Neviem, či v piatok večer alebo v sobotu ráno (8. alebo 9. marca t. r.) som na internetovej stránke Pravdy narazil na článok, ktorý sa zaoberal uverejnenými dokumentmi Národného archívu USA o aktivitách zahraničných Slovákoch na začiatku 50. rokov minulého storočia. Ide o protesty amerických Slovákov proti výčinom stalinského režimu vo vtedajšom Česko-Slovensku najmä proti princípom samourčovacieho práva Slovákov. Je všeobecne známe, že po nástupe boľševického režimu po “Únorovém vítězství pracujíciho lidu” sa do všetkých dôsledkov obnovil agresívny protislovenský kurz pražského centra, do odpadkového koša sa hodili všetky sľuby z Košického vládneho programu a začalo sa ťaženie proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu. Výsledkom celého tohto kurzu bola “socialistická ústava z roku 1960”, ktorá vrhla Slovensko do pozície spred roka 1928, teda do úplne nesvojprávnej provincie centralistického štátu.

Článok som si pozrel len zbežne a zostal som zhrozený. Ani som ho nebol schopný dočítať, lebo niečo tak absurdné som si ani v najhoršom sne pri výklade slovenských dejín nevedel predstaviť. Musel som to predýchať a keď som sa k nemu chcel vrátiť, už bol zo stránky stiahnutý. Už som ho tam nenašiel. Asi si niekto z redakcie uvedomil, že to asi tak nemôže byť.

Okrem ilustrácií, kde sa hemžili fotografie J. Tisa s Hitlerom a podobne, som len tak zbežne zaregistroval, že autor (upozornili ma, že to je M. Čaplovič a je to stále na stránke) aktivity amerických Slovákov proti pražskému komunistickému a centralistickému režimu s požiadavkou samourčovacieho práva pre Slovákov hodnotil ako požiadavky pohrobkov “ľudáckeho režimu”, protičeskoslovenského “separatizmu” a ešte všetky možné adjektíva, aké sa dajú na diskreditáciu slovenského národno-emancipačného procesu použiť. Teda ešte raz opakujem, v čase keď opäť besnel protislovenský centralizmus v Prahe, aktivity Slovákov v zahraničí, ktoré smerovali k jeho zastaveniu označoval autor článku tými najhoršími prívlastkami, ktorými extrémni čechoslovakisti častovali stúpencov slovenského národno-emancipačného procesu. Perverznosť, zvrátenosť, neuveriteľné.

Žiaľ, tento spôsob prístupu k výkladu slovenských dejín, kde všetko, čo súvisí s “Československom” v jeho čechoslovakistickej podobe, teda aj aktivity českej politiky, ktoré boli v príkrom rozpore s elementárnymi slovenskými národnými záujmami vrátane etnického prežitia, sa nekritizujú, dokonca sa považujú za oprávnené. Na druhej strane akýkoľvek postoj Slovákov, ktorý odporuje českej politike sa považuje za principiálne nesprávny, hodný odsúdenia, prosto separatizmus. Žiaľ, aj väčšina pracovísk, zaoberajúcich sa históriou vrátane Historického ústavu SAV zastávajú podobné stanoviská. Toto je totálny atavizmus, ktorý – ak chcú Slováci ako národ prežiť – musí skončiť.

Akú zvrátenú podobu má takýto prístup k slovenským dejinám možno vidieť aj na reakcii časti slovenskej spoločnosti na odvolanie pravidelných konzultácií vlád SR a ČR zo strany Fialovej českej vlády. Okamžite sa najmä v tzv. hlavnom prúde žurnalistiky objavili články, ktoré z toho obviňujú slovenskú vládu a najmä premiéra R. Fica. Aká je však pravda, na to sa treba ponoriť do skutočných dejín- Potom ju budeme vidieť rovnako ako známe trenky na mieste štandardy českého prezidenta.

