Je známe, že v rámci rodiny ste nemali rovnaký názor na covid, prevdepodobne u vás nepanuje ani úplná zhoda ohľadom konfliktu na Ukrajine atď. Napriek tomu ako rodina fungujete, stretávate sa, rozprávate… Aký je vás recept na to, aby aj ľudia s rozdielnymi názormi spolu dokázali vychádzať?

Keď sú rôzne názory, musí jedna alebo druhá strana zohnať vnúčika a potom sa to urovná (smiech), také je to jednoduché. Samozrejme, ten malý nás úžasne dáva dohromady.

Neviem presne, ako to definovať z politologického hľadiska, ale máme tu, povedzme, národno – socálne sily a potom tie progresívno – liberálne. Problém je medzi tými pevnými jadrami, ktoré jednoducho nepresvedčíte, aj keď budete robiť čokoľvek. Ale čím ďalej od toho jadra, tým sú ľudia viac pripravení debatovať a diskutovať.

Ja mám hromadu priateľov, ktorí nemajú identický názor ako ja ani na Covid, ani na Ukrajinu. A normálne komunikujeme. Stretávame sa a debatujeme. A sme pripravení, jedna aj druhá strana, prijať argument, keď sedí. S tým ja nemám problém a ani oni s tým nemajú problém. Horšie je to s tými fundamentalistami.

A tu musím povedať, že Adela a v konečnom dôsledku ani môj zať Viktor, nepatria k nejakým fundamentalistom. Vieme sa o tých veciach porozprávať a fungujeme úplne normálne a bezproblémovo. Ale ak sa na to mám pozrieť celkovo, tak spoločnosť je až príliš prepolitizovaná. Všetci to cítime, je tu veľa negatívneho…

My v rodine berieme život z pozitívnej stránky. Adelka, Viki, moja žena aj ja, máme pozitívne postoje k životu a máme takú filozofiu, že sa budeme venovať takým témam, na ktoré máme nejakým spôsobom dosah, ktoré môžeme ovplyvniť. Dobre, covid bola samozrejme téma, ktorá celú spoločnosť veľmi silno ovplyvňovala a vojna na Ukrajine, to vnímame, že je to je tragický konflikt… Ale my nemáme na to dosah a nijak to neovplyvníme.

Ešte k tomu covidu takú poznámku. Medzi pohľadom Adely a mojim nebol nejaký kardinálny rozpor. Adelka a aj celá naša rodina máme taký veľmi naturálny prístup k životu. V zmysle, že rešpektujeme tie prvotné, základné premisy, ktoré sú pre život kľúčové. Máme rovnaký názor aj na budovanie imunity, ale nejako sme sa rozišli v tej realizácii.

Adelka sa možno viacej obávala, ona sa nechala zaočkovať, ja som zaočkovaný nebol a výsledok je ten istý. Očkovaná, neočkovaný, ale fungujeme všetci spolu… Skôr mám pocit, že médiá to veľmi nafúkli, bola to vďačná téma, otec a dcéra proti sebe. My sme ale nijak proti sebe neboli.

Ja som teda zaočkovaný nebol, spoliehal som sa na to, že mám prirodzenú imunitu. Očkovanie som považoval za umelý zásah do organizmu a napokon sa ukázalo, že tá moja imunita bola kľúčová. Covid som naozaj dostal, bol som aj hospitalizovaný, mal som silný, obojstranný zápal pľúc. Lekár mi povedal, že keby som nemal takú dobrú kondíciu, tak sa to nemuselo skončiť dobre.

Celkovo to ale určite nebola téma, ktorá by nás rozdeľovala, to určite nie…

Viac vo videorozhovore:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Vravíte teda, že spoločnosť je prepolitizovaná. Konflikty medzi ľuďmi sú na dennom poriadku. Ako sa máme opäť naučiť jeden druhého počúvať a rešpektovať iný názor?

Mám pocit, že politiku – či už domácu alebo aj zahraničnú – extrémne intenzívne sledujú ľudia, ktorí majú málo roboty. Jednoducho, keď pracujete, tak nemáte čas premýšľať nad konfliktami a podrobne ich sledovať. Možno okrajovo, keď sa doma varí a máte zapnutú televíziu, ale nie je to pre vás to najpodstatnejšie.

