednoducho neprítomnosťou cudzej krvi. Ak v západnej časti Nemecka iba v oblasti Frankfurtu takmer polovicu populácie tvoria príšelci, tak v celom východnom Nemecku predstavujú cudzinci asi 1,5% z celkovej populácie. Cudzincov tu radi nemajú, utečencov nenávidia a ani samotní emigranti sa sem neponáhľajú, ale sa snažia dostať do niektorej zo západných metropol. Svojho času, obdivujúc portrét jedného z kurfirstvo v Drážďanskej galérii, našla som v ňom podobu na správcu múzea a mimovoľne som sa zasmiala. No proste dvojičky, rovnako bacuľaté ružové líca, dvojitá brada, modré trocha vypuklé oči, mierne povýšenecký výraz. Za tristo rokov sa nič nezmenilo.

Nie je to tu preľudnené, dokonca ani v Drážďanoch, kde napríklad nepoznajú dopravné zápchy. A za samotnými Drážďanmi, smerom k poľskej hranici, je možné viesť sa desiatky kilometrov bez toho, aby človek stretol nie len človeka, ale dokonca aj nejaké auto. A čisto je všade – ako na operačnom sále! Odhodiť ohorok z cigarety niet kde. Všetko čisto vyleštené. Toto nie sú migrantmi zapľuté mestá Kolín,  či Frankfurt. Zelená geometria polí, bujný vysoký chmeľ, z ktorého potom varia vynikajúce pivo, nádherná pšenica, bohaté roľnícke údolia s masívnymi hospodárskymi budovami, elegantne pooraná zem. Skutočný sviatok práce a poriadku! Stromy rastú ako vojaci, kvety pestované so starou disciplínou. Ale kde že len sú samotní usilovní farmári? Kde sú ich stopy na pekne upravených štrkových cestách? Nevidno nikoho! Dokonca sa mi vnucuje teória, že počas nocí na prekrásne Sasko zosadajú z oblohy malí zelení mužíčkovia, ktorí obrábajú polia, kosia trávu, čistia cesty, no s úsvitom miznú ako prízraky. Iné vysvetlenie proste nemám. Až neskôr som pochopila, kde miznú ľudia z východného Nemecka.

NDR: štát, ktorý zmizol z mapy

Sme si dobre vedomí toho, čo tu bolo DO pádu Berlínskeho múru, no skoro nič nevieme o tom, čo sa dialo POTOM. Samozrejme vieme o tragédii, ktorú prežili „socialistickí Nemci“, ktorí s takým nadšením borili ten múr a roztvárali svoje náruče v ústrety svojim „kapitalistickým bratom“. Nedokázali si ani predstaviť, že ich štát zmizne behom roka, že nebude žiadnej spravodlivej dohody o zjednotení, že stratia veľkú časť svojich občianskych práv. Že ich čaká obyčajný anšlus, ovládnutie východného Nemecka západným a jeho úplne pohltenie.

-Udalosti z roku 1989 veľmi pripomínajú ukrajinský majdan – spomína historička Brigita Queck. – Svetové média v priamom prenose ukazovali, ako tisíce mladých Nemcov búrajú múr a aplaudovali im. No nikto sa nespýtal, čo chce obyvateľstvo 18 miliónového štátu? Obyvatelia NDR snívali o slobode pohybu a „lepšom socializme“. Len ťažko si dokázali predstaviť, ako vyzerá skutočný kapitalizmus. No nebolo žiadne referendum, ako napríklad u nás na Kryme, to znamená, že anšlus bol absolútne nelegitímny.

Po začatí perestrojky a s príchodom Gorbačova k moci začalo byť jasné, aký bude koniec NDR bez podpory Sovietskeho zväzu, no pohreb mohol byť aj dôstojný, – tvrdí doktor Wolfgang Shelike, predseda Nemecko-ruského kultúrneho inštitútu. – Spojené Nemecko sa na svete objavilo ako výsledok unáhleného a nepodareného konania. Helmut Kohl, kancelár Nemeckej spolkovej republiky, nechcel konať ináč zo strachu, aby neodvolali Gorbačova. Jeho heslami bolo: žiadne experimenty, NSR je oveľa silnejšia a je historicky dokázané, že je LEPŠIA AKO NDR. Hoci intelektuáli chápali, že ak za jednu noc nalejú všetky západonemecké zákony do systému iného štátu, vyvolá to dlhodobý konflikt.

