Môj profil 
Predplatné
Slovensko 28. júla (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Poznávanie rôznych cudzích kultúr sa stalo záujmovou činnosťou. Cestovanie do ďalekých krajín, návraty na miesta, kde je to zaujímavé, priam mystické, ale aj návštevy povedzme len susedných štátov sú cestami poznania cudzích kultúr. Niektoré kultúry sa začali „sťahovať“. Kamkoľvek sa človek pohne, tú svoju si nesie so sebou. Tak prišli mnohé do našej krajiny a naša kultúra do krajín cudzích s ľuďmi, ktorí odišli zo Slovenska žiť inam.
Tak sa navzájom obohacujeme. Nedá sa vyhnúť skutočnosti, že aj my preberáme prvky iných kultúr. Niektoré sú pre nás prínosom, posunom vpred. Ale odrazu sem prišlo niečo, nad čím by sme sa mali zamyslieť prv, ako povieme áno. Ale ono sa to natíska tak inteligentne, že ľudia ani neuvažujú nad tým, čo to vlastne je a aké dôsledky to môže pre nich mať. Prišla k nám kultúra smrti. Nenápadne, pomaly. Šíri sa svetom, Európou a je ponúkaná ako „riešenie“. Ale čo vlastne rieši?
Vyspelý svet sa zľakol starých, chorých, bezbranných… „Pre ich dobro“, aby netrpeli, sa „našlo“ riešenie. Ponúkneme im smrť, alebo jednoducho rozhodneme, že nebudú žiť. Veď načo? Ak sa narodí dieťa s postihnutím, čo môže svetu dať? Sú s ním len problémy, zaťažuje rodičov aj sociálny systém. Nedokáže sa raz zaradiť do produktívnej spoločnosti, ba práve naopak, bude ju len „vyciciavať“.
Nevyliečiteľne chorí? Nemusia trpieť bolesťami, brať drahé lieky , ktoré ich bolesť prekryjú. A čo s nimi, keď už nemajú nádej na vyliečenie? Prečo to neskrátiť? Starí ľudia? Kto sa o nich postará? Čo by už len mohli dať našej vyspelej spoločnosti, keď ani nedokážu držať tempo s dobou? Spiatočníci, ktorým vypadáva pamäť a sú horší ako malé deti?
Odrazu prestávame vidieť človeka. Nevnímame hodnotu, ktorú má. Prikláňame sa k názoru, že jeho hodnota sa vytráca s vekom, s mierou postihnutia alebo štádiom choroby. Akoby človek bol nejaká vec bez ducha, ktorú môžeme jednoducho odhodiť. Akoby sme mali právo rozhodnúť o živote… Nemáme. Človek nie je pánom života. Dostali sme život ako dar a tak by sme naň mali pozerať. A nielen vtedy, keď ide o nás samých.
Už sú známe krajiny, kde je smrť klientovi ponúkaná aj vykonávaná a vieme veľmi dobre, že v prípade, že človek o sebe nemôže rozhodnúť sám, rozhodnú o ňom iní. Či už ide o novorodenca alebo človeka v ťažkom stave v bezvedomí alebo v agónii. Ale ja usmrtenie človeka stále vnímam ako vraždu. Vrahovia bývajú tvrdo trestaní. Len v našom pomýlenom svete vrahov ukrývame za „právo“ človeka, ktorý sa rozhodne zomrieť dobrovoľne, prípadne za rozhodnutie členov rodiny, ktorí sa už na to utrpenie nemôžu pozerať. „Len ho pokojne zabite.“ O tom to v skutočnosti je. Ale aj spolupáchatelia bývajú potrestaní.
Kultúra smrti má žiaľ úplne nevinné obete. Patria medzi ne aj deti, o ktorých matky rozhodli, že sa nenarodia. A to už je skutočne povážlivé, pretože takto prichádzame o plnohodnotných ľudí, ktorí mohli byť pre svet skutočným prínosom. Lenže aj tomu ľudia prikyvujú, veď žijeme v modernej dobe a keď si chudera žena nemôže dovoliť vychovávať dieťa, tak čo? Je tu riešenie. Smrť. Prv ako sa narodí. Bez uvedomenia, že si zabíjame vlastný národ… Ale budeme sa sťažovať, aká je nízka pôrodnosť a o niekoľko rokov kto bude robiť na naše dôchodky? Nuž, milí moji, o niekoľko rokov sa ocitneme v skupine, ktorej ak smrť ponúknutá nebude ako možné riešenie, tak je dosť možné, že dovtedy doba „pokročí“ tak, že o nás jednoducho niekto rozhodne…
To, s čím teraz súhlasíme a čomu chytáme stranu, môže byť pascou pre nás samých. Trend, ktorý teraz vyspelá Európa naberá, môže vyústiť k hocakému extrému. Nemôžeme pred tým zatvárať oči. Aby sa nám raz nestalo osudným aj to, že rok čo rok ochorieme v chrípkovom období… Postavme sa na stranu života, kým je čas. Na stranu toho, kto život dáva. Kultúra smrti nech sa vráti k tým, ktorí ju šíria. Nie sme povinní prijímať nápady jej pôvodcov.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
.jpg)
.JPG)
