Nadchádzajúca zima v Európe prinesie náklady, ktoré sú oveľa vyššie ako len vysoké ceny plynu. Nie bezdôvodne sa pred predpovedaným obdobím sťahujú mračná politickej neistoty a strachu. Pre väčšinu Európy znamená vojna na Ukrajine viac než len nedostatok energie. Priniesla so sebou aj šokujúci nárast cien potravín a utečeneckú krízu Ukrajincov, ktorí utekajú zo svojej vojnou zničenej vlasti. Celú európsku spoločnosť preniká znepokojivá nálada, pretože na starom kontinente sa opäť objavuje vojna.

Tak ako všetci ľudia, ktorí čelia nebezpečenstvu, aj Európania hľadali smerovanie u svojich vodcov. To, čo videli, im neprinieslo útechu ani úľavu. Hoci ich potešilo spoločné odsúdenie ruskej agresie a ochota podporiť ho sankciami, Európanom začali dochádzať dôsledky takýchto krokov. Srdcia sa im rozbúchali, keď si uvedomili, ako veľmi by to ovplyvnilo každého muža, ženu a dieťa na celom kontinente. Nárast cien pohonných hmôt a potravín prichádza v čase, keď európska ekonomika už nemá veľa dôvodov na úsmev, keďže inflácia dosahuje desať percent a nezamestnanosť šesť percent. Prichádzajúca masová migrácia a nepredstaviteľné možnosti chladnejších domov a kancelárií v dôsledku prídelu energie orientovanej na Rusko sú skutočne triezve.

Nie všetky európske krajiny však boli zaskočené. Najvýraznejším príkladom bolo stredoeurópske Maďarsko. Premiér Viktor Orbán sa odklonil od kolektívnej politiky Európskej únie, ktorá izolovala Rusko kvôli jeho invázii na Ukrajinu, a pokračoval v dovoze ruskej energie, čím si vyslúžil hnev Washingtonu a Bruselu. Dnes sa Maďarsko bude musieť vyrovnať s domácimi škrtmi a reguláciami v spotrebe energie, ale teraz je lepšie pripravené s vyššími energetickými rezervami, zatiaľ čo zvyšok Európy čelí strašidlu prídelov. Orbán uprednostnil národný záujem a reálnu politiku pred kolektívnou vôľou Európy v súvislosti s ruskými sankciami.

Kontrast reakcií Budapešti a Bruselu na nadchádzajúce krízy tejto zimy si všimli tí, ktorí pozorne sledujú medzinárodné dianie. Keď sa ochladí a napadne sneh, všetkým bude zrejmá realita medzi domovom v Maďarsku a domovom inde v Európe, povedzme v Nemecku. Zatiaľ čo vedúci predstavitelia Európskej únie vynaložili všetko úsilie na prezentáciu jednotného odsúdenia ruskej agresie, ktoré sa má uskutočniť za každú cenu, vedenie Maďarska zvážilo potenciálne nebezpečenstvo, ktoré by pre európsku ekonomiku predstavovalo vyrovnanie sankcií uprostred recesie. Politika EÚ sa riadila ideológiou, zatiaľ čo maďarská politika vychádzala z národných záujmov.

Koncept národného záujmu bol bruselskou elitou démonizovaný ako idea zodpovedná za históriu vojen a chaosu v Európe. Zdá sa, že mier a cnosť možno dosiahnuť len vtedy, ak sa národné štáty vzdajú svojich národných záujmov. Okrem toho v čase krízy treba kolektívne demonštrovať silu, aj keď je táto demonštrácia škodlivá pre vlastné záujmy národa. Maďarsko sa rozhodlo vzdať sa signalizovania cnosti v bruselskom štýle a čeliť následným obvineniam zo sebectva výmenou za to, že bude schopné zabezpečiť mier a relatívnu hospodársku a politickú stabilitu pre svoj vlastný ľud. Občania zvyšku Európy si to začínajú všímať.