3. októbra 1990 prestala NDR existovať. NSR vytvorila špeciálny ponižujúci úrad pre starostlivosť nad bývalou NDR, akoby východní Nemci boli zaostalými a hlúpymi deťmi. V skutočnosti východné Nemecko proste kapitulovalo. Len v priebehu jedného roka takmer 2,5 milióna ľudí prišlo o prácu, pri celkovom počte 8,3 milióna pracujúcich.

Ako prvých vylúčili všetkých verejných činiteľov, – hovorí Peter Steglich, bývalý veľvyslanec NDR vo Švédsku. – My, na ministerstve zahraničia sme dostali listy: ste voľní. NDR už neexistuje. Mňa ako nezamestnaného zachránila moja španielska manželka, ktorú nechali pracovať ako prekladateľku. Ostávalo mi niekoľko rokov do dôchodku, no pre mladých diplomatov s vynikajúcim vzdelaním to bola tragédia. Napísali preto žiadosti na ministerstvo zahraničia Nemecka, no nikoho z nich do práce neprijali. Potom zlikvidovali námorníctvo i armádu, druhú najsilnejšiu v rámci Varšavskej zmluvy. Všetci dôstojníci boli prepustení s biednymi dôchodkami, alebo dokonca bez akéhokoľvek dôchodku. Nechali si iba technických špecialistov, ktorí vedeli narábať so zbraňami sovietskej výroby.

Zo Západu prišli dôležití páni – správcovia, ktorých cieľom bolo demontovať starý systém, zaviesť nový, vytvoriť „čierne listiny“ nepohodlných a podozrivých, vykonať dôkladné čistky. Boli založené špeciálne „kvalifikačné komisie“ , ktoré mali identifikovať všetkých „ideologicky“ nespoľahlivých pracovníkov. „Demokratická“ NSR sa rozhodla kruto sa vysporiadať s „totalitnou“ NDR. V politike ostanú zlými vždy tí porazení.

Prvého januára  1991 boli prepustení všetci zamestnanci berlínskych právnických služieb, ako neprispôsobiví pre zabezpečenie demokratického poriadku. Toho istého dňa na Humboldtovej univerzite (hlavná univerzita v NDR) bola zlikvidovaná historická, právnická, filozofická a pedagogická fakulta a na hodinu vyhodili všetkých profesorov a prednášajúcich. Okrem toho, všetkým ostatným učiteľom, profesorom, vedeckým, technickým a administratívnym  pracovníkom v učebných odboroch bývalej NDR bolo nariadené vyplniť dotazníky a poskytnúť podrobné informácie o svojich politických názoroch a straníckej príslušnosti. V prípade odmietnutia, alebo zatajenia informácií, boli okamžite prepustení.

Začali sa čistky v školách. Staré učebnice, ako „ideologicky škodlivé“ vyhodili ako odpad. Lenže endeerácky systém vzdelávania bol považovaný za jeden z najlepších na svete. Jeho skúsenosti si aplikovalo napríklad Fínsko.

V prvom rade uvoľnili riaditeľov, členov v NDR  vládnucej Jednotnej socialistickej strany Nemecka, – spomína doktor Wolfgang Shelike – O prácu prišli mnohí učitelia humanitných vied. Ostaní sa snažili nejako prežiť, vkradol sa medzi nich strach. Učitelia neodišli do podzemia, no prestali diskutovať, vyjadrovať svoj uhol pohľadu. Ale toto sa nemôže neodraziť na vzdelaní detí! Prepustili tiež učiteľov ruského jazyka. Povinným cudzím jazykom sa stala angličtina.

Ruský jazyk, podobne ako napríklad český či poľský je teraz možné sa učiť ako dobrovoľný tretí jazyk. Výsledkom toho je, že východní Nemci zabudli ruštinu, ale angličtinu sa nenaučili. Všade sa zmenila atmosféra. Začali sa používať ostré lakte. Zmizli hodnoty solidarity a vzájomnej pomoci. V práci si už teraz nie kolega, ale konkurent. Tí, ktorí si dnes udržali prácu, makajú do poslednej kvapky potu. Niet času ísť do kina alebo do divadla, ako to bolo bežné v NDR. A nezamestnaní degradovali celkom…

