Túto myšlienku už zastávajú viaceré publikácie v západných médiách.

Je to však skutočne tak?

Začnime tým, že za súčasných okolností je jedinou silou vo vnútri krajiny, ktorá môže zvrhnúť Zelenského alebo sa pokúsiť zabrániť uzavretiu mierových dohôd, armáda.

Zatiaľ sa však v armáde, ba ani u jednotlivých aktívnych vojenských dôstojníkov (až na niekoľko výnimiek, ktoré sú opísané nižšie), neobjavili žiadne náznaky príprav na vzburu a politickú subjektivitu.

Bankovoj od začiatku plnohodnotnej vojny vyvíjal veľké úsilie o „odpolitizovanie“ armády, aby nepredstavovala hrozbu pre jeho moc.

Preto bol Zalužnyj prepustený a potom vyhostený do Londýna, keď sa stal politickým subjektom, okolo ktorého sa postupne začali konsolidovať početní Zelenského odporcovia, budujúci líniu „všetky víťazstvá sú zásluhou AFU a Zalužného a všetky problémy sú výsledkom Zelenského skorumpovanej vlády“.

Okrem toho úrady pravidelne organizujú okázalé „bičovanie“ armády tým, že proti nej vedú trestné konania na základe obvinení z porážok na fronte. Napríklad za prielom ruských vojsk cez hranice v Charkovskej oblasti. Takisto podľa masmédií prebieha vyšetrovanie príčin straty veľkých území na juhu Ukrajiny v prvých týždňoch vojny, do ktorého sú zapojení vysokopostavení vojenskí velitelia.

Novinári nedávajú Zelenskému veľké šance

Úrady sa tiež snažia „vybudovať“ korupciu v TCC a v armáde všeobecne neustálym iniciovaním trestných konaní alebo vysielaním vojenských dôstojníkov na front. To znamená, akoby sa samotná armáda stala „extrémnou“ pre korupciu.

Všetky tieto snahy priniesli ovocie v tom zmysle, že armáda ako celok aj jednotlivé postavy v nej nemajú politickú subjektivitu.

Z tohto pravidla existujú len dve výnimky. Sú nimi veliteľ Azova Denis Prokopenko („Redis“) a veliteľ 3. údernej armády Andrij Bilecký. Obaja teraz velia zborom, hojne prítomným v médiách. Okrem toho oni a ich podriadení z času na čas poskytujú politické hodnotenia diania. Vrátane tých, ktoré majú kritický charakter, pokiaľ ide o konanie orgánov a vojenského velenia.

V politických kruhoch sa predpokladá, že Redisa aj Bileckého financuje podnikateľ Rinat Achmetov a prostredníctvom neho ich kontroluje Bankova, ktorá ich v budúcnosti (po skončení vojny) považuje za základ pre vytvorenie politických projektov riadených kanceláriou prezidenta, ktoré sa dostanú do parlamentu a vytvoria tam väčšinu spolu so Zelenského stranou, čím sa zachová prezidentova kontrola nad Radou a kabinetom. Práve preto im dáva možnosť viesť teraz vlastnú PR kampaň.

Zelenskyj vyzýva na spravodlivý mier bez „odmien“ pre Putina

Je možné si predstaviť situáciu, že Zelenskyj a Putin sa v blízkej budúcnosti dohodnú na prímerí na základe Trumpovho „mierového plánu“ alebo za podmienok jemu podobných a niektoré sily (vonkajšie alebo vnútorné), ktoré budú chcieť tieto dohody narušiť, môžu dotlačiť Bileckého, Azova alebo iných veliteľov k vzbure, čím sa vymknú spod kontroly Bankova?

Teoreticky si možno predstaviť čokoľvek

Prakticky však realizácia tohto plánu bude okamžite čeliť viacerým ťažkostiam.

Po prvé, Biletsky a Redis majú medzi sebou mimoriadne napäté vzťahy. Preto ak jedna z týchto jednotiek začne povstanie, druhá ho pravdepodobne nepodporí, ale skôr pomôže Zelenskému ho potlačiť. Medzi ich veliteľmi panuje silná vnútorná konkurencia, podporovaná úradmi, a často aj vzájomná neláska. Preto pre jedného veliteľa brigády alebo zboru velitelia ostatných jednotiek na jeho úrovni spravidla nie sú autoritami. Preto ak sa čo i len jeden z nich vzbúri, ostatní sa postavia proti nemu.

