Môj profil 
Predplatné
Pri oslavách storočnice Československa – “prozápadného a demokratického štátu”– sa Ondrejcsák na Facebooku zaoberá jedným z najrozšírenejších mýtov, ktoré sa v súvislosti s bývalou republikou opakujú. Ide o tvrdenie, že po revolúcii v roku 1989 sa Česi, alebo prezident Havel, dokonca s v spolupráci s demokratmi, rozhodli úmyselne zničiť obranný priemysel, ktorý ešte v 80. rokoch tvoril jeden z pilierov ťažkého priemyslu na Slovensku.
Róbert Ondrejcskák píše, že tieto tvrdenia sa opakujú, či už účelovo, alebo z nevedomosti, napriek tomu, že boli údajne mnohokrát vyvrátené.
“Základný rámec, ktorý použijeme, sú pravidlá trhu, teda dopyt/ponuka. Tieto pravidlá sa nedajú ignorovať, hoci napríklad komunisti sa snažili, ale bezvýsledne, keďže existujú nezávisle na vôli jednotlivcov, či diktátorov alebo ideológii.”
Uviedol, že v rámci komunistického Československa sa slovenské územia budovali ako logistické a priemyselné územia československej armády. “Hoci slovenská časť federácie bola tvorila menej ako tretinu československej priemyselnej produkcie, podiel Slovenska na tzv. „špeciálnej výrobe“ bol cca 55-60%.”
V 80. rokoch sa ale produkcia vojenskej techniky a vojenského materiálu dostala do hlbokej krízy. Malo to podľa štátneho tajomníka niekoľko príčin: “Postupné technologické zaostávanie za západnými zbraňovými systémami, nezvládnutá vojensko-technologická revolúcia vo východnom bloku v porovnaní najmä s USA (viď vojnu v Zálive v roku 1991).” Za negatívny efekt pre zbrojný priemysel považuje aj začiatok procesu odzbrojovania a znižovania napätia medzi Varšavskou zmluvou a NATO, vyjadrený napríklad Zmluvou o obmedzení konvenčných zbraní v Európe (1988) – čo prirodzene vyvolalo nižšiu potrebu vyrábať naďalej zbrane en masse.
“Začiatok 90. rokov ovplyvnil rozpad Sovietskeho zväzu a koniec východno-západného súperenia – čo prinieslo ďalšie dramatické odzbrojovanie predovšetkým v oblasti zbraní, ktoré boli na Slovensku vyrábané, t.j. obrnená a ťažká obrnená technika.”
Dodal, že ekonomická nenávratnosť zbrojnej výroby, straty – zbraňové systémy sa kvôli sovietskej politike pomoci spriateleným režimom v treťom svete predávali často pod výrobnými nákladmi (podľa vtedajších československých analýz boli podľa Ondrejcsáka reálne ceny vyššie 1,7 – 3-násobne).
Na znížení výroby sa vraj podieľala aj neschopnosť resp. neochota platiť – t.j. nespoľahliví partneri v treťom svete, nesplatené úvery, atď. (Jemen, Sýria, Irak, v 80-ich rokoch aj Líbya), čo spôsobilo obrovské dlhy a ekonomické straty.
“Všetky tieto faktory spôsobili, že zbrojárska výroba – potom ako dosiahla vrchol v 1986/87 – začala upadať. Rozpad východného bloku spôsobil, že slovenský zbrojársky priemysel na prelome 80/90-ich rokov stratilo až 80 percent svojich trhov. To bol taký šok, ktorý v reálnych podmienkach žiadny priemysel nemôže prežiť bez dramatického obmedzenia výroby,” píše štátny tajomník MO.
Pokles podľa jeho slov začal už v 80. rokoch. “Preto už aj komunistické vedenie Československa rozhodlo o postupnej konverzii zbrojárskeho priemyslu. O útlme sa rozhodlo už v júni 1988. Ako dobrý príklad slúži, že na rok 1990 sa plánovala výroba len 25 tankov T-72M1, a aj to pre vývoz.”
“Určujúcimi faktormi a dôvodmi útlmu slovenského obranného priemyslu teda boli reálie medzinárodného geopolitického prostredia a vývoj na trhu. Zjednodušene sa dá povedať, že sme vyrábali nekonkurencieschopné a nepotrebné zbrane. A zato nemôže ani Václav Havel, ani Česi, ani demokrati,” vyhlásil Róbert Ondrejcsák.
Pozrn. – niektoré údaje pochádzajú z článku denníka SME.