Nemalo ľudí prišlo o svoj bývanie. Pozrime sa, z akých čudných dôvodov. Mnohí východní Nemci žili v súkromných domoch, ktoré boli silne poškodené počas vojny (Západné Nemecko bolo oveľa menej postihnuté ako východné), stavebného materiálu bolo málo. No za 40 rokov tieto domy opravili, poskladali ich doslova po kamienkoch, teraz sa mohli pýšiť svojimi krásnymi vilami. No po zbúraní múru sem zo Západu prišli milí príbuzní, ktorí sa predtým k rodine na východe nehlásili, a vyhlásili, že v týchto domoch majú svoj podiel. Nech sa páči, vyplaťte nám náš podiel! No odkiaľ by bývalý endeeráci zobrali kapitál? Dostával slušnú výplatu, mal sociálne garancie, no kapitalistom sa stať nemohol. Ach, vy nemáte peniaze? Kašleme na to. Predaj svoj dom a nám vyplať náš podiel. Boli to skutočné tragédie.

No najhlavnejšie je, že došlo k plnej výmene elít. Zo západu sa dovalili tam nie veľmi úspešní Nemci, ktorí okamžite ovládli všetky dobre platené posty bývalej NDR. Považovali sa za dôveryhodných. Do dnešných čias tvoria Wessi 70% administrácie v Lipsku. Áno, niet žiadnej milosti pre porazeného. Prakticky celá kontrola nad bývalou republikou sa dostala do rúk novej koloniálnej administratívy.

ZSSR zradil NDR takým spôsobom, že proste nebolo žiadnej dohody medzi vlastníkmi NSR a NDR, – s horkosťou hovorí bývalý diplomat Peter Steglich. – rozumní, inteligentní ľudia predvídali konflikt vo veci nehnuteľností a hovorili o anšluse namiesto o zjednotení na základe rovnoprávnosti. No existuje vyjadrenie Gorbačova: „Nech sa s tým Nemci vysporiadajú sami.“ To znamenalo: „Silný nech si zoberie čo len chce.“ A tými silnými boli západní Nemci. Začala sa skutočná kolonizácia NDR. Odstrániac od moci miestnych vlastencov,  očierniac ich a ponížiac, západní kolonizátori pristúpili k najlukratívnejšiemu bodu programu:  plnej privatizácii štátnych aktív NDR. Jeden systém si zaumienil úplne požrať ten druhý.

Schopnosť čistiť cudzie vrecká

Na štátnej úrovni je potrebné okrádať šikovne, elegantne, v bielych rukavičkách a veľmi rýchlo, kým obeť nepríde k rozumu.

NDR bola najúspešnejším štátom Varšavskej zmluvy. Takýto pekný kúsok bolo treba zhltnúť hneď, bez zaváhania. Najprv bolo nutné ukázať gesto veľkorysosti budúcim obetiam a stanoviť výhodný kurz prechodu východnej na západnú marku pre ľudí z NDR 1:1. To hlasno kričala západonemecká tlač. Potom sa ukázalo, že meniť môžeš len 4 000 DM v pomere 1:1, ostatné peniaze súkromné osoby aj firmy menili už v pomere 2:1. Objavili sa plagáty „Chceme slobodné Nemecko bez EU, bez NATO a bez Eura“ a so súčasnou demokraciou. Nič sa nezmenilo a ľudia zrazu stratili polovicu svojho kapitálu, ale ich dlhy sa prepočítavali v pomere 1:1. Aj prostý človek pochopí, že tieto opatrenia viedli k úplnému krachu priemyslu NDR. Už v januári 1990 sa objem výroby v NDR znížil viac ako o 50 %. Teraz západní „bratia“ začali veľkodušne hovoriť o neživotaschopnosti socialistického priemyslu a o nutnosti jeho urýchlenej privatizácie za čestných a spravodlivých podmienok. No aké do čerta čestné podmienky, ak ľudia v NDR nemajú peniaze? Ach, vy nemáte kapitál? To je nám veľmi ľúto…   …a 85 % celého priemyslu NDR pripadlo do rúk západných Nemcov, ktorí to aktívne viedli k bankrotu. Načo dávať šancu konkurencii. Ďalších 10 % dostalo zahraničie a len 5 % stihli kúpiť skutoční vlastníci z NDR.

Okradli vás? – pýtam sa bývalého generálneho riaditeľa železiarní v Eisenhuttenstadte profesora Karola Doeringa.