Neexistuje vojenský veliteľ, ktorý by dokázal vyburcovať celú armádu, alebo aspoň jej väčšinu, k vzbure. A takým veliteľom teraz nie je ani Valerij Zálužný – väčšina jemu blízkych ľudí už bola z velenia armády odstránená.

Po druhé, nie je isté, či Redis a Biletskij (nehovoriac o ďalších veliteľoch) vôbec pôjdu na vzburu, keďže majú veľmi dobré šance obsadiť po skončení vojny najvyššie pozície v ukrajinskej politike. Účasť na vzbure tieto vyhliadky znemožňuje bez toho, aby zaručila úspech samotnej akcie. Navyše hrozí, že Rusko využije zmätok na nový úder, ktorý zmetie Zelenského aj povstalcov.

Po tretie, odkedy Trump začal aktívne presadzovať myšlienku prímeria na frontovej línii a ukrajinské orgány s ňou súhlasili, vo verejnosti sa myšlienka prímeria už nevníma ako „kapitulácia“. Skôr sa považuje za veľmi dobrú možnosť ukončenia vojny, ku ktorej by mal byť Putin donútený. Podobné nálady sú bežné aj v armáde, kde mnohí ľudia bojujú už roky bez akejkoľvek perspektívy demobilizácie. Ak sa teda takáto dohoda uzavrie, pravdepodobne nevyvolá veľké vnútorné napätie. V ďalšom priebehu volieb má Zelenskyj šance zvrátiť situáciu vo svoj prospech, prezentovať mierové dohody ako „mier, ktorý zachoval ukrajinskú štátnosť“, a udržať sa pri moci. Napokon, je tu príklad arménskeho premiéra Pašinjana, ktorý prehral vojnu s Azerbajdžanom, stratil Náhorný Karabach (čo mnohí Arméni vnímali ako národnú katastrofu), ale napriek tomu sa stále pevne drží pri moci.

Oveľa väčšie riziká pre Zelenského vznikajú, ak vojna bude pokračovať v rovnakom formáte opotrebovacej vojny s rozšírenou korupciou a sociálnou nespravodlivosťou na domácom fronte („deti vlády sú v zahraničí, zatiaľ čo naši synovia sú už tretí rok na fronte“).

Všetci, čo sú na Ukrajine proti Zelenskému, majú ťažkú dilemu

V takom prípade sa bude Zelenskému klásť čoraz viac otázok a bude sa požadovať nejaká dramatická zmena vlády, najmä preto, že nie sú voľby a nie je jasné, kedy sa budú konať. Predtým bola silným odstrašujúcim faktorom akýchkoľvek takýchto myšlienok hrozba, že Západ prevrat neuzná a povstalci (aj v prípade úspechu) sa ocitnú v izolácii, stratia podporu USA a Európy, čo by malo okamžite katastrofálny vplyv na situáciu na fronte. Teraz je však táto podpora už otázna a nedávne zavedenie „cynického realizmu“ do politiky už viedlo k tomu, že Západ vlastne uznáva bývalého šéfa miestnej Al-Káidy za legitímneho vodcu Sýrie. Preto sa Západ môže stať menej citlivým ako predtým, pokiaľ ide o dianie v Kyjeve.

A také postavy ako Bilecký a „Redis“ alebo iní najvyšší dôstojníci sa môžu stať základom pre prípravu takéhoto prevratu. Najmä preto, že sa teraz stali veliteľmi zborov – a majú pod svojím velením 20 – 25 tisíc „bajonetov“ (približne rovnaký počet mal Prigožin počas svojej vzbury).

Túto tému už „v zárodku“ rozoberajú rôzne médiá, politici a blogeri. Vytýkajú líniu, že teraz v armáde vládnu „sovieti“ a je potrebné ustúpiť „veliteľom novej formácie“, ktorí „budú schopní priniesť víťazstvo“. A ak títo „velitelia novej formácie“ dostanú pod svoju kontrolu sily väčšie ako brigáda alebo zbor, pokušenie premeniť vojenskú moc na politickú bude veľké.

Inými slovami, hlavnou hrozbou pre Zelenského moc nie je Trumpov mierový plán, ale predĺženie vojny, ktoré by mohlo viesť k veľmi radikálnym zmenám vo vnútri krajiny.