Napriek všetkým deklaráciám o nadštandardných vzťahoch medzi Slovákmi a Čechmi si musíme uvedomiť jednu zásadnú vec. Tie vzťahy sú možno dobré a úprimné na občianskej úrovni. Česká politická reprezentácia však so Slovákmi až na výnimky nikdy nehrala férovú hru. Nepôjdem hlboko do histórie, aby som čitateľa neotrávil, ale už po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď sa Slováci dostali do veľmi zlého postavenia a žiadali Čechov o pomoc, ukázal im F. Rieger, vtedajší vodca českého národného hnutia dlhý nos. Vraj Slováci majú zbohatnúť a potom prísť. Stále totiž dúfali, že sa im podarí vyjednať trializmus, teda, že České kráľovstvo bude tretím v organizácii Habsburskej monarchie. Nechceli si teda zaťažovať vzťahy s Maďarmi pre nejakých chudobných Slovákov.

Až keď sa ukázalo, že z trializmu nebolo nič, opäť začala česká politika pokukovať po Slovensku. Opäť však nie úprimne, ale snažila sa vybudovať na Slovensku svoju agentúru, ktorá by im pomohla oslabené Slovensko pretiahnuť do nejakého veľkočeského národa československého. To, že Vajanský naháňal Masaryka po Martine parazolom a napísal o ňom román Kotlín, súvisí práve s touto veľkočeskou politikou, ktorá so samostatným slovenským národom nepočítala.

Nebudem tu rozvádzať otázku vzťahu českej politiky k Slovensku v rokoch prvej ČSR a budovania krajších začiatkov po druhej svetovej vojne. Nič, čo by sa tam dalo popísať ako ústretové k Slovákom zo strany pražského centra, tam nenachádzame. Stále len to jedno – morálne a často aj materiálne uplácanie Slovákov so slabším charakterom, aby im zabezpečovali ich politiku na Slovensku.

Možno teraz poviem niečo, čo sa mnohým nebude páčiť, ale súvisí to najmä so vzťahom českej politiky vo vzťahu k Slovensku a Slovákom. Tesne po osamostatnení som z viacerých zahraničných zdrojov dostal informáciu asi nasledovného obsahu: Nechcite vedieť, čo o vás Česi hovoria, lebo by ste im museli vypovedať vojnu. Bral som to s veľkou rezervou i s pochopením , že musia byť poriadne napálení, keď sme po troch mesiacoch neskrachovali a neprišli prosiť, aby nás zobrali naspäť. Na vlastnej koži som však ako delegát slovenského parlamentu zažil správanie sa českých politikov, keď sa rozhodovalo, koho roku 1998 pozvú do NATO. Napriek pózam o dobrých vzťahoch boli prví, ktorí do obehu dostali mantru, že Slovensko nemôže byť kvôli chýbaniu demokracie pozvané do organizácie.

Keď sa pozrieme na pozíciu Fialovej vlády dnes, tak musím konštatovať, že sa v ničom nevymyká z pozície F. Riegera, T. G. Masaryka, E. Beneša, K. Gottwalda, A. Novotného, L. Adamca i V. Havla. Je čisto sebecky česká. Keď zvážili, že kopnutie si do Slovenska a Slovákov im môže u Veľkého Brata prospieť, tak si bez váhania do Slovenska kopli. Ak si niekto myslí, že niekedy v minulosti alebo teraz majú kvôli tomu výčitky, tak je na omyle. Česká politika voči Slovensku a Slovákom na rozdiel v opačnom garde nebola nikdy sentimentálna. Čudujem sa však, koľko nesvojprávnych Slovákov im stále nadbieha a je ochotných za potľapkanie po pleci robiť ich politiku voči svojej vlastnej krajine. Som presvedčený, že aj my sa musíme dostať pri vzťahoch s Čechmi na pozíciu reálpolitiky, bez akýchkoľvek resentimentov, To, samozrejme, predpokladá, že revidujeme aj svoje české videnie slovenských dejín, ktoré sa stále udržuje v akademických inštitúciách.