Samozrejme. Ľudia z NDR nemali peniaze a tak celý majetok NDR zhrabol Západ. Ale nezabúdame, kto nás zradil. Gorbačov. Áno, boli demonštrácie za slobodu pohybu, ale nikto nepožadoval, aby NDR zmizlo z mapy sveta. To je potrebné zdôrazniť. Preto bolo treba potrebné dať Gorbačovovi zodpovedajúcu funkciu ako človeku, ktorý zlyhal v skúške histórie. Túto „slávu“ z neho nikto nezmyje. Aký je výsledok? Východní Nemci sú oveľa chudobnejší ako západní. Mnohé štúdie potvrdzujú, že sme Nemcami „druhej kategórie“.

Čo bolo dôležité pre západných priemyselníkov? Nový trh, hneď vedľa, v susedstve, kde môžete vyviesť svoj tovar. To bol ich cieľ. –Tak sa do toho vžili, ničiac náš priemysel, že nakoniec to dopadlo takto: nezamestnaní nemôžu ich tovar kupovať. Ak nezachovajú pri živote aspoň zvyšky priemyslu na východe, ľudia ujdú na západ za prácou a krajina spustne. Áno, vtedy sa mi podarilo zachrániť aspoň časť nášho kombinátu vďaka Rusom. Zvýšili sme svoj export do Ruska, predávali sme 300-350 tisíc ton za studena valcovaného oceľového plechu v rokoch 1992-93 pre automobilový priemysel, poľnohospodárstvo, techniku. Potom sme chceli kúpiť akcie v Čerepovskom železiarenskom kombináte, v jednom z najväčších v Rusku, no západným politikom sa táto idea nepáčila. Tak to odmietli. Takáto je v skutočnosti ich „čestná privatizácia“.

Teraz sa zbytky kombinátu dostali k indickému miliardárovi , ale aj tak som rád, že fabrika neumrela.

Profesor Karol Doering sa veľmi chválil svojím mestečkom oceliarov Eisenhuttenstadt (bývalý Stalinshtadt), ktorému je 60 rokov.  Prvé socialistické mesto na starej nemeckej zemi. Postavené na zelenej lúke za pomoci sovietskych špecialistov. Mesto sa stalo symbolom túžby po spravodlivosti a rovnakých práv pre všetkých. Bola to výstavná skriňa socializmu a stvorenia nového človeka: pracujúceho s tvárou intelektuála, akého chceli Marx, Engels a  Tolstoj.

Bola to nová organizácia spoločenského života – toto mi hovoril profesor na prechádzke v opustených uliciach mesta. – Po skončení výstavby závodu sme hneď stavali divadlo. Veď čo bolo hlavné? Škôlky, byty, kultúra, sochy, fontány, kiná, nemocnice. Hlavný bol človek.

Kráčame po širokom bulvári s opravenými domami stalinskej architektúry. Úžasné zelené pestované trávniky, ale v prekrásnej záhrade nepočuť detský smiech. Ticho, že počujeme zvuk svojich krokov. Prázdnota ma deprimuje, akoby všetkých obyvateľov odfúkol vietor minulosti. Odrazu z domu vychádza párik so psom. Prekvapene kričia: „Pozrite, ľudia! Áno, ľudí je tu málo – sucho poznamená profesor. Predtým tu žilo 55 tisíc ľudí. Skoro polovica odišla. Niet tu detí. Dievčatá stratili chlapcov. Keď vyrastú, zbalia veci a ujdú na západ. Nezamestnanosť. Nízka pôrodnosť. Zatvorili 4 základné školy a 3 škôlky, lebo niet detí a bez nich niet budúcnosti pre toto mesto.

Najťažšie to majú ženy

S Marianou, čašníčkou v drážďanskej kaviarni, sme sa najprv pohádali a potom spriatelili. Zrelá žena päťdesiatnička mi prudko hodila na stôl tanier s nádherným bravčovým kolenom, až sa masť vyliala na obrus. Protestovala som najprv po anglicky, potom po rusky. Jej tvár sa zrazu rozjasnila.

Ste Ruska? Prepáčte, povedala po rusky. Predtým som prednášala v škole ruštinu a teraz sama vidíte, čo robím.

Pozvala som ju na večernú šálku kávy. Prišla v elegantných šatách s perfektným mejkapom. Zrazu omladla.

Je veľmi príjemné po toľkých rokoch hovoriť po rusky. – povedala Mariana. Fajčila jednu za druhou rozprávajúc svoj príbeh podobný tisícom iných žien bývalej NDR.

