Sitte je považovaný za čelného predstaviteľa socialistického realizmu. V rokoch 1974-1988 bol predsedom východonemeckého Združenia vizuálnych umelcov (Verband Bildender Künstler), v posledných rokoch rozdeleného Nemecka bol členom ústredného výboru vládnucej štátostrany, čo znamenalo, že po zjednotení Nemecka zostal kontroverznou osobou.
Medzi jeho najvýznamnejších obdivovateľov patril bývalý sociálnodemokratický spolkový kancelár Gerhard Schröder. V roku 2006, na vernisáži Sitteho výstavy usporiadanej pri príležitosti jeho 85. narodenín, Schröder povedal, že ho zaujal “hlboký humanizmus” v Sitteho dielach.
Umelec zomrel v spánku u seba doma v Halle, napísali noviny Bild. Zomrel štyri roky po svojom mladšom bratovi Rudolfovi, ktorý bol tiež známym východonemeckým umelcom.
Sitte získal štipendium na umeleckú školu, z ktorej ho však v roku 1941. po kritike nacizmu, vylúčili. Bol poslaný na východný front a potom do Talianska, kde z nemeckej armády dezertoval a bojoval na strana talianskych partizánov. V roku 1947 sa oženil a presťahoval do Halle an der Saale, kde vstúpil do budúcej vládnucej Jednotnej socialistickej strany (SED).
Napriek tomu mu pre kritizovanie politických prechmatov v oblasti výtvarného umenia zakázali na čas vyučovať. V roku 1964 vstúpil do politiky, v roku 1976 sa stal poslancom parlamentu a o desať rokov nato aj ústredného výboru SED.
Počas tohto času pokračoval v prednášaní a zostal plodným výtvarným umelcom. Jeho práce často zobrazovali idealizovaných príslušníkov pracujúcej triedy. Vystavoval aj na Západe.
Po zjednotení Nemecka sa diskutovalo o jeho úlohe v komunistickom štáte, plánovanú retrospektívnu výstavu k jeho 80. narodeninám, v Norimbergu v roku 2001 mu z tohto dôvodu na poslednú chvíľu zrušili
Následne sa stiahol z verejného života a venoval sa svojej nadácii, ktorú zriadil v roku 2003. Nadácia sídli v Sasku-Anhaltsku a stará sa o umelcove diela, v roku 2006 otvorila v Merseburgu galériu venovanú jeho prácam, informovala DPA.