A ľudia, ktorí majú málo roboty sú dôchodcovia a potom, okrem skúškového obdobia, sú to študenti. A keď si to zoberiete z hľadiska tých pevných jadier, tak to konzervatívne sú najmä dôchodcovia a to liberálne najmä študenti.

Mám viacero skúseností s diskusiami, verejnými, aj mediálnymi, kde bola zastúpená jedna, aj druhá strana. Základný postoj, ktorý by mal mať každý je – nesnažme sa druhého presviedčať o vlastnej pravde. Ja vždy hovorím – netvrdím, že mám pravdu, ja len vravím, že takýto je môj názor. A som samozrejme pripravený, keď mi niekto dá pevné argumenty, nad tým prinajmenšom rozmýšľať.

Tí ľudia, ktorí odmietajú akékoľvek argumenty, či už z jednej alebo druhej strany, sú aj povahovo tvrdí, ako keby fixovaní na niečo. A takí ľudia to majú ťažké nielen v diskusii, ale celkovo v živote. Človek, ktorý nie je pripravený vypočuť si iný názor, to má v živote ťažké.

Zoberme si ako príklad konflikt na Ukrajine, ktorý teraz naberá nejaké kontúry, nejaký nový vývoj, najmä po voľbách v USA. Teraz vidíme, ako tie pevné jadrá v Európe alebo aj u nás na Slovensku, nie sú ochotné akceptovať ani to, čo hovorí donedávna ešte predátor západnej koalície, USA. A teraz už teda aj z USA robia nepriateľa…

Nejde ani tak o to, že by Trump hovoril pre nich nejaké neprijateľné názory. Ale oni nechcú povoliť. Nechcú si pripustiť, že ak niečo hovoria aj Američania, tak by sa nad tým asi mali trošku zamyslieť. Toto je ich problém. Ale títo ľudia budú nakoniec marginalizovaní.

Odkedy sa po nástupe Trumpa zmenila rétorika USA, tak od európskych lídrov v podstate denno – denne počúvame, akú obrovskú a bezprostrednú hrozbu pre nás predstavuje Rusko. Ako nás chce zničiť a ovládnuť. Vy ste za ostatných 15, 20 rokov zachytili nejaké náznaky toho, že by to Rusi skutočne chceli spraviť?

Ak dovolíte jednu poznámku, ja by som si týchto nešťastníkov, a to je pre nich veľmi slabý výraz, netrúfol označovať ako lídrov. Sú to podpriemerní ľudia. Verte mi, ja tú ich povahu poznám. Sú to čistí oportunisti.

Rozpoviem moju skúsenosť z Rady Európy. Vtedy tam bola téma údajná násilná sterilizácia Rómiek na Slovensku. Dal som dokopy jasné argumenty a vystúpil som v pléne. Potom za mnou prišiel jeden nemecký poslanec a vraví mi – pán kolega, vypočul som si tie vaše argumenty a boli tak jasné a presvedčivé, že s tým sa nedá nesúhlasiť. Medzitým prišla televízia, dali mi pred ústa mikrofón a tak som k vystúpeniu povedal pár viet. Potom dali mikrofón tomu nemeckénu poslancovi a on bez mihnutia oka vraví – zásadne nemôžem súhlasiť s tým, čo povedal kolega Banáš, to je absolútne neprijateľné… Ľudia z televízie sa poďakovali a odišli a ten poslanec sa so mnou ďalej bavil, ako keby sa nič nestalo.

Čiže takéto sú ich povahy, čistí oportunisti. Teraz majú napríklad v zuboch Fica a Orbána. Ale iba preto, lebo Fico a Orbán hovoria nahlas to, čo si aj oni myslia, len si to netrúfnu povedať nahlas. Možno preto, že majú nejaké záväzky, sú vydierateľní a tak ďalej. Takže to je môj postoj k takýmto ľuďom. Nechcem byť nejak expresívny, ale ja k nim nemám ani minimálnu úctu.

Čo sa týka nejakej ruskej hrozby, nič také som samozrejme nezachytil. To je taká volovina, že už jej neverí asi ani český prezident, ten je pre mňa takým merítkom. Čechov mám rád, ale ich prezident, to je niečo exemplárne.