Keď prišli Wessi, okamžite ma vyhodili z práce ako členku strany a učiteľku ruštiny. Všetci sme boli podozriví zo spojenia so STASI, o ktorej je teraz vytvorená celá legenda akoby tam pracovali netvory. Akoby CIA bola lepšia. Môjho manžela tiež odvolali. Pracoval vtedy na šachte, nevydržal to. Opil sa a u Nemci to netolerujú. Prepustili ho. Rozviedli sme sa a on odišiel na západ. Ostala som sama s malou dcérkou. Neuvedomila som si, že toto je len začiatok všetkých trápení. Na Západe v tom čase ženy nepracovali. Nie pre lenivosť, ale nemali rozvinutý systém materských škôl a jaslí. Ak chceš prácu, ber pestúnku a plať. Nemala som peniaze. A keď sedíš doma s dieťaťom viac ako päť rokov, stratíš kvalifikáciu. Komu ťa potom treba?

V NDR všetko krásne fungovalo. Bolo možné ísť do práce už pol roka od pôrodu. Páčilo sa nám to. Dnes sme domasedky. O deti bolo postarané zodpovedne. Prišli Wessi a zrušili celý systém. Zavreli škôlky a čo nechali, to spoplatnili. Na toto sme nemali. Zachránili ma rodičia, ktorých predčasne poslali na dôchodok. Mohli sa mi starať o dcérku a ja som hľadala prácu. No stala nado mnou kliatba nepotrebnej komunistky. So svojím univerzitným vzdelaním som pracovala ako upratovačka.

Ale či vám nevyplácali dávku v nezamestnanosti?

Cha, cha. Wessi vtedy zaviedli nové pravidlá. Dávky patria len tým, ktorí stratili zamestnanie a nemá sa im kto postarať o deti. Keďže som mala rodičov, nič som nedostala. Dcéra vyrástla a odišla na západ, pôsobí ako zdravotná sestra. Skoro ju nevidím. Predo mnou je osamelá staroba. Nenávidím tých, ktorí rozbili Berlínsky múr, boli to proste blázni.

Prečo aj ja nejdem na západ? Nechcem. Oni k sebe  pozvali celú teroristickú čvargu, 1,5 milióna nepracujúcich utečencov, pritom samotné Nemecko je plné nezamestnaných. Zostanem tu, lebo som Nemka. Ľudia tu sú vlastenci. Videli ste? Na všetkých domoch sú vlajky, ale na západe ich neuvidíte. Hovoria, že by to mohlo uraziť cudzincov. Chodím každý pondelok na stretnutie strany PEGIDA,  ktorá bojuje proti islamizácii Európy. Príďte aj vy, uvidíte ozajstných Nemcov.

Putin v mojom srdci

Pondelok. Centrum Drážďan je obklopené množstvom policajných áut. Hudobníci v tradičnom odeve hrajú ľudové piesne. Spievajú spolu muži aj ženy, veselo podupkávajú nohami. Je tu aj mnoho mladých ľudí s vyzývavým výrazom v tvári. To, čo vidím, mi spôsobuje zimomriavky. Všade hrdo vlajú ruské zástavy. Jedna vlajka je zvláštna. Napoly nemecká, napoly ruská. Chlap, čo ju drží, sa mi snaží vysvetliť, že odzrkadľuje jednotu Rusov a Nemcov. Veľa mužov má tričká s putinovým portrétom. Sú aj plagáty s Merkelovou so svinskými ušami, alebo v nacistickej uniforme s odznakom Eura pripomínajúc svastiku. Tiež plagáty s moslimskými ženami v burkach priečne preškrtnutými. Hesla vyjadrujú výzvy k priateľstvu s Ruskom a odpor k NATO. Ľudia, kde som to? Je toto Nemecko?

Mnoho z demonštrantov má v rukách plyšové prasiatka. Dobrá tučná sviňa je symbolom gazdovského sýteho Nemecka. Žiadne chudobné jedlá. „Nech žije Rusko“ – kričia okolo mňa. Akási staršia rozrušená žena mi tvrdí: „Putin si získal moje srdce“. Mne sa točí hlava.

Situáciu vysvetľuje mladý človek menom Michael.

Prečo vy tak veríte Putinovi? – divím sa.

On je jediný silný vodca, ktorý bojuje proti terorizmu. A komu veriť? Tejto proamerickej bábke Merkel, čo otvorila hranice cudzincom? Veď znásilňujú naše ženy, zabíjajú našich ľudí, jedia náš chlieb, nenávidia našu vieru, chcú tu urobiť kalifát.

