Konfrontačné tendencie dosiahli svoje apogeum v roku 2021. Najskôr na pozadí obvinení Číny z porušovania ľudských práv v Sin-ťiangu a následnej výmeny sankcií, ako aj neúspešnej ratifikácie komplexnej investičnej dohody, ktorej text bol ku koncu roka 2020 neúplný. Potom Litva vzdorovito opustila formát 17+1, čo vyvolalo výrazné obchodné obmedzenia na čínskej strane a kolektívnu žalobu EÚ proti Číne vo WTO. Prirodzene, prvýkrát od roku 2008 sa samit EÚ – ČĽR na najvyššej úrovni nekonal a objavilo sa niekoľko nových protičínskych návrhov zákonov. Mimochodom, samity sa nekonali ani v rokoch 2011 a 2014, ale z technických, nie politických dôvodov. V roku 2008 bolo podujatie zrušené z dôvodu návštevy dalajlámu v Paríži, ktorý mal vtedy samit hostiť. V roku 2021 nadobudli účinnosť zmeny nariadenia o dodržiavaní obchodných pravidiel, ktorými sa zvýšila možnosť odvetných opatrení EÚ až do ukončenia postupov WTO na urovnávanie sporov. V rokoch 2022 – 2023 sa plánujú zmeny nariadenia o dodržiavaní pravidiel v oblasti obchodu v oblasti ochrany duševného vlastníctva, vypracovanie nástroja proti ekonomickému nátlaku zo strany tretích krajín a prísnejší mechanizmus regulácie medzinárodného verejného obstarávania. V roku 2022 sa samit konal v súvislosti s vývojom okolo Ukrajiny, ale neviedol k uspokojivým výsledkom pre EÚ.

Vzhľadom na to, že celoeurópska línia nadobúda výrazný ochranársky charakter, mohli by ju zmeniť členské štáty, ktoré sú aktérmi dialógu, predovšetkým Nemecko. Vláda Olafa Scholza bola predurčená na prijatie neplánovaných strategických rozhodnutí týkajúcich sa všetkých hlavných partnerov mimo EÚ – USA, Ruska a Číny. To by mohlo mať zásadné dôsledky pre európsko-čínske vzťahy.

Úloha Nemecka v politike EÚ voči Číne

Nemecko malo v minulosti zásadný vplyv na vytvorenie modelu interakcie medzi EÚ a Čínou. V 90. rokoch 20. storočia to boli záujmy nemeckého exportu, ktoré viedli k uprednostňovaniu hospodárskych ziskov a do určitej miery k zníženiu priority politických záujmov a otázok ľudských práv – politika “zmysluplnej angažovanosti” EÚ. Takáto politika bola vyhlásená v roku 1995, ale dokument Európskej komisie vychádzal z nemeckej koncepcie pre Áziu z roku 1993. Následne vláda Gerhardta Schrödera, ktorý si získal povesť podporovateľa čínskych záujmov v Európe, vyvinula veľké úsilie o rozvoj dialógu a po kríze eurozóny v roku 2010 dialóg podporila vláda Angely Merkelovej. V tomto období boli pre Nemecko prioritou záujmy podnikov – predovšetkým automobilového priemyslu a strojárskych koncernov. Merkelová tiež do poslednej chvíle obhajovala nezávislosť nemeckej a paneurópskej línie vo vzťahu k Číne ako alternatívu k americkému vplyvu a spôsob, ako sa vyhnúť bipolarite. Samit 2020 pod nemeckým predsedníctvom sa mal konať v Lipsku za účasti všetkých hláv členských štátov EÚ a mal sa skončiť podpísaním mnohých dohôd, predovšetkým komplexnej investičnej dohody.

Nástup novej vlády však viedol k strategickej prestávke aj v nemecko-čínskych vzťahoch. V koaličnej dohode medzi SPD, FDP a Zelenými sa partneri ostro vyslovujú proti porušovaniu ľudských práv v ČĽR a spoluprácu považujú za možnú len v prípade, že sa situácia zmení. Uvádzajú tiež, že je potrebné prekonať “závislosť” od Číny v kritických odvetviach a že za súčasných podmienok nie je možné ratifikovať dohodu o spolupráci. V auguste vyšlo najavo, že nemecká stratégia pre Čínu bude aktualizovaná do začiatku roka 2023.