Ostatné krajiny začínajú nasledovať príklad Maďarska, čoho najlepším príkladom je nedávne zvolenie Giorgie Meloniovej, prvej predsedníčky vlády Talianska. Zvolená v súvislosti s otázkami rastúcich cien energií, riešením masovej migrácie a sľubmi zachovať miestnu kultúru, mnohí medzi pani Meloniovou a pánom Orbánom hľadajú paralely. V oboch prípadoch sa ľudia obrátili na lídrov, ktorí sľúbili, že sa budú venovať problémom vlastného národa, a nie slepo nasledovať vôľu európskeho kolektívu v Bruseli. Obaja lídri čelili obvineniam z rasizmu a bigotnosti, pričom pozorovatelia sa pýtali, ako si ľudia vôbec mohli zvoliť takýchto lídrov. Odpoveďou je, že ľudia majú na pamäti svoje vlastné prežitie a hľadajú tých, ktorí v prvom rade preberajú zodpovednosť za vlastný národ a predkladajú plány ochrany, a nie posolstvá o cnosti. Na celom kontinente začali konzervatívne strany ponúkať takéto posolstvá v protiklade k svojim politickým oponentom, ktorí presadzujú zachovanie kurzu ruských sankcií bez ohľadu na náklady. Zmena kurzu je pre nich v lepšom prípade sebecká, v horšom prípade podporuje Putina.

Tieto dva prístupy budú čoskoro otestované v zime, keď voliči na celom kontinente vyrovnajú svoje úsudky po tom, ako sa roztopí sneh a voľby im ponúknu možnosť vyjadriť sa. Potenciálna krutosť nadchádzajúceho chladného obdobia prinúti ľudí položiť si ťažké otázky, koľko sú ochotní vydržať v záujme snahy potrestať Rusko za jeho konanie na Ukrajine. Dokonca aj vplyv takýchto sankcií je otázny, keďže Rusko obchádza sankcie prostredníctvom pašovania a hľadania alternatívnych odberateľov na východe pre svoje dodávky energie, aby získalo späť určitú časť svojich finančných strát.

Skutočné výsledky sú však vo výpočtoch Bruselu vedľajšie. Ide o prejav solidarity proti ruskej agresii, aj keď to Európanov bolí viac ako ruský režim. Maďarsko sa medzitým rozhodlo spolupracovať s Ruskom na platobných podmienkach za ruský plyn napriek jeho krokom, keďže uznáva, že ruská energia je jediným zdrojom, ktorý môže uspokojiť jeho potreby na zimu. EÚ ohrozila svojich ľudí v záujme cnostného imidžu, zatiaľ čo Maďarsko obetovalo cnostný imidž v záujme svojich ľudí.

Stav vojny na Ukrajine bude zo všetkého najvýpovednejší. Ak bude ruská agresia voči Ukrajine pokračovať aj na jar, ľudia sa budú pýtať, nakoľko bola európska abstinencia od ruskej energie skutočne účinná a prečo museli počas zimy toľko trpieť. Navyše, silnejšia pozícia Maďarska v energetickej oblasti prinúti ostatných Európanov pýtať sa, prečo nemôžu mať takúto vládu aj oni. Mnohí z nich už začali dvíhať hlas, pričom najvýraznejšou demonštráciou boli nedávne protesty v Prahe. Na celom kontinente začínajú pravicové strany získavať väčšiu podporu národov.  Španielsko ponúka najjasnejší príklad pre nadchádzajúce voľby v roku 2023, spolu s nedávnym nárastom vplyvu pravicových strán vo Švédsku a Holandsku. V nasledujúcich rokoch môžu nasledovať ďalšie.

Európania zimu prežijú, ale ich väčšinou zmierlivý postoj k EÚ možno nie. Potom príde rad na vlády orientované na EÚ, ktoré pocítia rovnaký chlad, akému čelili ich občania, keď sa vydali k volebným urnám.