No tu vo východnom Nemecku zatiaľ nevidno cudzincov.

My urobíme všetko, aby ste ich ani vy nevideli. Nie sme rasisti, no každý, kto príde do tejto krajiny, musí pracovať a rešpektovať jej zákony.

Hovorím Michaelovi čo som videla v januári v Mníchove. Mladých hysterických bláznov kričiacich: „Mníchov musí byť farebný! Milujeme vás, utečenci!“ Pamätám, ako 5 tisíc liberálov chcelo zmasakrovať 100 rozumných ľudí, ktorí prišli s jediným heslom: „Nie islamizácii Nemecka!“ Od masakru ich zachránili len obušky policajtov, čistiac tými obuškami cestu „fašistom“.

-Tak toto sú Wessi, – s pohŕdaním hovorí Michael. Veria všetkému, čo píšu ich hlúpe noviny. My sme sa narodili v NDR. Sme iní. Nás tak ľahko neoblafnú.

Imunita voči propagande

Hľa, v čom sme sa zhodli. Obaja sme  sa stretli na tejto akcii. Ja a poslanec za stranu „Alternatíva pre Nemecko“ Jorg Urban:

Áno, sme podozriví. Východný Nemec a Rusi. A nenávidíme všetko, čo aj zďaleka pripomína propagandu. Toto nás chráni pred ilúziou. Západné Nemecko ako výkladná skriňa a ideál kapitalizmu 50 rokov žilo bez problémov. Vyrástli v takom duchu, že sa im nič nemôže stať. Tvory nerealistické a neschopné rozumne pozerať na to, čo sa deje.

Ľudia z NDR jasne vedeli, že lož je nevyhnutnou súčasťou života z rôznych dôvodov. Často im klamali, ale oni vedeli, že im klamú. Ich život to však veľmi neovplyvnilo. Bol som šťastný mladý človek, dobre som študoval, získal štipendium, chcel som si doplniť vzdelanie v zahraničí. Mal som istotu, že všetko bude dobre. A zrazu sa všetko zrútilo. Pre mladých je to jednoduchšie, žijú v presvedčení, že zajtrajšok bude lepší. A teraz si predstavme dospelých, ktorí celý život pracovali a potom im povedali – už vás nepotrebujeme. Váš socializmus bol nezmysel. Prišli o prácu a v morálnom zmysle dostali po papuli. Bola to ťažká doba. Krach ilúzií. No tí ľudia sa pozbierali. Začali podnikať z nuly. Vedeli, že život to nie je raj, úspech nie je dar a hociktorý podnik môže vyletieť hore komínom.

To, že sme sa radostne stali jednotným Nemeckom, vyvesili zástavy a boli pripravení bojovať za vlasť, to nie je nacionalizmus. To je tajomstvo prežitia. Najjednoduchší spôsob. Najľahšie nás môžu pochopiť Rusi, zrazu stratili svoju identitu v čase perestrojky. To je tiež tajomstvo prežitia, ale získavajú tú identitu späť. Západní Nemci toľko rokov žili v garantovanom raji, že už nie sú schopní bojovať. Ich kultúra – Conchita Wurst (umelecký pseudonym rakúskeho travesty-umelca s vlastným menom ThomasNeuwirth) . Taký človek nie je schopný bojovať za svoju vlasť. Ale my môžeme, – vzdychol si ťažko.

Ale chápete, že Nemecko – je nielen súčasťou NATO, ale stále obsadené územie USA. Tajné dohody. Nechcem o tom vedieť- s jasným ironickým úsmevom povedal Jorg Urban. Existujú zvesti o tajných dohodách o nemeckej podriadenosti USA. No ale či to je moja starosť? Svetová história sto krát dokázala, že dohody sú len papier. Keď sa dvíha vlna národného hnevu, zmätie všetko. Pred našimi očami sa udialo rozbitie ZSSR, Juhoslávie, NDR, Varšavskej zmluvy. To isté sa môže stať aj s NATO či EU. Keď myšlienka dozreje a zavládne rozum, každý právny akt sa stáva zbytočným. Ak sa Nemecko znovu stane silným samostatným štátom chrániacim svoje záujmy, tajné dohody sa stanú len archívnym materiálom.

Autor článku: Daria Aslamovová

Preklad z ruštiny: PhDr. Jozef Mižák, Tibor Korečko