Zoberte si to logicky, alebo aj logisticky. Na začiatok opäť moja skúsenosť. Bol som pod horou Belucha, najvyššia hora na Sibíri. Jeden kamarát začal googliť a hovorí – počúvajte, odtiaľto je bližšie do Bratislavy, ako na druhý koniec Sibíri. Skutočne, človek má pocit, že je na konci sveta a pritom je odtiaľ bližšie do Bratislavy, ako na druhý koniec Sibíri. Tým chcem povedať, že Rusko je tak obrovská krajina… Tam sú oblasti, ktoré sú možno tak veľké, ako Francúzsko a Rusi ich ani nemajú poriadne zmapované v zmysle čo tam majú, aké sú tam suroviny a podobne. Takže to je ten geografický pohľad.

Z ďalšieho hľadiska, bezpečnostného, ja som ako viceprezident parlamentného zhromaždenia NATO svojho času hovoril – zoberme Rusko do NATO a je pohoda, bude vymaľované. No nezobrali ich, nemohli. Pretože potrebujú nepriateľa. Vo vojne na Ukrajine, ako v každej vojne, ide o biznis, to je prvoradé kritérium. A keď chcete robiť biznis a chcete, aby vám parlamenty schvaľovali rozpočty na zbrojenie, tak to musíte nejak zdôvodniť. Musíte teda ten národ, ktorí tam tých politikov navolil, nejak oblbnúť. A čím ich oblbnete? Tým, že máme hrozbu, že máme nepriateľa. Oni veľmi dobre vedia, že Rus na nich nikdy nezaútočí. Ale potrebujú robiť biznis, čiže potrebujú Rusko ako nepriateľa.

A ten pohľad vojenský, veď prosím vás… Rusov je 150 miliónov. Európanov je 450 miliónov. To je technicky neprevediteľné, pretože keď obsadíte nejaké územie, musíte tam vystavať miestnu samosprávu, nejaké policajné orgány, vy tam musíte s domácimi obyvateľmi spolupracovať. Takže keby Rusi prišli do prostredia, ktoré je k nim nepriateľské, tak by tam bola partizánska vojna a tak ďalej…

To sú úplne voloviny a ten, kto tvrdí, že Rusi ohrozujú Európu, je buď podvodník alebo chrapúň. A to nehovorím preto, že by som bol nejaký rusofil, len mám v hlave mozog. Ten, kto tvrdí opak, má možno mozog iba polovičný alebo má nejaký osobný záujem, možno ho zainteresovali lobisti, ktorí zastupujú zbrojársky priemysel.

Takže toto je úplný, ale úplný nezmysel. Navyše, na čo by to Putin robil? Na to vám nikto neodpovie. Niekto povie, že veď Putin predsa zaútočil na Ukrajinu. A to je tá kardinálna otázka, treba pomenovať, prečo to vlastne Rusi urobili. Kým si nevyjasníme toto, tak nebude mier. Trump sám povedal, že NATO sa Putinovi tlačilo pomaly až do spálne.

A keď niekto hovorí, že Putin chce oživiť nejaké veľké Ruské impérium alebo obnoviť Sovietsky zväz, vždy na to odpovedám, že to nemá logiku. Lebo ak by to Rusi chceli spraviť, tak by v prvom rade nikdy nedopustili rozpad Sovietskeho zväzu, ale dobre, stalo sa. No keby Putin chcel získať späť Ukrajinu, tak by si ju zobral do vrecka v čase, keď bola vojensky slabá. Namiesto toho by 10 rokov čakal, kým sa Ukrajina vyzbrojí a potom si povedal – idem na vás? Tam nie je logika.

Takže, aby som to až tak neanalyzoval, je úplný nezmysel, že Rusko má interes obsadiť Európu.

Keďže z USA už voči Rusku zaujali iný postoj, myslíte si, že sa dočkáme nejakého napravenia vzťahov a začnú s Rusmi normálne komunikovať?

Nezačnú. A poviem vám prečo. Robil som preklad, vyšlo to aj na Slovensku, jednej fantastickej eseje od môjho obľúbeného spisovateľa Stefana Zweiga, volá sa Pred búrkou. Opisuje v nej časy tesne pred vypuknutím Prvej svetovej vojny aj potom, ako už vojna vypukla. V tom období nemecký cisár Wilhelm II. povedal tú podstatnú vetu, ktorá znie až dodnes: Jetzt ist die Zeit, Germanentum oder Slaventum, teda „Teraz je čas, Anglosasi alebo Slovania“. To je základný postoj. A teraz to poviem naplno, oni sa na nás, Slovanov, stále pozerajú cez prsty. Stále.

