Môže za to, samozrejme, istými kruhmi starostlivo pestovaný slepý resentiment voči bývalému režimu. Aspoň u časti národa – povedzme, že sme rozdelení pol na pol, plus mínus nerozhodnutí. Významná časť Slovákov však má jasný postoj k prednovembrovej minulosti: Socializmus nepriniesol podľa nich nič, len útlak. Tak veľmi im západná a naša mediálna propaganda zablokovala kognitívne funkcie.

Pretože je nespochybniteľné, že v socialistickom Československu sme sa ekonomicky rozvíjali a hospodársky rástli. Či už ide o stavbu diaľnic (prvý úsek bol dokonca postavený krátko po príchode Sovietskych vojsk – žiadne tanky nám v tom nebránili), nemocníc, obytných štvrtí a tak ďalej – komplet infraštruktúra dnešku stojí na základoch postavených za nenávidených komunistov (ideologicky aj ináč dotovaných Sovietskym zväzom).

Do toho sa hlučne ozvú nejakí ukrivdení jednotlivci toho obdobia, ako keď sa ide s bubnom na zajace. Šimečka senior, prípadne František Mikloško, alebo si dosaďte vlastného favorita. Lebo oni vtedy trpeli za svoj názor. Podotýkam, že „názor” ešte nikdy žiadnu škôlku nepostavil…

Premiér Fico: Bezpečnostné zložky avizujú, že sme blízko ďalšieho útoku na verejného činiteľa

Patrí potom k dobrému tónu – pretože taký je jednoducho nevyslovený kánon, že o minulom režime nemožno hovoriť v dobrom. A pokiaľ poukážete na jeho faktické, hmatateľné pozitíva, obrátia sa vaši názoroví oponenti k neoveriteľným argumentom typu „bolo to ekonomicky neudržateľné, a preto sa nakoniec celé aj rozpadlo.”

Takzvaní disidenti, nepokojní rebeli, či zbohatlíci minulosti, orientovaní na pseudohodnoty konzumnej spoločnosti nikdy nepripustia inú alternatívu, než je liberálna demokracia. S dôrazom na mnohosť, či rôznorodosť politických subjektov. Zaujímavé, že v prípade „kolísky modernej demokracie” USA im nevadí exkluzívna existencia Republikánov s Demokratmi (aj keď je tam iný volebný systém, pointa ostáva rovnaká).

Mimochodom, nesprávajú sa americkí prezidenti ako – toľko kritizovaní – autokrati? Veď všetci poznáme výrok o „najmocnejšom mužovi sveta”. Hovoríme doslova o jednom jedinom mužovi, nadarmo bol demokraticky zvolený – jednoducho nesie v rukách opraty moci (aspoň navonok, ale dajme nateraz otázku deep state bokom).

Otvoril Robert Fico pandorinu skrinku, keď si trúfol naznačiť po toľkých rokoch existencie samostatného Slovenska možnosť, že vláda jednej strany môže konať v prospech ľudu efektívnejšie, než rôznorodé zlepence, bojujúce každé štyri roky o prevahu?

Majú mu za zlé, že sa stretáva s lídrami tzv. „nedemokratického sveta”. Hoci to robí preto, aby sa pokúsil otvárať do budúcna dvierka na nové trhy a smerom k novým biznispartnerom. V podstate koná teraz veľmi podobne, ako Donald Trump – premýšľa ako obchodník, ktorý chce svojmu národu doručiť konkrétne výsledky.

Nech sa kritici zamyslia nad tým, čo ostalo z Československa, vybaveného továrňami na výrobu všetkého od výmyslu sveta, vrátane čokolády a lietadiel! Slovensko sa stalo montovňou Európy. Plus tu máme rôznych Kórejských výrobcov. Síce naši ľudia dostanú prácu, lenže zisky idú von. Nadarmo tu korporáty odvádzajú dane – ak chcete z dlhodobého hľadiska zvyšovať životnú úroveň krajiny, potrebujete zabezpečiť stabilnú výrobu v domácej réžii. A čo máme my, okrem zbrojárskeho priemyslu a energetického exportu?

Niet divu, že sme potom odkázaní na bruselské milodary!

Opozícia má zvláštnu predstavu o zmieri: Fico vraj v Handlovej stretol svoje „zrkadlo”

A pokiaľ sa tu každé štyri roky bude bojovať o každú jednu stoličku v NR SR, a potom následne vo vláde, žiaden signifikantný vývoj očakávať nemôžeme. Lebo vždy pôjde o vzájomné hádky a žabomyšie vojny; stačí sa pozrieť, koľko vlád v minulosti nedotiahlo svoj mandát do konca.

Takto sa stabilita nezabezpečuje, do psej…

Len také banálne prirovnanie: Ani hudobná kapela nemôže fungovať „demokraticky”, každé zoskupenie musí mať silného lídra, „kapelníka” s víziou a posledným slovom. V opačnom prípade sa môžu jeho členovia naťahovať o akejkoľvek maličkosti donekonečna a ešte ďalej…

Preto nemôžeme namietať voči Ficovmu tvrdeniu, že krajina vyzerá a funguje tak, ako vyzerá a funguje z dôvodu, že tu máme „sto” politických strán. Nie je to zavádzajúce ani lživé – iba veľmi správne definuje jadro problému. Západné postkoloniálne veľmoci, ktoré majú dodnes prsty v diamantových alebo kobaltových baniach na africkom kontinente sa môžu pokojne dovoliť hrať na nelimitovanú slobodu a superliberálnu demokraciu, transgender alebo obnoviteľné zdroje energií. Oni sú, takpovediac, za vodou.

Slovensko však nie je v takej pozícii, a ani nikdy nebude. Z toho treba vychádzať pri serióznych debatách a polemikách o možnostiach nášho rozvoja v horizonte najbližších desiatkach rokov. Pokojne, vecne, faktograficky, bez emócií.