Môj profil 
Predplatné
Narodil sa 17. 9. 1934 v rozvetvenej rodine Hagarovcov z Novák.
Už ako malý chlapec patril medzi aktívnych členov Hlinkovej mládeže. Nadšenie za kresťansko-národné ideály a ideu slovenskej štátnej samostatnosti ho už v študentskom veku priviedli do priameho konfliktu s čsl. komunistickým režimom.
Po zrušení Hlinkovej mládeže v roku 1945 pokračoval v obnovenom skautingu (Junák). Po likvidácii Junáka komunistickým režimom sa v roku 1948 zapojil do ilegálnej nástupníckej organizácie skautingu – Zlatý orol, ktorú založil Prievidžan Ján Manas. Hagara spoluzakladal organizáciu Zlatého orla v Novákoch. Zlatý orol, vďaka Manasovi a jeho spolupracovníkom, dokázal neprerušene fungovať na viacerých miestach západného a stredného Slovenska až do jeho úplnej likvidácie Štátnou bezpečnosťou v roku 1956, teda osem rokov. Bol to rekord spomedzi všetkých ilegálnych organizácií v komunistickej ČSR.
Spolu s ďalšími mladíkmi, ale aj so svojím otcom, bol Hagara zatknutý v decembri 1950. Po krutej vyšetrovacej väzbe na KV ŠtB v Nitre a v Bratislave ho zaradili do deväťčlennej protištátnej skupiny, do ktorej ŠtB zamontovala aj dvoch kňazov. Z utajených schôdzok, letákovej akcie a niekoľkých poškodení štátneho majetku ŠtB v spolupráci so Štátnou prokuratúrou vykonštruovali fantastické obvinenia. Z mladých skautov urobili teroristické ozbrojenecké skupiny, ktorých cieľom bolo vraždiť verejných činiteľov a ktorí údajne len čakajú, aby sa „so zbraňou v ruke zapojili po boku amerických vojsk“ do vojny proti komunistickému bloku.
Štátny súd v Bratislave Hagaru v októbri 1951 odsúdil na dva roky. K nízkemu trestu prispel jeho mladistvý vek. Väzenie si odpykal v Ústave pre mladistvých v Hlohovci a potom v Leopoldove. Aj po prepustení z väzenia bol pod dohľadom ŠtB, o čom svedčí aj obsiahly spis ŠtB.
Väzenie poznačilo aj jeho osobný život. Kvôli zatknutiu nemohol dokončiť gymnaziálne štúdiá. V r. 1967 začal chodiť na vysokú školu technickú. Tú úspešne absolvoval, no ako bývalý politický väzeň nebol pripustený k štátniciam. Diplom dostal až v roku 1991.
Po páde totality sa angažoval v organizácii politických väzňov – Konfederácia politických väzňov Slovenska, od r. 1999 premenovanej na Zväz protikomunistického odboja. Spočiatku sa angažoval aj v rámci KDH, no v krídle, ktoré podporovalo národnoemancipačný proces Slovákov vedúci k vytvoreniu druhej SR. Nezabudnuteľný bol aj ako diskutér. Z jeho podnetu bolo odhalených viacero pamätných tabúľ a vznikli niektoré literárne či filmové dokumenty.
.jpg)
.jpg)