Pre mňa je teda Ukrajina tragédiou, okrem toho, že tam mám kamarátov aj preto, že sa medzi sebou zabíjajú Slovania. Anglosas z toho už teraz vychádza ako víťaz, lebo sa tam medzi sebou pozabíjalo možno už aj milión Slovanov.

A potom sú tu samozrejme ešte suroviny, ktoré v západnej Európe nie sú alebo ich je len málo. Svoje bývalé koloniálne panstvá v Afrike Európa stráca. Veď Angličania, Francúzi, tie najbohatšie krajiny západnej Európy, to sú všetko bývalé koloniálne mocnosti a teraz sa im všetko, čo zasiali, vracia, ako napríklad imigrácia.

To znamená, že západ o všetko prichádza. Majú u seba vyspelý priemysel, ale potrebujú suroviny, potrebujú energie. A kde sú? Na východe. A tam sú Slovania, z ktorých treba urobiť lacnú pracovnú silu a suroviny im treba zobrať. To je večná história, to sa bude stále opakovať.

Viete, ja len pevne verím v to, že sa nestane, že na Rusov vymyslia nejakú brutálnu provokáciu. To by sa totiž ľahko mohlo stať. Aj Hitler začal Druhú svetovú vojnu podvodom, prakticky všetky konflikty sa tak začali. A že nakoniec niekto v tom ruskom najvyššom velení stratí nervy. Musím povedať, že Putina niekedy obdivujem, že tomu odoláva. Pretože zo strany armády, od generálov, ktorí si chcú udrieť, tam musia byť ohromné tlaky…

Myslíte si, že sa v dohľadnom čase dočkáme vyriešenia tohto konfliktu? Amerika by to chcela, Ukrajina tiež, aj Rusi. Jediní, kto stále chce niečo riešiť zbraňami, sú Európania.

Európa je na odchode, tá už nebude hrať žiadnu rolu. Tu sa hrá šach na veľkej, svetovej šachovnici. Konflikt na Ukrajine podľa mňa priamo súvisí s konfliktom v Izraeli, Hamasom, Sýriou, Gazou a tak ďalej. Je to skrátka biznis – ty nám pustíš toto, my ti pustíme Sýriu, ty nám pustíš toto, my ti pustíme Venezuelu…

Doteraz tu boli dva bloky, dva kľúčové štáty, ale teraz je tu už aj tretí, ak nie hneď aj štvrtý, pretože už musíme počítať aj s Indiou. Nedá sa to teda hodnotiť iba z pohľadu Rusov, Ukrajincov a Američanov. Aj Izrael tam hrá samozrejme veľkú úlohu. Všetko to spolu súvisí a Izrael má podľa mňa panický strach z toho, že Irán vyrobí jadrovú zbraň a udrie na Izrael. Ale keďže Putin má technológie, ktoré by Iránu mohli také zbrane pomôcť vyvinúť, a dal by nejaké garancie, takisto keby Čína dala také garancie, že Iránu nič nedajú, tak potom je aj Trump samozrejme ochotný urobiť nejaký veľký ústupok.

Je nesmierne úsmevné, keď všetci hovorili, že je to konflikt Ukrajina – Rusko, ale teraz všetci akceptujú, že o mieri rokujú Američania a Rusi a že Ukrajinci sú tam len do počtu. Že je to zástupná vojna je jasné každému, okrem progresívcov.

Fandím mladosti, ale nefandím plytkej mladosti, ktorá svoju nekompetentnosť a nevzdelanosť kryje hlukom a agresivitou. Aj toto Jozef Banáš povedal v súvislosti s niektorými opozičnými politikmi.

Prečo a ako ho Aktuality a SME zoceľujú a akú myšlienku Marca Aurelia by si mal osvojiť premiér Fico?

O čom bude Banášov nový román, odkiaľ čerpá inšpiráciu a koľko z približne dvojročného procesu zrodu novej knihy zaberie príprava a pátranie v archívoch a koľko samotné písanie?

Dozviete sa vo videorozhovore.