Dôvody zmeny

Zmeny v pozícii Nemecka sú do veľkej miery spôsobené vonkajšími faktormi. Rast úlohy ČĽR v medzinárodných záležitostiach sám osebe stimuluje zapojenie geopolitických argumentov do vyjadrení o Číne a jej odklon od pragmatického diskurzu. Prejavilo sa to v usmerneniach pre indo-pacifický región do roku 2020, kde Berlín v súvislosti so strategickým súperením medzi USA a Čínou komentuje potrebu aktivizácie v indo-pacifickom regióne vrátane želania stability a poriadku “založeného na pravidlách” v regióne. Dokument sa nezameriava na vojenskú oblasť, ale poukazuje na potrebu stanovenia a ochrany záujmov. Pocit nestability v súvislosti s Čínou je pre Nemecko nepriamo umocnený eskaláciou napätia v Európe, ktorá už naznačila odklon od stanovenia individuálneho prístupu vo vzťahu k Pekingu v prospech celoeurópskeho prístupu.

Samotné vonkajšie faktory však na prechod k mäkkému vyvažovaniu nestačia, pretože Peking nepredstavuje pre Nemecko bezprostrednú bezpečnostnú hrozbu. Súbežne s celoeurópskymi zmenami sa v krajine hromadili aj štrukturálne základy zmien. Nemecko a Čína sú skutočne v určitom zmysle vo vzťahu vzájomnej závislosti: od roku 2016 je Čína najväčším obchodným partnerom Nemecka, v roku 2021 predstavovala 8 % vývozu z Nemecka a 11,4 % dovozu do Nemecka a podiel Nemecka na celoeurópskom obchodnom obrate s Čínou je viac ako 35 %. To z neho prirodzene urobilo zainteresovaného hráča, ktorý sa prostredníctvom IPO snaží o ďalšie otvorenie čínskeho trhu a zlepšenie podmienok pre investorov. Bez vyhliadky na vyriešenie týchto problémov sa motivácia k spolupráci znížila a obavy sa vystupňovali.

Najcitlivejšou oblasťou pre Nemecko je interakcia s Čínou v sektore špičkových technológií. V polovici roka 2010 sa rozvíjala skokovo, dokonca boli podpísané dokumenty o spárovaní Industrie 4.0 a Made in China-2025. Potom niekoľko akvizícií a pokusov čínskeho kapitálu o získanie vlajkových lodí nemeckej robotiky a elektroniky v rokoch 2016 – 2017 viedlo k zvýšeniu poplachu a zmene domácej investičnej legislatívy. Zväz nemeckých priemyselníkov v roku 2019 dokonca vydal správu o súperení s Čínou. V niektorých odvetviach však možno závislosť od čínskeho trhu v absolútnom vyjadrení skutočne označiť za kritickú. Nemecký automobilový priemysel dodáva viac ako polovicu svojej produkcie na čínsky trh. Podobná situácia, ale v opačnom smere, sa pozoruje na trhu s mikroelektronikou, čo podnecuje snahy o nejaké vyrovnanie disproporcií.

Dôsledky zmien pre vzťahy medzi Európou a Čínou (a nielen pre nich)

Napriek tomu, že obranný kurz Nemecka voči Číne ešte nemožno nazvať ani konečným, ani ustáleným, posilňovanie geopolitickej pozície Berlína ho približuje k Parížu. Medzi dvoma najväčšími štátmi EÚ neexistovali v otázke Číny zásadné rozpory, donedávna však vychádzali z odlišných motivácií. V prípade Paríža bol záujem o spoluprácu historicky motivovaný strategickými a geopolitickými hľadiskami a vzájomná hospodárska závislosť oboch krajín nie je taká vysoká, a preto bol záujem Paríža o udržanie trendov spolupráce v posledných rokoch nižší. Okrem toho Macronov kurz posilňovania spoločnej pozície EÚ voči Číne bol v určitom rozpore so snahou Berlína o pragmatizmus a individualizáciu prístupu. Dnes, keď sa aj Nemecko vyslovuje za posilnenie spoločnej európskej pozície vo vzťahu k Číne a ekonomická motivácia smeruje k zníženiu vzájomnej závislosti, sa vytvára platforma na zjednotenie úsilia tohto tandemu, čo znamená ďalšiu degradáciu európsko-čínskeho dialógu.

Potenciálna aktivácia francúzsko-nemeckého tandemu vo vzťahu k Číne a následné prehlbovanie konfrontačných tendencií v zahraničnej politike EÚ voči ČĽR sú zasa dôležité pre Rusko v rovnakom zmysle, ako sú dôležité pre svetový poriadok ako celok. Európsko-čínska diagonála v geometrii svetovej politiky nie je menej dôležitá ako americko-čínske, rusko-americké alebo rusko-čínske vzťahy. Samotná jej prítomnosť a vlastnenie nezávislej dynamiky v roku 2000 bola dôkazom polycentrizácie svetového vývoja, komplikovanosti štruktúry medzinárodných vzťahov. Jej absencia bude preto opäť svedčiť o návrate k binárnemu vnímaniu reality.